Etika cnosti

Cnosť – z lat. slova virtus - schopnosť človeka konať na základe určitých hodnôt. Je to získaná vlastnosť človeka konať morálne. Vedomý postoj človeka, ktorý získava svojou skúsenosťou. Cnosť je dobro a neresť je zlo. Z toho vyplýva, že sa rozlišuje morálne dobro a morálne zlo, ale v rozlišovaní sa zavádza nový termín morálne-indiferentné. Pod týmto pojmom sa chápe, že život, zdravie, krása a bohatstvo nie sú dobré, a taktiež, že bolesť, chudoba a dokonca ani smrť nie sú zlé. Je to iba súčasť prírody. Človek by mal byť cnostný preto, lebo cnosť je jeho prirodzená povinnosť.

Aký však musí byť človek, aby bol cnostný? Stoicizmus má jednoznačnú odpoveď. Musí byť múdry. Všetko sa riadi vesmírnymi zákonmi, ktoré človek môže poznať rozumom. A keď spozná, že sa nimi môže riadiť, získava cnosť- vedenie (necnosť je nevedenie). Cnostný život je jednoducho život podľa rozumu, a teda aj mravne žiť je rozumová činnosť, ktorá vedie človeka k cieľu- k blaženosti (eudaimoniá). Len cnosť je dobro, jediné dobro, a sama postačuje k blaženosti. A k nej teda nepotrebujú ani prísľub posmrtného života, ani oporu nepoznaného boha, stačí im, ak je človek múdry, pretože múdry človek je cnostný človek. Múdrosť však nebola jediná cnosť, ktorú uznávali, no bola najdôležitejšia. Stála nad štyrmi ďalšími hlavnými cnosťami, a to boli: rozumnosť (fronésis), odvážnosť (andreiá), miernosť spočívajúca v sebaovládaní (sófrosyné) a spravodlivosť(dikaiosyné). Keďže všetky akoby vychádzali z jednej, kto je múdry, automaticky má aj všetky cnosti, a kto nieje, nemá ani jednu. Ľudské konanie by sme nemali posudzovať podľa výsledku, ale podľa zámeru, úmyslu. Pretože poriadne jednanie (katorthóma) je to, ktoré konáme s cnostným úmyslom. Začiatočné predstavy boli teda veľmi prísne a v konečnom dôsledku úplne nereálne. Veď keď si zoberieme vtedajší názor, že na svete sú iba múdri ľudia (teda morálne dokonalý) a hlúpi (teda úplne zlí, bez akejkoľvek cnosti),a medzi týmito dvoma kategóriami neexistuje už nič, je zrejmé, že tento názor nemal praktické uplatnenie.

Pripúšťala sa síce možnosť zmeny tohto stavu, no zo sveta zla sa do sveta dobra nedalo dospieť postupne, ale obrátenie muselo byť okamžité. Extrémizmus sa prejavuje aj v ďalšom názore. Hlúpy človek mal všetky zlé vlastnosti, ako neresť, nešťastie, chudobu a aj škaredosť v plnej miere. Múdry, ako je už zrejmé, mal zase všetky dobré vlastnosti- šťastie, slobodu, bohatstvo a aj krásu, samozrejme, tiež v plnej miere. A kto už raz dosiahol cnosť, ten nemôže nekonať dobré skutky. U cnostného človeka sa už predpokladá dokonalý úmysel vykonať cnostný skutok. Ľudia sa prirodzene začali pýtať, kde sa dajú nájsť takíto cnostne dokonalí ľudia, no a na túto tému sa zachovala poznámka, že múdrych je málo a bude ich stále menej. Všetci ostatní, a teda väčšina ľudí sú vraj neslobodný blázni bez cností (afrón).Všetky tieto prvotné predstavy o mravnosti boli neskôr už Zenónom zmiernené, pretože bolo celkom evidentné, že človek má city, ktoré nemožno ignorovať. A tak aj múdri človek mohol mierne a racionálne prejaviť svoje emócie, ale nesmel dovoliť aby príliš zaberali miesto v jeho rozume.