Poklasické obdobie gréckej filozofie (helenizmus)

(4. st. p.n.l. – 4. st. n.l.)

Toto obdobie siaha do čias, keď Grécko stratilo svoju národnú samostatnosť až po filozofiu sv. Augustína, ktorou sa začala stredoveká filozofia. Po výbojných vojnách Alexandra Veľkého, ktorý bol určitý čas i Aristotelovým žiakom, začala nová epocha ľudských dejín. Vzniklo svetové spoločenstvo, ktorému dominuje grécky jazyk a kultúra. Asi v roku 50 p.n.l. sa dostáva do popredia Rím, ktorý postupne dobyl všetky helenistické ríše (Macedónsko, Sýria, Egypt) a prináša rímsku kultúru a latinský jazyk. No samotný Rím sa stal gréckou kultúrnou provinciou. Začalo sa rímske obdobie (často sa nazýva aj neskorá antika). V tomto období sa zmenil charakter gréckej filozofie. Filozofi sa zameriavajú na etickú problematiku, problematika samého sveta sa dostáva až na druhé miesto. Filozofia tohto obdobia nebola príliš originálna – neobjavil sa žiadny nový Platón či Aristoteles. Títo sa však stali dôležitým zdrojom inšpirácie viacerých filozofických prúdov.


Kynická filozofia
Založil ju Sokratov žiak Antisténes v Aténach okolo roku 400 p.n.l. Kynici poukazovali na to, že skutočné šťastie nespočíva v povrchnostiach, akými sú materiálny luxus, politická moc a dobré zdravie. Skutočným šťastím je nestať sa závislým na takýchto náhodných a pominuteľných veciach. A keďže na týchto veciach nespočíva, môže ho dosiahnuť každý.
Najznámejším bol Diogenes. Vraj býval v sude, vlastnil len kabát, palicu a vrece na chlieb a teda nebolo ľahké vziať mu jeho šťastie. Raz, keď sa slnil pred svojím sudom, navštívil ho Alexander Veľký a opýtal sa ho, či má nejaké želanie. Ten mu odpovedal, že by bol rád, keby ustúpil o krok ďalej a nezacláňal slnko.
Slová „cynizmus“ a „cynický“ sa dnes používajú vo význame bezcitnosti k utrpeniu druhého. Kynici totiž tvrdili, že človek si nemusí robiť žiadne starosti o svoje zdravie, nemali by ho znepokojovať utrpenie ani smrť, a tiež by sa nemal trápiť nad utrpením druhých ľudí.

Stoici
Veľký význam pre túto filozofiu, ktorá vznikla okolo roku 300 p.n.l. mala kynická filozofia. Založil ju Zenon z Kitia. Ten kúpil v Aténach stĺporadie, pod ktorým neskôr zhromažďoval svojich poslucháčov, a škola dostala názov podľa toho (gr.

stoa).
Rozlišujeme tri obdobia:
- starší stoicizmus (Zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos)
- stredný stoicizmus (Panaitios, Poseidonios)
- rímsky stoicizmus (Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius)
Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku, ktorej pripisovali najväčší význam.
V logike rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku a odlíšili etymológiu (vznik slov) od významu slov. V teórii poznania zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách.
Vo fyzike preberajú Herakleitov pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona. Je to oheň, ktorý riadi chod sveta a je zároveň jeho neodvratným osudom.
Vo svojej etike stoici hlásali potrebu dosiahnuť ataraxiu, t.j. duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Človek má dospieť až do stavu, že dokáže prijať čokoľvek bez najmenšieho vzrušenia.
Podľa stoikov je život človeka predurčený a on ho nemôže nijako zmeniť. Človek je svet v miniatúrnom formáte (mikrokozmos), ktorý je odrazom makrokozmu. Existuje prirodzené právo platné pre všetkých ľudí (aj otrokov).
Stoici boli monisti. Tvrdili, že existuje len jedna príroda, popierali rozdiel medzi duchom a látkou.
Stoici zároveň veľmi ovplyvnili humanizmus – rečník, filozof a politik Cicero zaviedol tento pojem ako prístup k životu, ktorý stavia do centra pozornosti človeka – jednotlivca. Neskôr Seneca povedal, že „Človek je pre človeka posvätný,“, čo sa stalo heslom celého humanizmu.

Epikurovci
Epikuros, zakladateľ tejto školy, sa prihlásil k atomizmu, no na rozdiel od Demokrita, ktorý presadzoval prísny determinizmus, dáva atómom v ich pohybe možnosť odchýlky. Tým môžu vzniknúť náhody a nové, neočakávané veci. Epikurovci sa vraj stretávali v jednej záhrade, preto ich nazývame aj „záhradnými filozofmi“. Nad jej vchodom bolo napísané: „Cudzinec, tu ti bude dobre. Tu je rozkoš najväčším dobrom.“
Epikuros odmietal i strach človeka zo smrti. Vychádzal pri tom z Demokritovho presvedčenia, že život po smrti neexistuje. Duševné atómy sa totiž pri našej smrti rozptýlia na všetky strany a teda len čo nastane smrť, už neexistujeme.
Aj v centre Epikurovho záujmu je etika, podobne ako u stoikov. Záležalo mu na tom, aby mohol pripustiť slobodné ľudské konanie, ktorého cieľom má byť blaženosť a slasť. Tie nachádza v umiernenom spôsobe života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania (telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje len pokojná duša filozofa). No jeho výzvu hľadania blaženosti a slasti a vyhýbania sa utrpeniu, mnohí nesprávne pochopili ako nabádanie na bezuzdné oddávanie sa rozkošiam. Dodnes sa za „epikurovca“ pokladá bezstarostný pôžitkár.

Skeptici
Zakladateľom tohto učenia bol Pyrrhón z Elidy a systematizoval ho Sextus Empiricus.

Ku skepticizmu sa prikláňal aj Cicero. Skeptici pochybujú o možnosti poznať svet. Podľa nich by malo byť východiskom nášho praktického života úsilie o dosiahnutie stavu, keď sa zbavíme nároku spoznávať svet. Vychádzajú pritom z toho, že nemôžeme nič vedieť o tom, aké sú vonkajšie veci, pretože ku každému súdu o týchto veciach môžeme uviesť protikladný súd.

Novoplatonizmus
Je to zavŕšenie helenizmu, na ktoré neskôr nadviazala stredoveká filozofia. Vychádza z Platónovej filozofie, no preberá aj prvky Aristotelovho učenia, stoicizmu i skepticizmu. Hlavným predstaviteľom je Plotinos. Keďže svoje práce nevydával, zachovali sa nám len vďaka jeho žiakovi Porfýriovi. Je to šesť kníh, z ktorých každá má 9 rozpráv (odtiaľ názov – Enneady – deviatky).
Plotinos odmietol Platónovu predstavu o dvoch rozličných svetoch (zmyslovom a ideálnom), ale všetko chcel odvodiť z jednotného božského základu, ktorý nazýval „Jedno“. Z neho vyžarujú jednotlivé súcna. Plotinos načrtáva stupnicu emanácie (vyžarovanie) od najvyššej sféry ideí cez svetovú dušu až po najnižší stupeň – hmotu, materiálne súcna.
Jedno nie je dostupné pojmovému poznaniu, ktoré sa opiera o logické princípy. Nazeranie Jedna si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extázy. Je to mystická skúsenosť.