profesionalizmom rozhodcov, či videorozhodcov. Predsa sme v dobe 21. storočia, kde technika a profesionalizmus má svoje miesto. Veď nesporne, športovci sú čoraz vyrovnanejší v súbojoch, rozhodujú centimetre, okamihy, ktoré niekedy nie je možné badať voľným okom. Tak prečo nedať technike zelenú kartu? Veď napríklad v tenise už zelenú videorozhodcovia dostali. Už aj hokejisti sú čoraz častejšie pod drobnohľadom videotechniky. A už aj vo futbale sa robia prvé náznaky. Prednedávnom UEFA povolila použitie kamier monitorujúcich bránkovú čiaru v zápasoch Ligy Majstrov. Videorozhodcovia majú aj odporcov, ktorý hlavne argumentujú tým, že by to iba kúskovalo a spomaľovalo hru pri protestoch a podobne. Ale je tu tá obava na mieste? Veď nemusela by sa využívať stále pri všetko, išlo by hlavne o sporné momenty. Veď keď už sme takí technicky zdatní, tak aké obavy? Videorozhodcovia by v reálnom čase poskytli presný a overený verdikt a basta – bolo by to spravodlivé, ihneď, bez emócií a podozrenia z podplácania, alebo ovplyvňovania výsledku pre čachre v stávkových kanceláriách.

Ešte sa vrátim k profesionalite rozhodcov, ako jednej z možnosti vykorenenia zlých neduhov zo športu. Tu až taký optimista nie som, i keď. Prečo môžu byť futbalisti profesionálny, poberať za to plat, tak prečo nie rozhodcovia? Ale stojí tu ďalšia otázka, kde sa zoberú na to peniaze? Keď nikto nechce dať... sponzori, kluby. A nakoniec, pomohlo by to očistiť hru? Kluby tu asi nepripadajú do úvahy, veď potom by bol len krôčik ku korupcii, keby sa kluby skladali na platy rozhodcov. Ľudia by ich ešte viac podozrievali. Takže, kde na to vziať peniaze? Pokiaľ viem profesionálny rozhodcovia sú len v Anglicku, kde úroveň a ponímanie napríklad futbalu je niekde inde ako u nás. V Taliansku ich pred časom s neúspechom stiahli a ostatné európske ligy sa do toho nehrnú. Asi sa ešte neprišlo na niektoré nezodpovedane otázky a taktiež k vypracovaniu nejakých pravidiel aj pre profesionalizmus rozhodcov.

Teraz už je len na nás, nás ktorí sa točíme okolo športu, alebo sa mu aktívne venujeme a spolupracujeme sa na jeho dotváraní a udávame mu tak hodnotu. Sme schopní dať športu správnu tvár? Alebo aspoň takú akú si šport zaslúži? A hra z fair play a iných etických princípov nám bude vytvárať úsmev na tvári a potešenie z dobre vykonanej práce a nezabúdať na pána Couberteina a iných, ktorí prichádzajú z myšlienkou Olympijských hier, myšlienkou jednoty sveta, športom proti (nielen) drogám. Očistiť tak začiernenú športovú dušu. A treba začať tam, kde popularita v športe naberá na význame, akým je napríklad futbal, hokej či tenis. Zároveň záverom práce by som chcel dodať: „Zamyslime sa nad etikou športu ešte raz!“