V 60. a 70. rokoch boli Spojené štáty americké i naďalej v ostrom konflikte s komunistickými krajinami. Väčšina amerických vodcov v tomto období sa dívala na svet zo zorného uhla studenej vojny a snažila sa čeliť tomu, čo chápali ako hrozbu Sovietskeho bloku. Za Kennedyho vlády sa stala bojiskom Kuba. Vydieranie a hrozba použitia jadrových zbraní sa stali nebezpečnou hrou s ohňom. Svet si to jasne uvedomil v októbri 1962 – počas krízy, ktorú vyvolalo rozmiestnenie sovietskych jadrových rakiet stredného doletu na Kube. Chruščov sa rozhodol umiestniť ich na Kubu najmä preto, aby posilnil slabšie postavenie Moskvy v kategórii jadrových zbraní voči Washingtonu.

Od roku 1959, keď sa vlády zmocnila revolučná armáda Fidela Castra a získala podporu ZSSR, boli vzťahy s Kubou napäté. Spojené štáty s ňou prerušili diplomatické styky tesne pred nástupom Kennedyho do prezidentského úradu. V nasledujúcom roku, v snahe získať stratenú prestíž, zaujal Kennedy nekompromisné stanovisko, keď sa dozvedel, že Sovietsky zväz na Kube, ktorá leží od pobrežia Floridy len 150 km, začal umiestňovať rakety typu SS-4 s doletom 1900km, ktoré by zasiahli ciele v rovnakej vzdialenosti ako je Washington. Typ SS-5 má ešte dlhší dolet, takže by pokryl väčšiu časť Spojených štátov. (SS-4 resp. SS-5 sú skratky používané NATO na označenie rakiet zem-zem, čiže surface to surface).

Fjodor Burlackij – v tom čase jeden z Chruščovových poradcov, hovorí: „ Po kubánskej kríze s raketami som upravoval Chruščovov list Fidelovi Castrovi. Vysvetľoval mu, prečo sa rozhodol umiestniť na Kube rakety. Písal v ňom: "Boli sme s ministrom obrany maršalom Malinovským v bulharskej Varne. Kráčali sme po pobreží Čierneho mora a maršal Malinovskij mi povedal: "Pozrite sa, tam na druhej strane Čierneho mora, v Turecku, sú americké jadrové rakety, ktoré môžu za šesť minút zničiť všetky mestá na juhu ZSSR. To je strašné. A potom" - pokračoval Chruščov, "som sa Malinovského opýtal, prečo nemôžeme urobiť to isté, čo Spojené štáty? Prečo nemôžeme umiestniť naše zbrane, napríklad na Kubu?" Malinovskij povedal: "Možno je to dobrá myšlienka."

Na rozmiestnenie rakiet na Kube bol aj ďalší dôvod. V roku 1961 sa ozbrojení kubánski proticastrovkí emigranti podporovaní CIA neúspešne vylodili na Kube v nádeji, že vyvolajú povstanie proti režimu. Invázia však bola porazená a incident v Bay of Pigs(Zálive svíň) potvrdil najhoršie obavy Fidela Castra zo zámerov Washingtonu voči jeho režimu. Chruščov využil situáciu, ktorá sa mu ponúkala a obratom oznámil Castrovi, že Sovietsky zväz je ochotný ochrániť Kubu všetkými možnými prostriedkami, dokonca aj rozmiestnením jadrových rakiet nasmerovaných na Spojené štáty. Castro však pochopil, že je to len ďalší krok ZSSR v boji proti americkému imperializmu a kubánskej revolúcii to aj tak nepomôže, ale súhlasil s tým, že Kuba podstúpi to riziko, spôsobené prítomnosťou jadrových zbraní.

Všetky prípravy a aj transport zbraní a vojakov na Kubu bol prísne tajný. Sovietski vojaci prišli na Kubu oblečení ako obyčajní turisti na výletných lodiach. Po príchode dostali kubánske vojenské uniformy. Vojenské zariadenia sa vykladali pod rúškom tmy. Všetko, čo sa muselo prepravovať na palube, bolo prikryté nepremokavými plachtami a jadrové bojové hlavice boli obložené olovom, aby sa predišlo detekcii rádioaktívneho žiarenia. Utajenie bol výslovným želaním Chruščova. Chcel totiž Kennedyho vládu postaviť pred fait accompli (hotovú vec) a oznámiť jej, že sa skončilo rozmiestnenie rakiet stredného doletu. Washington, taký istý tým, že Sovieti by neboli schopní rozmiestniť jadrové zbrane na inom nieste ako v ZSSR, brali chýry o tajnom zbrojení na Kube na ľahkú váhu. To sa im takmer nevyplatilo a až na opakované naliehanie vtedajšieho riaditeľa CIA, Johna McCona, sa zistila na Kube prítomnosť jadrových rakiet stredného doletu.

Keď sa to dozvedel Kennedy, okamžite zvolal schôdzu vojenských a občianskych činiteľov. Skupina týchto ľudí sa stala známa pod názvom ExComm – Výkonný výbor Rady bezpečnosti štátu. Bez prestávky mala zasadať počas 13 dní trvajúcej krízy. ExComm mal na výber tri možnosti. Prvá – nič nerobiť, bola, vzhľadom na Kennedyho varovanie Moskvy, že akákoľvek udalosť takéhoto druhu by mohla mať tie najvážnejšie následky, nemysliteľná. Ďalšou možnosťou bolo – zaviesť námornú blokádu Kuby a zabrániť tak úplnému rozmiestneniu sovietskych rakiet, hoci v tom čase Spojené štáty nemali istotu, či sa na Kubu dopravili jadrové hlavice pre tieto rakety. (V skutočnosti ich na Kubu dopravili na lodiach ešte pred uvalením embarga a bolo ich možné, ak by prišiel príkaz z Moskvy, odpáliť za niekoľko hodín.) Tretia možnosť ponúkala – letecký útok na raketové základne. Po tejto operácii by pravdepodobne nasledovala rozsiahla invázia.
Po zvážení rôznych možností sa Kennedy rozhodol pre blokádu, ktorá kvôli medzinárodnému právu dostala provokatívne označenie `karanténa`, mala sovietskym lodiam zabrániť v doprave ďalších rakiet na Kubu, a verejne žiadal, aby Sovieti zbrane odstránili. Kým Washington čakal na Chruščovovu odpoveď, ubiehali dni mučivého napätia. Nakoniec, 25. októbra poslal Chruščov utáraný emotívny list, v ktorom navrhoval, že sovietske rakety stiahnu, ak sa Spojené štáty zaviažu, že nenapadnú Kubu. Nasledujúci deň, keď prišiel z Moskvy ráznejší list, v ktorom Chruščov požadoval stiahnutie rakiet Jupiter z Turecka. Ďalšia správa zmenila tento deň na `čiernu sobotu`. Hovorila, že nad Kubou zostrelili lietadlo U-2 a Washington chybne predpokladal, že príkaz vyšiel z Moskvy.

Celý svet sa nasledujúce dni bál najhoršieho. A keď dni ubiehali bez náznaku akejkoľvek dohody, moskovské vedenie nadobudlo dojem, že nebezpečenstvo amerického útoku na Kubu je predo dvermi. Značný rozruch však spôsobila aj prítomnosť rakiet Frog na Kube, ktoré, na rozdiel od SS-4, mohli byť odpálené na príkaz miestneho sovietskeho veliteľa. Keby sa rakety Frog použili proti silám Spojených štátov, Washington by bol vystavený intenzívnemu tlaku podniknúť mohutný jadrový protiúder. Neskôr dostali sovietski vojaci na Kube príkaz, ktorý dovoľoval použiť konvenčné zbrane, ale zakazoval za akýchkoľvek okolností použiť jadrové zbrane. Chruščovovi jeho hazardný ťah nevyšiel. Dúfal, že jadrovým ohrozením Spojených štátov zvýši prestíž ZSSR ako superveľmoci. Namiesto toho museli sovietske raketové jednotky znášať poníženie odchodu z Kuby pod dozorom amerických vojakov. Kennedy chcel zastarané rakety Jupiter, ktorých sa Chruščov tak obával, odviezť z Turecka už pred kubánskou raketovou krízou. Dôležitejšie pre Kennedyho bolo, aby nestratil tvár stiahnutím rakiet `pod nátlakom`.Preto sa jeho záväzok držal v tajnosti.

Kennedyho stúpenci tlieskali jeho odvahe, kritici ho napádali za to, že riskoval jadrovú katastrofu v situácii, kde by bolo vhodnejšie pokojné diplomatické rokovanie. Pri spätnom pohľade však kubánska raketová kríza znamenala obrat v americko-sovietskych vzťahoch, pretože obidve strany si uvedomili potrebu uvoľnenia napätia, ktoré by mohlo viesť k priamemu vojenskému konfliktu. V nasledujúcom roku podpísali Spojené štáty, Sovietsky zväz a Veľká Británia ( Francúzsko a Čína ju podpísať odmietli) historickú zmluvu o čiastočnom zákaze jadrových skúšok, ktorá nedovoľovala vykonávať testy jadrových zbraní v atmosfére.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Kubánska kríza - ohrozenie svetového mieru