stoa).
Rozlišujeme tri obdobia:
- starší stoicizmus (Zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos)
- stredný stoicizmus (Panaitios, Poseidonios)
- rímsky stoicizmus (Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius)
Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku, ktorej pripisovali najväčší význam.
V logike rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku a odlíšili etymológiu (vznik slov) od významu slov. V teórii poznania zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách.
Vo fyzike preberajú Herakleitov pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona. Je to oheň, ktorý riadi chod sveta a je zároveň jeho neodvratným osudom.
Vo svojej etike stoici hlásali potrebu dosiahnuť ataraxiu, t.j. duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Človek má dospieť až do stavu, že dokáže prijať čokoľvek bez najmenšieho vzrušenia.
Podľa stoikov je život človeka predurčený a on ho nemôže nijako zmeniť. Človek je svet v miniatúrnom formáte (mikrokozmos), ktorý je odrazom makrokozmu. Existuje prirodzené právo platné pre všetkých ľudí (aj otrokov).
Stoici boli monisti. Tvrdili, že existuje len jedna príroda, popierali rozdiel medzi duchom a látkou.
Stoici zároveň veľmi ovplyvnili humanizmus – rečník, filozof a politik Cicero zaviedol tento pojem ako prístup k životu, ktorý stavia do centra pozornosti človeka – jednotlivca. Neskôr Seneca povedal, že „Človek je pre človeka posvätný,“, čo sa stalo heslom celého humanizmu.

Epikurovci
Epikuros, zakladateľ tejto školy, sa prihlásil k atomizmu, no na rozdiel od Demokrita, ktorý presadzoval prísny determinizmus, dáva atómom v ich pohybe možnosť odchýlky. Tým môžu vzniknúť náhody a nové, neočakávané veci. Epikurovci sa vraj stretávali v jednej záhrade, preto ich nazývame aj „záhradnými filozofmi“. Nad jej vchodom bolo napísané: „Cudzinec, tu ti bude dobre. Tu je rozkoš najväčším dobrom.“
Epikuros odmietal i strach človeka zo smrti. Vychádzal pri tom z Demokritovho presvedčenia, že život po smrti neexistuje. Duševné atómy sa totiž pri našej smrti rozptýlia na všetky strany a teda len čo nastane smrť, už neexistujeme.
Aj v centre Epikurovho záujmu je etika, podobne ako u stoikov. Záležalo mu na tom, aby mohol pripustiť slobodné ľudské konanie, ktorého cieľom má byť blaženosť a slasť. Tie nachádza v umiernenom spôsobe života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania (telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje len pokojná duša filozofa). No jeho výzvu hľadania blaženosti a slasti a vyhýbania sa utrpeniu, mnohí nesprávne pochopili ako nabádanie na bezuzdné oddávanie sa rozkošiam. Dodnes sa za „epikurovca“ pokladá bezstarostný pôžitkár.

Skeptici
Zakladateľom tohto učenia bol Pyrrhón z Elidy a systematizoval ho Sextus Empiricus.