1)V prvom rade sa upozorní na určitý fenomén náhodnosti (stávanie sa, príčinnosť, možnosť, stupne dokonalosti, poriadok.)
2)Zvýrazní sa relatívnosť, podriadenosť a náhodnosť každého fenoménu:
To čo je v pohybe, je hýbané niečím iným; druhotné príčiny sú niečím zapríčinené; možné dostáva svoje bytie od nevyhnutného; stupne dokonalosti dostávajú svoju dokonalosť od najvyššieho; poriadok si vždy vyžaduje inteligenciu.
3)Poukáže sa na to že aktuálna skutočnosť náhodného fenoménu sa nedá vysvetliť pomocou nekonečnej série iných náhodných fenoménov.
4)Uzatvorí sa konštatovaním, že vysvetlením je Boh: On je Nehybný Hýbateľ, Nezapríčinená Príčina, Nevyhnutné Bytie, Najdokonalejšie Bytie a Najvyššia Inteligencia.

Prvá cesta

Vieme, že pre Aristotela pohyb je vyjadrený od možnosti k uskutočneniu: Cieľom možnosti je akt, uskutočnenie, ale to nie možné bez bytia, ktoré je už uskutočnené. Nie je možné, aby tá istá vec bola v tom istom čase a z toho istého hľadiska v uskutočnení
a v možnosti. Nemôžeme povedať, že niečo je hýbateľom i hýbaným v tom istom čase a v tým istým spôsobom. Na uskutočnenie jednej veci je potrebná je potrebná druhá, a na uskutočnenie druhej veci je potrebná tretia atď. Je potrebný prvý hýbateľ (pretože nemôžeme postupovať do nekonečna.) Tohto Prvého Hýbateľa volajú Boh. Nehybný Hýbateľ v stredoveku znamenal niečo nevysvetliteľne veľkého. V tomto prvom argumente cítiť Aristotelovské korene. Aby sme lepšie pochopili význam tohto argumentu, pripomínam, že sa tu nehovorí o pohybe v priestore, z miesta na miesto , ale ide o podstatný pohyb: od možnosti k uskutočneniu.

Druhá cesta

V zmyslovej skúsenosti nenájdeme nič, čo je príčinou seba samého. V procese účinných príčin (alebo druhotných príčin) nemôžeme postupovať do nekonečna. Ak odnímeme príčinu, nemôžeme mať ani účinok, čo je proti zrejmosti. Preto je treba pripustiť prvú Nezapríčinenú príčinu ktorú všetci volajú Boh. Nejde tu o sériu príčin, ktoré sú medzi sebou akcidentálne závislé a ktoré môžu tvoriť viac menej dlhý rad , ale ide o príčiny, ktoré sú navzájom spojené pre určitý účinok. (napr. kosa- rukoväť- ruka- telo pre kosenie trávy)

Tretia cesta

Je vzatá z náhodnosti a nevyhnutnosti.. Medzi vecami nájdem aj také, ktoré môžu, ale aj nemusia byť: niektoré sa rodia a zomierajú. Ale je nemožné, aby všetky náhodné veci boli od večnosti. Ak nejaké bytie môže nebyť, neexistuje nevyhnutne. Môže aj nebyť, alebo inak povedané, je náhodné, nemá v sebe dostatočnú príčinu jestvovania. Všetky bytia na svete musia mať dostatočnú príčinu svojho jestvovania mimo seba. Táto príčina ich bytia je alebo náhodná, alebo nevyhnutná. Ak je náhodná, aj ona musí mať príčinu svojho jestvovania mimo seba.

Do nekonečna však takto pokračuje nemožno. Dostali by sme z podradených príčin nekonečnú reťaz, ktorá by sa podobala nekonečnému množstvu zrkadiel, ktoré odrážajú svetlo. Ale odrážajúce zrkadlá vyžadujú svietiace teleso (dostatočnú príčinu odrážaného svetla.) Tak isto aj bytie náhodné, hoci do nekonečna množené, vyžadujú dostatočnú príčinu svojho bytia mimo seba. Musí preto jestvovať Bytie Nevyhnutné, ktoré má v sebe dostatočnú príčinu svojho bytia, nezávisí vo svojom jestvovaní od iného, preto nevyžaduje ani príčinu mimo seba. Toto bytie je dostatočnou príčinou iné všetkých ostatných bytí, a všetci ho volajú Boh.

Štvrtá cesta

Pochádza zo stupňov dokonalosti. Zo skúsenosti vieme, že veci sú dobré, lepšie atď. Ale vyšší alebo nižší stupeň sa jednotlivým skutočnostiam pripisuje podľa toho, ako sa približujú k niečomu najvyššiemu a absolútnemu. Tento postoj pochádza ešte od Platóna, ktorý hovorí o zvláštnom svete, v ktorom sídlia najvyššie idey o skutočnosti: rozumové poznanie sa zakladá na univerzálnych pojmoch. Tomáš hovorí že k najvyššiemu bytiu, „to, čo je najvyššie nakoľko pravdivé, je takým, nakoľko je bytím“. To, čo je najvyššie v určitom druhu, je príčinou všetkých by: dobra, krásy, pravdy a ktoré všetci volajú Boh.