Platón Ústava

Použitá literatúra:

p Hans Joachim Störig – Malé dějiny filozofie
p Dušan Machovec – Dějiny antické filozofie
p Tomáš Valent – Antológia z diel filozofov pre právnikov I.


PLATÓN AKO FILOZOF


Aby bolo možné pochopiť a vyjadriť sa k takému rozsiahlemu a obsahovo najbohatšiemu dielu ako je Ústava, je nevyhnutné, aby sme sa najprv oboznámili s autorom samotným, obdobím v ktorom pôsobil a ktoré ovplyvňovalo jeho myslenie a v neposlednom rade aj o motívoch jeho politického a filozofického myslenia.
Narodil sa roku 427 p.n.l. v jednej z popredných aténskych rodín. Keď dosiahol vek dvadsať rokov jeho cestu mu skrížil Sokrates, ktorý sa stal jeho učiteľom na nasledujúcich osem rokov. Na rozdiel od Sokrata, ktorého činnosť spočívala výlučne v bezprostrednom pôsobení na spoluobčanov rozhovorom, Platón zanechal množstvo spisov, i keď o písaní sa nevyjadroval práve s veľkou úctou. „...o ňom by som snáď bez ostychu mohol povedať, že bol najspravodlivejší muž svojej doby...“, takto sa v jednom zo svojich dopisov vyjadril na adresu Sokrata, ktorého si veľmi ctil a vážil, a preto nie je prekvapujúce, že po jeho násilnej a nespravodlivej poprave sa Platón začal o politiku zaujímať oveľa viac ako inokedy. Tvrdil, že ľudské pokolenie nevyjde z biedy, pokým sa buď stav pravých a naozajstných filozofov neujme politickej vlády, alebo pokým sa trieda držiteľov vládnej moci nejakým božským riadením vážne neoddá filozofii. Keď opustil svoje rodné mesto, precestoval veľkú časť Európy, ďaleký východ a dostal sa dokonca aj do Egypta. Spoznával teda myslenie rôznych kultúr a bezpochyby bol nimi do určitej miery ovplyvnený – mnohé veci v jeho dielach to potvrdzujú. Roku 387 p.n.l. otvoril v Aténach školu, kde bezplatne vyučoval svojich žiakov. Zomrel ako osemdesiatročný uprostred písania jednej zo svojich prác.

PLATÓN A „ÚSTAVA“

Ťažisko Platónoveho pôsobenia spočívalo v ústnom výklade, a preto aj dielo Ústava, ako väčšina jeho diel, je napísaná vo forme dialógu, ktorý sa uskutočňuje medzi Sokratom, hlavnou postavou, ktorého Platón použil ako hlásateľa svojich názorov, a Glaukónom. Dialóg použil z toho dôvodu, že oproti systematickému rozvíjaniu myšlienok má táto forma výhodu v oveľa väčšej názornosti a živosti.
Platónova Ústava pozostáva z desiatich spisov. V nasledujúcich niekoľkých riadkoch sa pokúsim priblížiť a opísať štvrtú knihu Ústavy.

V desiatej kapitole tejto štvrtej knihy sa zaoberá problematikou spravodlivosti a definuje ju ako to, čo bolo pri zakladaní štátu určené ako všeobecná povinnosť. Tvrdí, že každý jedinec by sa mal zaoberať len jednou činnosťou v prospech štátu a to tou, na ktorú je najlepšie uspôsobený. Na základe toho rozdeľuje ľudí na tri hlavné spoločenské triedy:
1) trieda vládcov (filozofovia, t.j. vzdelanci) – vyznačujú sa múdrosťou;
2) trieda strážcov (vojaci) – vyznačujú sa statočnosťou;
3) trieda výrobcov (remeselníci, poľnohospodári) – vyznačujú sa umiernenosťou;
pričom úlohou výrobcov je poslúchať príkazy vládcov (štátnej moci) a dozor nad výrobcami vykonávajú strážci (štátny aparát).
V jedenástej kapitole podrobnejšie rozvíja svoje myšlienky o spravodlivosti a tvrdí, že len v dokonalom štáte je spravodlivosť. Keby sa napríklad bojovník pokúsil dostať do stavu radcov a strážcov, alebo keby niekto súčasne robil viac činností naraz, bolo by to pre štát škodlivé, to znamená, že mnohostranná činnosť alebo prestupovanie z jedného stavu do druhého by sa rovnala najväčšiemu zločinu a najväčší zločin je vlastne nespravodlivosť voči štátu. Ďalej vysvetľuje aj podobnosť medzi štátom a človekom – teda ak je spravodlivý človek, v ničom sa nebude líšiť od štátu a bude preukazovať všetky znaky dokonalého štátu, t.j. bude rozumný, odvážny a múdry. V dvanástej kapitole hovorí o troch druhoch činností, resp. schopností ktorými sa človek vyznačuje. Prvou schopnosťou sa učíme, druhou sa rozohňujeme a treťou túžime po rozkošiach spojených s jedlom a plodením, i po všetkom čo je tomu príbuzné; a každú z nich využívame, keď sa k nej podnietime.

V trinástej kapitole sa zameriava na vysvetlenie jednej z troch zložiek duše; je ňou žiadostivosť. Na jej vysvetlenie použil príklady človeku veľmi blízke. Sú nimi smäd a hlad, základné ľudské potreby, ktoré reprezentujú ľudské túžby. Smäd a hlad nie sú len túžbou k požitiu určitého typu či množstva jedla a nápojov, ale keďže všetky pojmy sa vzťahujú aj na určitú kvalitu, tak aj človek túži po tom najlepšom, teda aj po najlepšom nápoji či jedle. Následne dodáva, že pojmy sa vzťahujú aj sami na seba. Na vysvetlenie uvádza príklad s vedou o stavbe domu: keď vznikla, odlíšila sa od ostatných vied, pretože mala určitú kvalitu, ktorú nemá ani jedna z vied. A keďže sa vzťahovala na niečo s určitou kvalitou, sama o sebe nadobudla určitú kvalitu.
V štrnástej a pätnástej kapitole rozvíja teóriu o protikladných činnostiach, ktorú len okrajovo načrtol v predchádzajúcej kapitole.

Uvádza nasledovný príklad: niektorí ľudia nechcú piť aj keď sú smädní, a to z toho dôvodu, že v ich duši je niečo, čo ich nabáda k pitiu a niečo, čo im vtom bráni – sú to dve rôzne zložky duše:
1) ktorou uvažujeme (rozumová)
2) ktorou túžime (nerozumová, teda žiadostivá)
a vzápätí dodáva aj ďalšiu zložku
3) vznetlivosť (hnev)
V šestnástej kapitole dochádza medzi Sokratom a Glaukónom k zhode v tom, že v štáte i v duši človeka sú tie isté zložky. Čím je múdry a spravodlivý štát, tým je múdry a spravodlivý aj jednotlivec. Ďalej tvrdí, že rozumovej zložke prislúcha vládnuť, lebo je múdra a stará sa o celú dušu a zložke vznetlivej prináleží poslúchať ju a pomáhať jej. Do súladu ich vraj uvedie vhodná zmes múzickej výchovy a gymnastiky, t.j. krásne reči a myšlienky na jednej strane, harmónia a rytmus na strane druhej.
V sedemnástej kapitole vysvetľuje, že človek sa skladá z množstva zložiek, z ktorých si každá síce robí svoje, ale je schopný ich spojiť do takej formy, že predstavujú len jediný celok – rozumný a harmonický.
V osemnástej kapitole sa snaží charakterizovať pojem nespravodlivosť. Tá vraj nastáva vtedy, keď sa jedna z troch zložiek duše vzbúri proti duši ako celku s cieľom vládnuť v nej, hoci jej podľa prirodzenosti prislúcha iná funkcia. Na záver dodáva, že tak ako zdravé veci spôsobujú zdravie a nezdravé veci chorobu, tak spravodlivé konanie spôsobuje spravodlivosť a nespravodlivé konanie nespravodlivosť.

PLATÓN – ZÁVER
V súčasnosti sa Platónova náuka o štáte z veľkej časti považuje za utópiu. Obsahuje síce veľa správnych názorov a myšlienok, no v praxi ich nie je možné uskutočniť. No na druhej strane Platónova veľkosť je neodškriepiteľná. Spočíva v v prenikavosti jeho psychologického pohľadu a v univerzalite jeho ducha, ako aj v pevnom ľudskom charaktere, preniknutom hlbokou vážnosťou.

Goethe: „Platón je vo vzťahu k svetu ako blažený duch, ktorému sa zachcelo na nejaký čas sa v ňom ubytovať.. Preniká do hĺbok, skôr preto aby ich naplnil svojou bytosťou, než aby ich preskúmal. Tiahne k výšinám s túžbou, že sa opäť bude podieľať na svojom pôvode. Všetko, čo vraví, sa vzťahuje k večnému celku dobra, pravdy, krásy a túžbu po ňom chce prebudiť v každej hrudi.“.