Slovo „eutanázia“ pochádza z gréčtiny a doslovne znamená „dobrá smrť“, a väčšinou sa ním myslí niečo ako zabitie z milosti.
Eutanázia je umelé ukončenie života ťažko chorého človeka, ktorý sa rozhodne dobrovoľne opustiť svet v závislosti na fakte, že nemá šancu na návrat do normálneho života. Je eutanázia porušenie práva na život alebo naopak uplatnenie práva na život a samostatného rozhodovanie o ňom?

Ústava Slovenskej republiky upravuje problematiku eutanázie jasne a neoblomne, ustanovenie čl. 15 ods. 2 znie: „Nikto nesmie byť pozbavený života.“ Eutanázia v Slovenskej republike je teda vylúčená a postihnuteľná. Otázkou zostáva: je tento striktný a konzervatívny prístup správny? Nemá človek ako individuálna bytosť právo rozhodnúť o svojom živote aj tak, že si už nepraje ďalej trpieť a chce sa zbaviť bolesti aj za cenu konečného odchodu na večnosť? Aký je rozdiel medzi samovraždou a eutanáziou?

Obidve predstavujú dobrovoľný odchod zo sveta, jeden je však právne nepostihnuteľný a druhý naopak postihnuteľný je. Rozdiel spočíva v tom, že človek, ktorý sa dobrovoľne rozhodne opustiť tento svet samovraždou tak učiní sám bez pomoci iného. Niet koho za tento čin trestať, niet zosobneného vinníka. Naopak eutanázia je síce dobrovoľné opustenie sveta, ale človek, ktorý sa tak rozhodne urobiť potrebuje pomoc druhého.

Niekedy sa eutanázia rozdeľuje na aktívnu – aktívny zásah do organizmu, napr. podanie smrtiacej injekcie – a pasívnu – zastavenie podpory životne dôležitých funkcií, ako vypnutie ventilátora alebo zastavenie podávania výživy a tekutín. Eutanázia môže byť dobrovoľná, keď pacient sám rozhodne, že chce ukončiť svoj život a nedobrovoľná, keď pacient nie je schopný samostatného rozhodovania, napr. v kóme, pri demencii alebo psychózach.


História

Pojem eutanázia bol známy už v antike. O Sparťanoch je známe, že usmrcovali postihnutých novorodencov. V 19. storočí sa týmto pojmom označovalo uľahčenie zomierania, aktívna eutanázia sa striktne odmietala.

V 20. storočí sa pod vplyvom sociálneho darwinizmu a eugeniky začalo hovoriť o eutanázii v dnešnom zmysle slova. V roku 1920 vydali Binding a Hoche knihu „Oprávnenie zničiť život nehodný žitia“, v ktorej na označenie ľudí trpiacich mentálnou retardáciou, psychickými poruchami a poškodením mozgu používali slovo ľudský odpad. Na začiatku tridsiatych rokov sa začala masívna propaganda proti tradičnému súcitnému prístupu k zomierajúcim pacientom, a keď sa v roku 1933 dostala k moci NSDAP, za hlavnú úlohu nemeckých lekárov bola vyhlásená ochrana nemeckého národa pred biogenetickou degeneráciou. Začal sa program nútenej sterilizácie. V roku 1939 sa na žiadosť rodičov a po Hitlerovom osobnom súhlase uskutočnilo prvé „zabitie z milosti“ dojčaťa trpiaceho vrodenou slepotou a ťažkými deformáciami končatín. Do konca vojny bolo injekciou alebo vyhladovaním usmrtených 6 000 detí trpiacich dedičnými chorobami.

Najznámejšou krajinou, kde sa vykonáva eutanázia, je Holandsko. Hoci je tam stále protizákonná, od roku 1983 súdy oslobodili všetkých lekárov, ak sa držali stanovených prísnych kritérií..

Známy americký patológ na dôchodku Jack Kervokian od roku 1989 vykonal vyše 40 „asistovaných samovrážd“, ku ktorým sa verejne hlási. Napriek tomu ho súdy vždy oslobodili a je nepravdepodobné, že bude znova trestne stíhaný. V roku 1994 referendum tesne rozhodlo v prospech eutanázie v štáte Oregon, v jej neprospech v štátoch Washington a California. V roku 1996 Federálny odvolací súd zrušil zákony zakazujúce eutanáziu na území štátov New York a Washington ako neústavné, čím fakticky legalizoval právo na smrť. Všetky tieto kontroverzné rozhodnutia boli však jednohlasne zamietnuté Najvyšším súdom USA v lete roku 1997.

Vo Veľkej Británii Snemovňa lordov v roku 1994 po doteraz najdôkladnejšej štúdii všetkých aspektov eutanázie a po oboznámení sa so skúsenosťami z Holandska jednohlasne rozhodla, že sa súčasné zákony meniť nebudú..

Eutanázia bola v roku 1996 legalizovaná v austrálskom Severnom teritóriu, ale o rok neskôr bola prehlasovaná senátom. V roku 1997 bola povolená v Kolumbii. O zavedení práva na asistovanú samovraždu pomýšľajú Filipíny a Južná Afrika.


Je naozaj ťažké rozhodnúť, čo je najsprávnejšie a najetickejšie, ale v spoločnosti, v ktorej sa kladie na individualitu a slobodné individuálne rozhodnutia veľký dôraz, by mal existovať aj mechanizmus ako odstrániť možné zneužitie eutanázie a zároveň rešpektovať pacienta ako osobnosť a dopriať mu jeho dôstojnosť a právo na vlastné rozhodnutie, nech už je akékoľvek. Je to predsa jeho život a svojim rozhodnutím zomrieť zraní nanajvýš svojich najbližších. Jeho rozhodnutie nepredstavuje hrozbu pre spoločnosť a jeho život by mal neustále byť v čo najširšej miere v jeho rukách.