My študenti, reprezentujúci mladú generáciu, si ťažko vieme teraz predstaviť náš život bez možnosti sa voľne pohybovať alebo cestovať po svete. Je to pre nás akousi samozrejmosťou. Tie časy však neboli ešte dávno, čo naši rodičia sa museli postaviť a vzoprieť sa štátnej moci, aby si vydobyli aj jedno z týchto práv. V súčasnosti ústava SR zaručuje občanom SR možnosť kedykoľvek opustiť hranice svojho štátu, ale sa aj kedykoľvek vrátiť. Sloboda pohybu a pobytu je jeden zo základných ľudských práv, pretože bez tohto práva by bol človek ako továrenská súčiastka, ktorá má iba jednu funkciu pôsobenia počas celej doby existencie. Pohyb znamená možnosť rozvíjať sa. Vari by sa človek naučil niečo nové, alebo zmúdrel o čosi viac, keby chodil stále tou istou cestou? Keby sa naše dejiny nevyvinuli ináč, u ľudí by zanikla aj posledná štipka nádeje byť niečím, čím skutočne chcú byť. Ľudia si odvykli od možnosti prebrať kontrolu nad svojím životom a individuálne bojovať o svoje istoty. Ukončenie starého režimu sa stalo pre niekoho katastrofou a pre niekoho vykúpením.

Podľa môjho názoru slobodnou krajinou je tá krajina, ktorá dokáže v zmysle ochrany ľudskej dôstojnosti a ľudských práv poskytnúť ochranu aj ľuďom, ktorí nie sú občanmi tejto krajiny. Teraz by som si dovolil apelovať na význam práva slobody pobytu, pretože je veľmi podstatné vedieť rozlišovať jeho odtiene. Myslím si, že užívať právo dočasného pobytu v nejakej inej krajine nie je veľký problém, ale čo ak možnosť ostať alebo získať trvalý pobyt v cudzej krajine je otázkou života a smrti?

Dovolím si tvrdiť, že touto otázkou by sme dokázali odlíšiť bežných emigrantov od utečencov. Človek sa stáva emigrantom z jeho vlastnej vôle, ale utečencom sa stáva z dôvodov, ktoré sú pre neho neľudské. Tieto dôvody z neho robia štvanú zver. Utečenci utekajú z mnohých dôvodov. V ich krajine im hrozí väzenie alebo ťažký trest za činy, ktoré by v demokratickej krajine mali charakter uplatňovania si niektorých z ľudských práv, napr. politické práva. Niektorí utekajú pred násilím, ktoré sa rozšírilo v ich krajine a priamo ich ohrozuje. Iní zase sú prenasledovaní len za svoje zmýšľanie a názory. V každom prípade sú to ľudia, ktorí potrebujú pomoc a pochopenie.

Utečenecká politika našej krajiny je veľmi prísna v porovnaní s inými západnými európskymi krajinami. Veľmi malému počtu žiadajúcich je skutočne pridelený štatút utečenca, a teda právo trvalého pobytu na Slovensku. Dá sa tvrdiť, že naše postoje sú ešte do istej miery ovplyvnené xenofóbiou a strachom z nepoznaného. Je to pochopiteľné. Roky sme žili v izolácií a myslím, že ani naše politické a štátne zriadenie nebolo žiadnou výhrou pre ľudí hľadajúcich azyl. Pomaly, ale iste sa začína už aj na Slovensku prejavovať multikulturalita, ktorá je prínosom pre našu spoločnosť, a preto by sme sa jej nemali báť. Utečenci sú ľudia nachádzajúci sa v poľutovaniahodnej situácií a zaslúžia si našu pomoc, ak nie v prospech nás, tak aspoň v prospech humanity.