Filozofia existencie vznikla v Nemecku po 1.svetovej vojne (koncom dvadsiatych rokov), kedy pod vplyvom podstatných sociálnych premien spojených so vstupom
kapitalistickej spoločnosti do obdobia imperializmu dochádza k prudkým zmenám v spoločenskom vedomí, k vzniku apokalyptických nálad a všeobecnej neistoty.
Stúpenci tohto smeru sústreďujú pozornosť na individuálne otázky o zmysle života, viny a zodpovednosti, rozhodovania a voľby, vzťahu človeka k svojmu poslaniu a k smrti. Záujem o problematiku vedy, morálky, náboženstva a filozofie dejín prejavujú len do tej miery, pokiaľ má styčné body s týmito otázkami. Táto
filozofia sa zaoberá problémom kritických krízových situácií a pokúša sa skúmať človeka na jeho „krížovej ceste“.
Existencializmus je filozofiou človeka, ľudskej existencie. Vychádza z presvedčenia, že ľudská existencia je prvotná, vopred neurčená, nedeterminovaná nijakou
podstatou, nijakou vopred sformulovanou „dušou“, ktorá určuje jej charakter. Človek je vo svojej existencii absolútne slobodný, nezávislý od nikoho a ničoho, sám zodpovedá za realizáciu svojej slobody, za všetky voľby, ktoré v živote uskutočňuje. Podľa existencialistov je človek plný nepokoja a zúfalstva, ktoré naň dolieha z vedomia zodpovednosti za uskutočnenie určitých volieb v živote. Človek a jeho vnútorný svet, cez ktorý možno dosiahnuť pochopenie druhého človeka, je predmetom existenciálnej filozofie.
Existenciálna filozofia stavia radikálne proti sebe svet individuálnych zážitkov a svet zobjektivizovaných ľudských výtvorov. Rovnako sa stavia do opozície voči vede,
voči jej cieľom ako aj racionalistickým metódam.
Existencializmus býva právom nazývaný „filozofiou krízy“. Stotožňuje krízu kapitalizmu s krízou rozumu a humanity, pokladá ju za prejav „svetovej katastrofy“ a „súmraku civilizácie“. Existencialisti zastávajú názor, že katastrofické udalosti v dejinách obnažili labilnosť, krehkosť a neprekonateľnú konečnosť každej ľudskej existencie a to nielen individuálnej, ale aj rodovej, historickej. Preto za najadekvátnejší a najprenikavejší poznatok o povahe človeka uznávajú vedomie vlastnej
smrteľnosti a nedokonalosti, ktoré má každý jedinec. Predstava o smrti ako o samozrejmej absolútnej hranici akéhokoľvek ľudského konania zaujíma vo filozofii existencie také isté miesto ako v náboženstve. Podobne ako v náboženstve hlása existencializmus názor, že človek sa nesmie vyhýbať vedomiu svojej smrteľnosti. Tento motív sa výrazne prejavuje v existencialistickom učení o „hraničných situáciách“, t.j. bezvýchodiskových, extrémnych životných okolnostiach.
Nemecký existencializmus
Dejiny existencializmu ako sformovaného filozofického smeru môžeme datovať od roku 1927. V nemeckom existencializme sa existencia označuje slovom „Dasein“,
čo predpokladá prítomnosť človeka „tu a teraz“, v tomto vymedzenom časovom úseku. Podľa toho sa úloha skutočnej filozofie definuje ako analytika bytia človeka, zastihnutého „tu a teraz“, s jeho aktuálnym prežívaním.
V existencialistickom svetovom názore splývajú tri filozofické tendencie:
1. filozoficko-teologické úvahy (Kierkegaard)
2. iracionalizmus filozofie života (Nietzsche, Dilthey)
3. fenomenológia (Husserl)
Zakladateľmi a hlavnými predstaviteľmi existencializmu v Nemecku sú Martin Heidegger a Karl Jaspers.
Martin Heidegger
(* 26. september 1889, Meßkirch – † 26. máj 1976, Freiburg im Breisgau)
- nar. sa v Nem.
- začal študovat teológiu, ale coskoro prešiel na filozofiu
- po štúdiách pôsobil ako asistent Edmunda Husserla, neskôr sa stal jeho uninástupcom
Heidegger preberá svoju metódu skúmania od Husserla, ale vnáša do nej veľa podstatných zmien. Predpokladom Husserlovej fenomenologickej metódy je téza, že poznanie nie je činnosť, nie je konštruovanie predmetu, ako to predpokladal napr. Kant, ale že poznanie je vnímanie. V tomto bode Heidegger nasleduje Husserla. Fenomén je podľa neho to, čo je „seba v sebe samotnom sa ukazujúce“.
- po nástupe nacionálneho socializmu pôsobil ako rektor na uni - no len krátko, odstúpil a utiahol sa do ústrania
- po 2. SV nemohol z polit dôvodov prednášať, neskôr sa k pedagogickej a verejnej činnosti vrátil
- najvýznam. dielo:
Bytie a čas (1927) - stal sa ním slávnym a uznávaným
- hl. diela:
Čo je metafyzika (1929),
List o humanizme (1947),
Holzwege (1950),
Nietzsche (1961)
- od r. 1975 vychádza súborné vydanie jeho diel, prednášok, neuverejnených rukopisov, kt. má zahrnovat 80 zväzkov
- prístup k jeho dielu stažuje jeho osobitý jazyk - pracuje s pôvodom slov a pátra po ich pôvodných významoch (to spôs. tažkosti najmä pri prekladoch)
Bytie a čas
V tomto diele autor formuloval najzávažnejšie otázky svojej doby: otázku dejín a dejinnosti, človeka a jeho osudu, jeho reakciu na súčasný nepochopiteľný a znepokojujúci svet. Heidegger sa ani tak nesnažil ukázať východisko zo vzniknutej situácie, ale aspoň filozoficky zdôvodniť tento stav. Snažil sa pochopiť dejiny a dejinnosť človeka inak a „ontologicky“ ju vyložiť. To je však podľa jeho názoru možné len pomocou fenomenologickej metódy.
- bytie = zákl. celej fil. - tvrdí, že doterajšia fil sa odohrávala v „zabudnutosti bytia"
- preto sv. fil koncepciu nazýva fundamentálnou ontológiou
- nezaujíma ho, že súcno je; bytie je najvšeobecnejší pojem, a preto je nedefinovatelný
- on sa pýta, co je vlastne zmysel bytia - na to sa môžeme pýtat len prostredníctvom súcna, kt. vie o sv. bytí - takéto konečné súcno nazýva pobyt
- jediné súcno, kt. o sv. bytí vie, je clovek - poznávať vlastné bytie = existovať
- ľudské bytie je existencia, kým vš. ostatné veci iba jednoducho sú
- iba človek je existenciálne schopný pochopiť bytie
- svojím zmyslom svet závisí od človeka a človek sv. existenciou závisí od sveta
Autentické bytie
- človek o sebe vie, že je, a že je konečný - jeho bytie je „bytím k smrti"
- človek má pred smrťou úzkosť, preto je jeho existencia sústavná starosť
- človek vie, že v okamihu smrti sa ocitá sám, v opustenosti a osamelosti
- človek prikladá existencii nesmiernu cenu (je krátka a konečná)
- človek nikdy nie je úplne v prítomnosti, ale obzerá sa do minulosti a hľadí do budúcnosti
- autentické bytie = starosť o existenciu
Neautentické bytie
- má starosť o vlastnú existenciu, zaujíma taký postoj k svetu, kt. je výlučne existenciálny
- sv. existenciu môže človek uchopiť al. premeškať- jeho vzťah ku skutočnosti je „praktický": vytvára svet s ohľadom na vlastnú existenciu
- človek veci vôkol seba napĺňa zmyslom, vedie ho k tomu starosť o existenciu
- starosť je pre Heideggera „matka sveta" čas a priestor - človek ich vymedzuje z hľadiska sv. existencie
- č
as - to, čo sa rozprestiera medzi narodením a smrťou
-
priestor - to, kam umiestnujem sv. „náčinie", teda to, čím udržujem sv. existenciu
- iba v neautentickom bytí môžeme hovoriť o čase a priestore vo fyzikálnom zmysle, t. j. vtedy, keď nám nejde o porozumenie nášho bytia, ale keď skúmame veci
- vedecké skúmanie nemá pre existenciu „praktický" zmysel, v skut. veci nepoznáva, len na sa na ne zvonku pozerá
Poznanie
-
poznanie = naplnanie zmyslom, tvorenie zmyslu
- nie je to len pasívne prijímanie poznatkov, ale tvorivý akt
- v skut. autentickom bytí, v starosti o existenciu nie je nepravda, kým v prepadnutosti svetu zase nie je pravda
- „bytie v pravde" je bytím starosti o existenciu a v neunikaní do „neautenticity"
- v neskoršom obd. sa sústredil najmä na problematiku jazyka, resp. reči ako prostredia, v kt. sa nám „vyjavuje" bytie.
