Čo je náboženstvo
Sociologická definícia náboženstva vychádza z Durkheimovej myšlienky, že základným prvkom náboženstva je viera v posvätné (sväté), nadprirodzené, ktoré je protikladom svetského, pozemského. Preto náboženstvo definuje ako systém názorov založených na viere, ktorými ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné, a súbor praktík, ktorými na to reagujú. Viera v posvätné, nadprirodzené ako základný prvok náboženstva umožňuje odlíšiť náboženstvo od iných systémov názorov, napríklad od humanizmu, ktorý je vierou v človeka, v ľudskosť a rozum, alebo od rôznych ideológií neobsahujúcich prvok nadprirodzeného. Za základné prvky náboženstva pokladáme náboženskú vieru, náboženské symboly, náboženské praktiky, skupiny, resp. spoločenstvá veriacich, náboženské skúsenosti či zážitky a náboženské morálne doktríny, prípadne životné filozofie.
Jadrom každého náboženstva je systém vier, dogiem, učení a predstáv o posvätnom. Viera v posvätné (sväté) a vo vzťah nadprirodzeného k svetskému je vlastne názorom na svet, prírodu, človeka, spoločnosť, na pozemský a iný život. Náboženských vier je veľké množstvo a navzájom sa odlišujú. Za hlavné druhy náboženskej viery pokladáme mágiu, animizmus a teizmus. Mágia je viera v čarodejnú moc, ktorá je pomocou čarov schopná meniť svet. Je rozšírená najmä medzi primitívnymi kmeňmi a národmi. Príkladom mágie je viera, že zaklínacou formulkou možno človeku privodiť chorobu, spôsobiť prírodnú katastrofu, privolať dážď a pod. Animizmus je viera v životnú silu alebo v dušu, ktorú má každá – živá i neživá – vec v prírode (skala, rieka, rastliny, živočíchy).Príkladom animizmu je japonské náboženstvo šintoizmus. Teizmus je viera v boha alebo viacerých bohov, viera v nadprirodzené bytosti vládnuce nad svetom. Vieru v jedného boha nazývame monoteizmus, vieru vo viacerých bohov polyteizmus. Polyteistickými boli napríklad staroegyptské, starogrécke alebo staroslovanské náboženstvá, spomedzi súčasných je to hinduizmus. Medzi monoteistické náboženstvá patrí judaizmus, kresťanstvo, islam. ďalej máme ateizmus čo odmietanie existencie Boha, deizmus čo je viera v Boha ktorá nie je prepojená so žiadnym konkrétnym náboženstvom a ešte panteizmus ktoré vyjadruje spojenie Boha s prírodou.
TEODICEA
Neexistuje otázka, ktorou by sa tisícročiami nezaoberalo toľko filozofov, historikov a vedcov ako otázka existencie Boha. Každý z nich dospel k inému názoru. Napríklad pozitivisti síce tvrdili, že vo filozofii sa o Bohu hovoriť nedá, ale pozitivizmus predstavuje len nepatrný zlomok filozofie. Celé dejiny filozofie sú svedkom, že sa o ňom hovorilo. Všetci veľký filozofi : Sokrates, Platón, Aristoteles až po Kanta alebo Blondela, sa zaoberali myšlienkou Boha , ku ktorému došli na základe rozumu a nie viery a náboženstva. Človek je teda schopný hovoriť o Bohu vo svetle prirodzeného rozumu. Prirodzené poznanie Boha patrí do filozofie, lebo i človek bez náboženstva sa zahĺbi nad jestvovanim Najvyššieho ako nad poslednou príčinou bytia. Tento postoj sa volal “prirodzená teológia” od Leibniza sa používa výraz TEODICEA: je veda o Bohu, získaná svetlom prirodzeného rozumu. Predmetom bude Boh, nakoľko je poznateľný prirodzeným rozumom. Boha nevidíme bezprostredne, ale ho dedukujeme z faktov. Predmetom našich úvah budú cesty ktoré vedú k dedukovaniu existencie Boha. Teodicea sa líši od teológie, ktorá má hlavný prameň poznania Boha v zjavení, a je to nadprirodzený prameň poznania a ešte jedno rozlíšenie: filozovia prichádza k Bohu, teológia z neho vychádza.
Dôkazy jestvovania Boha
Je niekoľko možností ako sa dá filozoficky dokázať existencia Boha. V základe existujú dva prístupy:
- argument a priori - vychádza z toho, čo je o sebe, bez toho, aby sa musel odkazovať na niečo iné. Argument Boha a priori ukazuje, že Boh je absolútnym princípom, ktorý je osebe a pre svoju existenciu nepotrebuje iného.
-argument a posteriori - podľa poriadku vecí najskôr sú príčiny a potom účinky. Ale my poznáme najskôr účinky a z nich vystupujeme k príčinám.
Uveďme si teraz aspoň niekoľko dôkazov :
a) Augustín má niekoľko ciest, niekoľko možností, aby dokázal existenciu Boha.
- V prvom rade sa odvoláva na dokonalosť sveta, z ktorej sa vystupuje k jeho Tvorcovi.
- Ďalej sa odvoláva zhodu ľudí:,, Moc pravého Boha je taká, že pre rozumové stvorenie nemôže zostať celkom skrytá, ak už raz začal používať rozum. Ak odhliadneme od niekoľkých ľudí, ktorí majú úplne skazenú prirodzenosť, celý ľudský rod vyznáva, že Boh je Stvoriteľ sveta.´´
-Ďalšia možnosť je, že z rozličných stupňov dobra vystúpime k prvému a najvyššiemu Dobru, a to je Boh .
- Ale najzávažnejší argument je argument o večných pravdách : v stvoreniach môžeme pozorovať nemeniteľné zákony krásy, dobra, spravodlivosti, atď. Ďalej už nie na zmyslovej úrovni, ale na rozumovej úrovni je ľahké si všimnúť nemenné zákony matematiky a na ešte vyššej úrovni nájdeme prvé morálne princípy. Toto všetko sú večné, nevyhnutné a nemenné pravdy. Ale nemennosť, nevyhnutnosť a večnosť týchto právd sa nemôže zakladať ani na veciach, ani na človeku, pretože veci i ľudia sú náhodné, menia sa a sú limitované v čase. Ak presahujú aj človeka, musia sa zakladať na nemennom, nevyhnutnom a večnom
bytí, a to je Boh.
b) deontologický argument (deontológia = zákon o povinnostiach)
V ľudskej prirodzenosti je prítomný prirodzený morálny zákon. Tento prirodzený zákon nemá základ sám v sebe a preto musí mať svoju príčinu. Pretože v kauzalite, v sérii normatívnych príčin, nemôžeme pokračovať do nekonečna, je nevyhnutné pripustiť
existenciu prvej normatívnej príčiny. Tá sa menuje večný zákon a zhoduje sa s Bohom. Tento argument pochádza od Kanta.
c) eudaimonologický argument (eudaimonizmus = úsilie o blaženosť)
Každý človek prirodzene túži po šťastí. Tak človek prirodzene túži po Bohu, pretože Boh je jeho šťastie a preto Boh existuje. Tento argument sa zakladá nie na túžbe po vonkajšom šťastí, ale je to vnútorná túžba každého človeka. (hmotné dobrá nás nikdy neuspokoja)
d) historický argument
Zakladá sa na skutočnosti, že existencia Boha je jasná, pretože ľudia vo všetkých historických epochách pripúšťali a uznávali existenciu Boha. Nejde tu tak o argument, ako o univerzálne dosvedčenie.
e) ontologický argument
Prvý raz ho formuloval sv. Anzelm. Tento argument nevychádza zo skúseností, ale je apriori, vychádza z jednoduchých pojmov. Preto si niektorí autori myslia, že by mal byť pokladaný za logický argument, nie ontologický, pretože vychádza z analýzy idei alebo pojmu Boha. Anzelm v Proslogion 2 hovorí: ,,Samozrejme to, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie, nemôže byť len v samotnom intelekte. Ak by bol len v samotnom intelekte, môžeme myslieť, že by mohol prejsť aj do skutočnosti a tým by bol väčší. Preto niet pochýb, že to od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie existuje v intelekte, ako aj v skutočnosti.´´ ,,To, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie´´ môžeme preložiť i ako ,,najväčšia bytosť akú si možno predstaviť.´´
Je samozrejmé, že zo všeobecného pojmu Boha nenasleduje, že Boh skutočne existuje. Sám Anzelm v Proslogion rozlišuje medzi mentálnou existenciou a reálnou existenciou:jedna vec je obraz v predstave maliara, druhá je skutočný obraz. V prípade Boha ide o nevyhnutnú reálnu existenciu a to preto lebo to, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie nemôže mať iba mentálnu existenciu, pretože reálna existencia je zdokonalenie niečo, čo najdokonalejšie bytie musí mať.
Dnešný svet dal do popredia viac človeka a to ho núti pýtať sa: existuje Boh, je miesto aj pre človeka? Sartre tvrdil, že ak existuje Boh, nemôže existovať sloboda človeka. Naproti tomu M. Blondel poukazuje na to, že existencia Boha vyplýva z každého ľudského činu. Človek je nevyvážený, priťahovaný niečím mimo seba. Vôľa človeka nemôže nechcieť. Ak chce, chce Nekonečné dobro. To, čo dosiahne je konečné dobro, ktoré ho nenapĺňa, a preto chce ďalej a ďalšie dobrá. To ho pobáda k novej činnosti. Čo urobí, nie je nikdy dostatočne dokonalé, ale je možné ďalej zdokonaľovať. Každý slobodný čin naplno neuspokojí jeho očakávania. Odkiaľ tieto očakávania pochádzajú? Nie preto, lebo v našom vnútri je prítomný niekto iný, ako som ja, ktorý na túto neprimeranosť upozorní? Len vo svetle nekonečného sa dajú pochopiť limity vecí. Toto Nekonečno, ktoré je Boh, je pôvodcom našich slobodných činov, pomocou ktorých chceme uspokojiť túžbu po Nekonečne.
Kauzalita
Teraz niekoľko slov ku kauzalite, ktorá sa zdá byť vhodným nástrojom na vysvetlenie Boha ako prvej príčiny.
Aristoteles rozlišoval štyri príčiny: formálnu, materiálnu, účinnú a finálnu. Pozrime sa bližšie na účinnú. Účinná príčina je bytie, ktoré svojou činnosťou pôsobí vznik iného bytia. Bežný, každodenný život nás presvedčí o zákone kauzality, príčinnosti. Máme
vedomie takých činností, ktorých účinky zostávajú v nás samých (vnímanie, rozhodovanie, myslenie) -to je imanentná činnosť. Aj my sme teda činiteľmi, príčinami a výsledkami našej činnosti sú účinky. V každej činnosti môžeme vidieť príčinu a účinok.
Podľa Jiřího Fuchsa môžeme rozlíšiť tri roviny kauzality:
1) v elementárnej rovine ide o samostatné konštatovanie kauzálnej relácie. Ide o to, že zmysel vidieť skutočnosť v termínoch príčiny a účinku.
2) v strednej rovine sa záujem sústreďuje na špeciálne poznanie špecifických príčin a ich pravidelných účinkoch. Ide o to, či sa môžeme spoliehať, že určitá špecifická príčina bude mať za určitých podmienok vždy tie isté účinky. Je to rovina všeobecnej zákonitosti pôsobenia určitých príčin.
3) v najvyššej rovine sa rieši ontologický problém princípu kauzality - či to, čo vzniklo, musí mať príčinu. Tento najvšeobecnejší problém kauzality nezahrňuje konkrétne príčiny a účinky, ale sa sústreďuje na nutný vzťah, na všeobecnú väzbu účinku na príčinu. V tejto rovine sa nachádza dokazovanie existencie Boha.(hľadáme príčinu čo je za tým všetkým)
Najväčším odporcom kauzality je D. Hume. Aby sme mohli hovoriť o kauzalite, musíme vychádzať zo skúsenosti. Máme skúsenosť z pôsobenia telies. Lenže táto skúsenosť je minulá. Na základe čoho očakávame, že aj v budúcnosti dosiahneme také isté pôsobenie telies? Doterajšia skúsenosť nestačí na to, aby sme mali istotu o budúcich javoch. Tento postoj sa volá ,,neúplná indukcia". Podľa neho spojenie príčin a účinku je len zvykom. Keď pozorujeme nejaký jav, ktorý má vždy ten istý výsledok, aj pri novom pozorovaní budeme očakávať ten istý výsledok. Ide o zvyk. Podľa neho spojenie príčin a účinku je len zvykom. Keď pozorujeme nejaký jav, ktorý má vždy ten istý výsledok, aj pri novom pozorovaní budeme očakávať ten istý výsledok. Ide o zvyk. Podľa tento princíp nie je možné zovšeobecniť. Ale ak si všimnete jeho úvahu o zvyku, zistíte, že je postavená do strednej roviny problému kauzality. Tým pádom sa nedotýka problému kauzality na najvyššej rovine, na ktorej je možné klasické dokazovanie existencie Boha a ktoré bližšie uvidíme pri druhej tomášovej ceste.
Päť ciest k Bohu podľa sv. Tomáša
Evidencia Boha nie je bezprostredne evidentná, pretože ju netušíme. Jediný spôsob bezprostrednej evidencie by bola intuícia. Nemôžeme mať intuíciu o Bohu, pretože to by sme museli poznať jeho esenciu, jeho bytnosť, museli by sme vedieť aký je. A esencia nie je oddelená od existencie. Najskôr musíme dospieť k tomu, či existuje. Ako sa už Anzelm pokúsil dokázať existenciu Boha z esencie. Boha chápal ako ,,to, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie.“ Tomáš poukazuje na to, že skôr, ako dokážeme jeho existenciu, môžeme mať iba nominálnu, mentálnu definíciu Boha, ale nie reálnu, skutočnú. Preto navrhuje podstupovať a posteriori - teda tak, že začneme skúmať fenomény, ktoré nás obklopujú a presvedčiť sa, či pre úplné vysvetlenie týchto fenoménov nevyžaduje existenciu Boha. Preto Tomáš skúma päť fenoménov, ktoré sú pre každého človeka evidentné:
-stávanie sa (pohyb)
-druhotné príčiny
-náhodnosť
-stupne dokonalosti
-poriadok vesmíru
Ani jeden z týchto fenoménov nie je pôvodný a nezapríčinený: všetky od niečoho závisia. Odtiaľto pramení hľadanie ich príčiny. A pretože každé hľadanie nemôže byť do nekonečna, končí sa odhalením existencie Boha. Štruktúra piatich ciest je jednotná a jednoduchá. Má vždy štyri časti:
1)V prvom rade sa upozorní na určitý fenomén náhodnosti (stávanie sa, príčinnosť, možnosť, stupne dokonalosti, poriadok.)
2)Zvýrazní sa relatívnosť, podriadenosť a náhodnosť každého fenoménu:
To čo je v pohybe, je hýbané niečím iným; druhotné príčiny sú niečím zapríčinené; možné dostáva svoje bytie od nevyhnutného; stupne dokonalosti dostávajú svoju dokonalosť od najvyššieho; poriadok si vždy vyžaduje inteligenciu.
3)Poukáže sa na to že aktuálna skutočnosť náhodného fenoménu sa nedá vysvetliť pomocou nekonečnej série iných náhodných fenoménov.
4)Uzatvorí sa konštatovaním, že vysvetlením je Boh: On je Nehybný Hýbateľ, Nezapríčinená Príčina, Nevyhnutné Bytie, Najdokonalejšie Bytie a Najvyššia Inteligencia.
Prvá cesta
Vieme, že pre Aristotela pohyb je vyjadrený od možnosti k uskutočneniu: Cieľom možnosti je akt, uskutočnenie, ale to nie možné bez bytia, ktoré je už uskutočnené. Nie je možné, aby tá istá vec bola v tom istom čase a z toho istého hľadiska v uskutočnení
a v možnosti. Nemôžeme povedať, že niečo je hýbateľom i hýbaným v tom istom čase a v tým istým spôsobom. Na uskutočnenie jednej veci je potrebná je potrebná druhá, a na uskutočnenie druhej veci je potrebná tretia atď. Je potrebný prvý hýbateľ (pretože nemôžeme postupovať do nekonečna.) Tohto Prvého Hýbateľa volajú Boh. Nehybný Hýbateľ v stredoveku znamenal niečo nevysvetliteľne veľkého. V tomto prvom argumente cítiť Aristotelovské korene. Aby sme lepšie pochopili význam tohto argumentu, pripomínam, že sa tu nehovorí o pohybe v priestore, z miesta na miesto , ale ide o podstatný pohyb: od možnosti k uskutočneniu.
Druhá cesta
V zmyslovej skúsenosti nenájdeme nič, čo je príčinou seba samého. V procese účinných príčin (alebo druhotných príčin) nemôžeme postupovať do nekonečna. Ak odnímeme príčinu, nemôžeme mať ani účinok, čo je proti zrejmosti. Preto je treba pripustiť prvú Nezapríčinenú príčinu ktorú všetci volajú Boh. Nejde tu o sériu príčin, ktoré sú medzi sebou akcidentálne závislé a ktoré môžu tvoriť viac menej dlhý rad , ale ide o príčiny, ktoré sú navzájom spojené pre určitý účinok. (napr. kosa- rukoväť- ruka- telo pre kosenie trávy)
Tretia cesta
Je vzatá z náhodnosti a nevyhnutnosti.. Medzi vecami nájdem aj také, ktoré môžu, ale aj nemusia byť: niektoré sa rodia a zomierajú. Ale je nemožné, aby všetky náhodné veci boli od večnosti. Ak nejaké bytie môže nebyť, neexistuje nevyhnutne. Môže aj nebyť, alebo inak povedané, je náhodné, nemá v sebe dostatočnú príčinu jestvovania. Všetky bytia na svete musia mať dostatočnú príčinu svojho jestvovania mimo seba. Táto príčina ich bytia je alebo náhodná, alebo nevyhnutná. Ak je náhodná, aj ona musí mať príčinu svojho jestvovania mimo seba.
Do nekonečna však takto pokračuje nemožno. Dostali by sme z podradených príčin nekonečnú reťaz, ktorá by sa podobala nekonečnému množstvu zrkadiel, ktoré odrážajú svetlo. Ale odrážajúce zrkadlá vyžadujú svietiace teleso (dostatočnú príčinu odrážaného svetla.) Tak isto aj bytie náhodné, hoci do nekonečna množené, vyžadujú dostatočnú príčinu svojho bytia mimo seba. Musí preto jestvovať Bytie Nevyhnutné, ktoré má v sebe dostatočnú príčinu svojho bytia, nezávisí vo svojom jestvovaní od iného, preto nevyžaduje ani príčinu mimo seba. Toto bytie je dostatočnou príčinou iné všetkých ostatných bytí, a všetci ho volajú Boh.
Štvrtá cesta
Pochádza zo stupňov dokonalosti. Zo skúsenosti vieme, že veci sú dobré, lepšie atď. Ale vyšší alebo nižší stupeň sa jednotlivým skutočnostiam pripisuje podľa toho, ako sa približujú k niečomu najvyššiemu a absolútnemu. Tento postoj pochádza ešte od Platóna, ktorý hovorí o zvláštnom svete, v ktorom sídlia najvyššie idey o skutočnosti: rozumové poznanie sa zakladá na univerzálnych pojmoch. Tomáš hovorí že k najvyššiemu bytiu, „to, čo je najvyššie nakoľko pravdivé, je takým, nakoľko je bytím“. To, čo je najvyššie v určitom druhu, je príčinou všetkých by: dobra, krásy, pravdy a ktoré všetci volajú Boh.
Piata cesta
Vychádza z poriadku vecí. Niektoré veci, ktoré nie sú schopné rozumového poznania, vo svojom konaní smerujú k cieľu. Niektoré fyzické bytia sa preto správajú tak, akoby poznali cieľ a chceli ho dosiahnuť; robia to vždy tým istým spôsobom. Napríklad lastovička si vždy stavia hniezdo tým istým spôsobom s cieľom priviesť na svet mláďatá. Zvieratá majú inštinkt, ktorý ich vedie správať sa určitým spôsobom. Ako sa dá vysvetliť tento inštinkt? Táto schopnosť musí odniekiaľ pochádzať (ako aj letiaci šíp musí byť vystrelený z nejakého luku): existuje preto Inteligentné Bytie, ktoré všetky veci vedie k určitému cieľu: a všetci ho volajú Boh.
Treba si uvedomiť ešte jednu vec: v týchto piatich cestách Tomášovi nešlo o dokázanie Boha Stvoriteľa. Naopak, prichádza k Nehybnému Hýbateľovi, k Nezapríčinenej Príčine, atď. Prečo teda vždy končí slovami „ ktoré všetci volajú Boh“?
Chce tým povedať, že to, čo je nezapríčinené, čo je nehybné, ľudská myseľ volá Boh. Ak by Tomáš chcel vo svojich cestách dôjsť k Bohu Stvoriteľovi, netrápil by sa potom toľko ďalej, aby bližšie špecifikoval atribúty Boha.
Atribúty
Päť ciest teda prináša päť rozličných atribútov tej skutočnosti, ktorú všetci volajú Boh: Nehybný Hýbateľ, Nezapríčinená Príčina, Nevyhnutné Bytie,...
Tieto atribúty nám dávajú poznať Božie vlastnosti. Je tu však otázka, či neexistuje taký atribút, ktorý by bol základom všetkých ostatných. Tomáš ho nachádza v skutočnosti, že Boh sám je Impus Esse subsistentens- Boh je bytnosť (bytie). Od Aristotela Tomáš prevzal učenie o možnosti a akte, uskutočnení. Ale to, čo nenachádzame u Aristotela je použitie tohto učenia pre zdokonaľovanie bytia. Tomáš však jasne videl, že najvyššia dokonalosť je bytie. Ak by nebolo tejto dokonalosti, nič by nebolo. Všetky ostatné dokonalosti sú vzhľadom k bytiu len možnosťou; bytie je najvyšším aktom.
V každej veci rozlišujeme jej esenciu, (bytnosť, alebo to, prečo tá vec je to, čo je ) a jej bytie (esse, alebo to, čo existuje). Bytnosť je vzhľadom k bytiu v možnosti, pretože je to práve bytie, ktoré uskutočňuje bytnosť. Preto tak ako akt je odlíšený od možnosti, aj bytie ja odlíšené od bytnosti. Tak je tomu v každom skutočnom konečnom bytí .
U Boha, a tým sa vrátime k Tomášovi, je to inak. V Bohu neexistuje bytnosť uskutočnená bytím od nej odlišným, ale v Bohu bytie a bytnosť sa identifikujú (=). Bytnosť je bytie a naopak. Neexistuje v ňom žiadna možnosť, Boh je čistý akt, čisté uskutočnenie.
Tento čistý akt je čisté Bytie. Neznamená, že Boh je bez bytnosti, ale medzi nimi je znamienko =. To znamená to Ipsum Esse subsistens.
Ak Boh je čistý akt, nasleduje, že Boh je nekonečný a jediný. Nekonečný, lebo jeho bytie nevyjadruje obmedzenie, limit, nehovorí, že je to, alebo tamto, ale hovorí, že je Bytie. Napr. bytie človeka je limitované nie preto, že je bytie, ale preto, že uskutočňuje konkrétnu bytnosť, bytnosť človeka a nie bytnosť kameňa. Ale ak nemusí uskutočňovať žiadnu bytnosť, je nekonečný, nič ho nelimituje, a taký je práve Boh.
Je potom samozrejmé, že to, čo je nekonečné, je aj jediné, pretože dve nekonečné bytia na tej istej úrovni je nemožnosť.
Ďalšie atribúty Boha
Boh je Bytie nemenné. Boh, nakoľko je čisté uskutočnenie, nemá žiadnu možnosť, a preto je nemenný. Meniteľnosť totiž znamená prechod od možnosti k uskutočneniu. Boh je Bytie večné. Boh je mimo času, pretože čas je spojený s nemeniteľnosťou a povedali sme, že Boh je nemenný. Boh je Bytie dokonalé. Účinok nemôže prevyšovať svoju príčinu. Nik nedá, čo sám nemá. Prvé bytie je úplne dokonalé, pretože keby mu chýbala čo len jediná dokonalosť, znamenalo by to, že niečo má a niečo nemá, čiže sú v ňom čiastky. Pretože v Prvom Bytí čiastok niet, lebo je jednoduché, musí mať všetko, musí byť absolútne dokonalé.
Boh je Bytie rozumné. Stačí ak si všimneme len geniálnu matematickú presnosť, s akou včely stavajú plásty, alebo ako tancom dokážu oznámiť iným včelám, kde je veľa kvetov teda i nektáru. Tento poriadok vo svete poukazuje na rozumné Bytie. Príčina organizovanosti musí byť veľmi rozumná. A keď je toľko rozumnosti i v stvorení, čiže v účinku, o čo viac jej musí byť v príčine.
Boh je Bytie slobodné. Znamená to, že je to Bytie, ktoré má vôľu. Poznanie nesleduje po chcení, tieto dve idú spolu. Viacerými pojmami sme charakterizovali Božiu prirodzenosť, jej vlastnosti. Nie je možné zhrnúť tieto vlastnosti do jedného termínu, ktorý by vystihol celú podstatu. Ak si všimnete jednotlivé pojmy z Tomášových ciest, každý z nich má časť pozitívnu i negatívnu (Nehýbateľ Hýbateľ, Nevyhnutné Bytie) Jedna, tá pozitívna, vyjadruje to, čo je spoločné pre Boha i pre veci , ktoré nás obklopujú. Ten negatívny prvok predstavuje to, čo je vlastné len Bohu a odlišuje sa od toho, čo nás obklopuje. Tieto ťažkosti sú preto, lebo nemáme takú skúsenosť Boha, akú máme o všetkých ostatných bytiach. Preto, ak hovoríme o Bohu, používame analogické pojmy, čiže tie, ktoré sme si utvorili zo stvorených vecí a priraďujeme ich Bohu.
Boh ako stvoriteľ
Z piatich Tomášových ciest k Bohu sme dospeli k Bohu ako príčine niektorých účinkov. Môžeme povedať, že Boh je príčinou všetkých vecí? Áno, pretože Boh je Bytie pre Bytnosť a je jediným Bytím pre Bytnosť: preto všetko ostatné má bytie pre účasť. Má ho len od Najvyššieho Bytia. Mimo Boha nie je preto nič, čo by nezávislého od Neho. Všetky veci pochádzajú od Boha ako stvorenie. Stvorenie je urobenie z ničoho niečo, neide tu o pretransformovanie nejakej veci na inú. Boh je príčinou všetkého , mimo Neho neexistuje nič, čo by nebolo stvorené.
Zlo
Problém zla je jeden z najväčších filozofických problémov je vlastne radikálnym problémom kresťanstva a len kresťanstvo si uvedomuje vážnosť tohto problému. Augustín formuluje problém zla nasledovne: Ak príčina sveta je dobrá, ba vlastne príčina je samo dobro, kde sa vzalo zlo? A práve prítomnosť zla je najčastejším argumentom proti existencii Boha.
Všeobecne je za zlo považované všetko, čo človeku zapríčiňuje utrpenie a bolesť, zármutok, napr. choroba, chudoba, smrť, dravé zvieratá, ničiace sily prírody. V tomto zmysle môže byť zlo opísané ako „zničenie poriadku“.
Zlo je strata dobra. Nejde o jednoduchú stratu dobra ale ide o stratu bytia ktoré malo byť. Je to neprítomnosť dokonalosti nejakého predmetu, ktorý ju mal mať.
Ale je každé bytie ako také dobré, zlo potom nemôže byť „niečo“. Neexistuje zlo v sebe, zlo je len nedostatok bytia nie je to ani „nič“ nie je ani dobré, ani zlé, je mimo hodnotového poriadku.
Aj zlo ako strata dobra protirečí našej skúsenosti: Prejav nenávisti je niečo iné ako nedostatok lásky. Existuje ako niečo negatívne, hýbe sa opačným smerom ako láska. Bolesť je znakom skutočného nedostatku zdravia, alebo znakom prítomnosti choroby. Morálne zlo je orientovanie na nejaký nevhodný cieľ a prevrátenie morálnych hodnôt. Pri morálnom zle nejde o nebezpečenstvo z vonka, ale ide o odchýlka v sebe samom, nakoľko morálne zlo pramení zo slobodného človeka ale aj tu, koniec koncov, človek hľadá dobro. Aby sme ľahšie pochopili zlo treba mať na pamäti rozdiel medzi absolútnym zlom (strata, ktorá nie je dobrá v žiadnom aspekte a pre žiaden subjekt) a relatívnym zlom- obsahuje alebo vytvára stratu určitého dobra, znamená zlo pre druhý subjekt ale nie pre seba.
A preto poznáme
-fyzické zlo - strata dobra vo veciach alebo v človeku, ktoré nezávisí od morálneho poriadku. Prináleží telesnému poriadku a vyvoláva bolesť.
-morálne zlo - nedostatok poriadku, je to slobodné a chcené porušenie poriadku ktorý uložil Boh a voláme ho chyba alebo hriech.
Vina je porušenie vyššieho zákona rozumovým stvorením a to slobodne a dobrovoľne. Trest je to fyzické alebo morálne zlo ktoré je uložené rozumovému stvoreniu ako trest za vinu.
Aurélius Augustín hovorí o morálnom zle nasledovne: spôsobuje ho rozumové stvorenie zlým používaním slobodnej vôle ktorá mu bola daná od Boha. Nepriamo teda zlo pochádza z vôle. V každom prípade Boh nie je zodpovedný za toto zlo. Znamená zneužitie slobody, ktoré človek dostal od Boha. Treba si uvedomiť, že téma zla je najčastejším argumentom v prospech ateizmu.
Ateizmus sa stavia proti židovskému, kresťanskému náboženstvu. Preto aj riešenie problému zle budeme sledovať len v tomto okruhu. Zoberme si napríklad smrť. Po prvom nahliadnutí konštatujeme že smrť je zlo. Je ním v skutočnosti ak pod smrťou si predstavujeme úplný koniec a rozpad človeka. Podľa kresťanského a židovského náboženstva smrť neznamená absolútne zlo a už vôbec nie zničenie ľudskej osoby. Znamená vývojový stupeň procesu. Ak budeme tvrdiť že smrť je zničenie človeka, tak potom pre človeka znamená katastrofu. A potom by všemohúci a dobrotivý Boh musel stvoriť takýto katastrofálny svet. Smrť sa potom nezlučuje so všemohúcim Bohom a môžeme konštatovať, že Boh neexistuje. Mnohí tak uvažujú. Je to však ateistické ponímanie smrti. Ak smrť znamená zničenie človeka tak potom je ateizmus pravdivý. Ale židovské a kresťanské náboženstvo sa dívajú do budúcnosti. Pozrime si hociktorú knihu z Biblie a vidíme že všetci čo zomierajú, v budúcnosti niečo očakávajú. Nevracajú sa do ničoty. Život je prechodom do lepšieho, dokonalejšieho sveta. Potom však smrť nie je absurdná a ateizmus tak musí hľadať iné dôkazy proti existencii Boha. Tým sme nepopreli prítomnosť zla vo svete, len jeho ateistický výklad: ateistický výklad zla nie je zlučiteľný s kresťanským a židovským náboženstvom.
Ďalší postup v argumentácii býva obyčajne nasledovný:
Ako to, že sa Boh nečinne pozerá na zlo? Nie je pravda žeby sa boh nečinne pozeral na zlo vo svete. Boh stvoril bytosti ktoré môžu mať účasť na jeho božskom živote. A teraz ako je to možné, je to starý metafyzický problém. V poslednom storočí sa ním zaoberal napríklad E.Blondel. Boh stvoril človeka ktorý spolupracuje na stvorení. Zodpovednosť človeka je preto veľká. Dnešný človek sa stále viac odvoláva na autonómiu, na nezávislosť ale potom tento nezávislý človek nemôže vyčítať Bohu, že mu nezabraňuje v konaní zla. Tým však nie je povedané, žeby Boh vôbec nezasahoval on čaká na slobodný súhlas človeka aby sa slobodne spolu podieľal na uzdravení ľudstva. Tým sme sa dostali do kresťanskej filozofie. Okrem toho sme si otvorili cestu, aby sme sa mohli bližšie pozrieť na činnosť človeka a na jej prínos pre seba a svet v ktorom žijeme.
