Tvorba práva

Tvorba práva je oveľa komplexnejší proces ako by sa zdalo na prvý pohľad. Právo samo o sebe netvorí len konečná forma práva ako je napríklad zákon alebo vyhláška. Tvoriť právo v širšom ponímaní znamená aj zásah do už vzniknutého právneho poriadku, systému práva, a do právnych noriem.
V právnych systémoch, v ktorých sa uplatňuje štátom organizovaná tvorba práva, a kde dominantným prameňom je zákonne právo, je tvorba práva výsledkom racionálnej vôle štátu. Ak uvažujeme o tvorbe práva, vychádzame z predstavy aktívneho práva. V súčasnosti je vývoj spoločnosti a života jednotlivcov natoľko dynamický, že flexibilita tvorby práva je veľmi potrebná, aby právo dokázalo kráčať a reagovať na potreby momentálnej kultúrnej spoločnosti.

Ak predpokladáme, že právo je už daný súbor právnych noriem, tak cieľom tvorby práva je vznik, zmena a zánik normatívnych právnych aktov alebo ich častí, pričom dochádza k prispôsobovaniu práva pomerom danej spoločnosti a situáciám, do akých sa jednotlivec môže dostať.

Právne normy chápeme ako súčasť právneho poriadku a sú odrazom ľudskej vôle. Preto právo bolo vždy nástrojom na presadenie záujmu a potrieb vládnucej vrstvy. V procese pozitivizácie práva nadobúda právo spravidla formu pozitizovaného práva. Obzvlášť pre pozitizované právo, ktoré je autoritatívne ustanovené svetskou inštanciou je dôležité si klásť otázku, kto tvorí právo a ako sa pri tejto tvorbe postupuje. Taktiež je dôležité určiť, do akej miery sa môže zasahovať do slobôd jednotlivca a tak nepriamo ovplyvňovať jeho správanie.

Jednou z foriem tvorby písaného práva je zákonodarstvo. Význam zákonodarstva bol oslabený v minulosti pôsobením Friedricha Carla von Savigny, pretože právna veda v tom období venovala väčšiu pozornosť sudcovskej rozhodovacej činnosti. Zdôrazňovanie sudcovskej aplikácie práva bránila tomu, aby sa funkcia zákonodarcu a jej obsah stali predmetom vedeckej teórie. V právnej praxi sa väčší dôraz kladie predovšetkým na navrhovateľov a tvorcov práva. Sudcovia by mali iba preniesť to právo do riešenia konkrétnych situácii. Advokáti zase majú ovládať všetky dostupné právne nástroje, ktoré potrebujú pri právnej obrane svojho klienta. Práve preto by sa pôsobenie sudcov a advokátov malo odvíjať od pôsobenia navrhovateľov a tvorcov práva.

Zákonodarstvo je jednou z foriem písaného práva a spravidla sa viaže na tvorbu zákonov a preto veda o zákonodarstve sa bude detailnejšie zaoberať skúmaním možností a hraníc vedeckého poznania a spracovania poznatkov v tvorbe práva a vypracovania teórie zákonodarstva. Keďže veda o zákonodarstve skúma veľmi komplexnú tvorbu práva, preto bolo potrebné, aby sa vyprofilovali oblasti konkrétnejšieho zamerania. Medzi tieto oblasti patria:

Legislatívna teória
Úlohou legislatívnej teórie je venovať sa úvahám o možnostiach a hraniciach vedeckého poznávania ako aj rozpracovaniu a sprostredkovaniu znalostí o tvorbe práva. Táto teória je spojená s tvorbou písaného práva.

Legislatívna analytika
Legislatívna analytika skúma základné pojmy a základné predstavy o funkciách štátu, o deľbe moci, o norme, o zákonodárstve, o systematike noriem. Táto disciplína ako metodiku využíva teóriu vedy, filozofiu, právnu históriu a porovnávacie právo.

Legislatívna taktika
Legislatívna taktika je vonkajší zákonodarný proces. To znamená, že analyzuje fungovanie orgánov, ktoré tvoria právo a príslušné procesy.

Legislatívna metodika
Legislatívna metodika je vnútorný zákonodarný proces. Zahŕňa v sebe aj úvahy
právno-politickej a rozhodovaco-teoretickej povahy o tvorení „dobrých“, „správnych“, „úplných“ a „účinných“ noriem, vrátane analýz, cieľov a metód.

Legislatívna technika
Legislatívna technika sa zaoberá technickou stránkou tvorby noriem. Určuje pravidlá za akých môže byť právny text skonštruovaný, napríklad pravidlá o systematike, členení, jazyka a iných prvkoch právnych predpisov.

Existujú presné normy a kritéria, ktorým podlieha tvorba zákonov. Zákon by mal byť v súzvuku s prehľadným a stabilným právnym poriadkom. Zákon sa má zameriavať na vybrané a primárne spoločenské vzťahy. Musí byť porozumiteľný, prehľadný a má byť zovšeobecnený normatívnym obsahom. Musí byť terminologický presný a jednotný. Platí, že čím je daný problém v spoločnosti ľahšie zadefinovateľný a čím sú presnejšie predvídateľné následky riešenia daného problému, tým je ľahší výber spomedzi navrhovaných alternatív. Čím sú si tieto alternatívy viac podobné, tým ťažšie je vysvetliť výber práve konkrétnej alternatívy. Následky týchto alternatív sú si však viac podobné. Riešenia daných problémov prostredníctvom zákonov by mali byť otvorene diskutované, aby boli eliminované scestné riešenia.

Jazyk zákona by mal dodržať sémantickú jednotnosť. To znamená, že jazyk zákona by mal ostať nadčasový a jasný, aby nedošlo k zmene významu zákona po istom čase. Využívanie terminológie je potrebné pre udržanie špecifickosti zákona. Vyjadrenie zákona nemá viesť k dvojzmyselnosti alebo individuálnemu výkladu. Niekedy však vzniká oznamovacia bariéra medzi zákonom a adresátmi zákona. Medzi najviac kritizované znaky jazyka, ktoré zákonodarca používa patria: používanie dlhých súvetí, nedefinovaných cudzích slov, pasívnych gramatických konštrukcii a vysokého stupňa abstrakcie