Uveďme si teraz aspoň niekoľko dôkazov :

a) Augustín má niekoľko ciest, niekoľko možností, aby dokázal existenciu Boha.
- V prvom rade sa odvoláva na dokonalosť sveta, z ktorej sa vystupuje k jeho Tvorcovi.
- Ďalej sa odvoláva zhodu ľudí:,, Moc pravého Boha je taká, že pre rozumové stvorenie nemôže zostať celkom skrytá, ak už raz začal používať rozum. Ak odhliadneme od niekoľkých ľudí, ktorí majú úplne skazenú prirodzenosť, celý ľudský rod vyznáva, že Boh je Stvoriteľ sveta.´´
-Ďalšia možnosť je, že z rozličných stupňov dobra vystúpime k prvému a najvyššiemu Dobru, a to je Boh .
- Ale najzávažnejší argument je argument o večných pravdách : v stvoreniach môžeme pozorovať nemeniteľné zákony krásy, dobra, spravodlivosti, atď. Ďalej už nie na zmyslovej úrovni, ale na rozumovej úrovni je ľahké si všimnúť nemenné zákony matematiky a na ešte vyššej úrovni nájdeme prvé morálne princípy. Toto všetko sú večné, nevyhnutné a nemenné pravdy. Ale nemennosť, nevyhnutnosť a večnosť týchto právd sa nemôže zakladať ani na veciach, ani na človeku, pretože veci i ľudia sú náhodné, menia sa a sú limitované v čase. Ak presahujú aj človeka, musia sa zakladať na nemennom, nevyhnutnom a večnom
bytí, a to je Boh.

b) deontologický argument (deontológia = zákon o povinnostiach)
V ľudskej prirodzenosti je prítomný prirodzený morálny zákon. Tento prirodzený zákon nemá základ sám v sebe a preto musí mať svoju príčinu. Pretože v kauzalite, v sérii normatívnych príčin, nemôžeme pokračovať do nekonečna, je nevyhnutné pripustiť
existenciu prvej normatívnej príčiny. Tá sa menuje večný zákon a zhoduje sa s Bohom. Tento argument pochádza od Kanta.

c) eudaimonologický argument (eudaimonizmus = úsilie o blaženosť)
Každý človek prirodzene túži po šťastí. Tak človek prirodzene túži po Bohu, pretože Boh je jeho šťastie a preto Boh existuje. Tento argument sa zakladá nie na túžbe po vonkajšom šťastí, ale je to vnútorná túžba každého človeka. (hmotné dobrá nás nikdy neuspokoja)

d) historický argument
Zakladá sa na skutočnosti, že existencia Boha je jasná, pretože ľudia vo všetkých historických epochách pripúšťali a uznávali existenciu Boha. Nejde tu tak o argument, ako o univerzálne dosvedčenie.

e) ontologický argument
Prvý raz ho formuloval sv. Anzelm. Tento argument nevychádza zo skúseností, ale je apriori, vychádza z jednoduchých pojmov. Preto si niektorí autori myslia, že by mal byť pokladaný za logický argument, nie ontologický, pretože vychádza z analýzy idei alebo pojmu Boha. Anzelm v Proslogion 2 hovorí: ,,Samozrejme to, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie, nemôže byť len v samotnom intelekte. Ak by bol len v samotnom intelekte, môžeme myslieť, že by mohol prejsť aj do skutočnosti a tým by bol väčší. Preto niet pochýb, že to od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie existuje v intelekte, ako aj v skutočnosti.´´ ,,To, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie´´ môžeme preložiť i ako ,,najväčšia bytosť akú si možno predstaviť.´´

Je samozrejmé, že zo všeobecného pojmu Boha nenasleduje, že Boh skutočne existuje. Sám Anzelm v Proslogion rozlišuje medzi mentálnou existenciou a reálnou existenciou:jedna vec je obraz v predstave maliara, druhá je skutočný obraz. V prípade Boha ide o nevyhnutnú reálnu existenciu a to preto lebo to, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie nemôže mať iba mentálnu existenciu, pretože reálna existencia je zdokonalenie niečo, čo najdokonalejšie bytie musí mať.

Dnešný svet dal do popredia viac človeka a to ho núti pýtať sa: existuje Boh, je miesto aj pre človeka? Sartre tvrdil, že ak existuje Boh, nemôže existovať sloboda človeka. Naproti tomu M. Blondel poukazuje na to, že existencia Boha vyplýva z každého ľudského činu. Človek je nevyvážený, priťahovaný niečím mimo seba. Vôľa človeka nemôže nechcieť. Ak chce, chce Nekonečné dobro. To, čo dosiahne je konečné dobro, ktoré ho nenapĺňa, a preto chce ďalej a ďalšie dobrá. To ho pobáda k novej činnosti. Čo urobí, nie je nikdy dostatočne dokonalé, ale je možné ďalej zdokonaľovať. Každý slobodný čin naplno neuspokojí jeho očakávania. Odkiaľ tieto očakávania pochádzajú? Nie preto, lebo v našom vnútri je prítomný niekto iný, ako som ja, ktorý na túto neprimeranosť upozorní? Len vo svetle nekonečného sa dajú pochopiť limity vecí. Toto Nekonečno, ktoré je Boh, je pôvodcom našich slobodných činov, pomocou ktorých chceme uspokojiť túžbu po Nekonečne.