Sedemdesiate, osemdesiate roky:

Sedemdesiate roky boli v znamení surovinovej a energetickej krízy zapríčinené drastickým obmedzením dodávok ropy zo štátov Perzského zálivu. Následne mnohonásobné zvýšenie cien energií a pohonných hmôt sa negatívne premietlo v rastúcich nákladoch európskych podnikov, najviac oslabených zvyšujúcou sa konkurenciou východoázijských výrobcov.

Európske ekonomiky strácali dynamiku a začala sa objavovať chronická nezamestnanosť. Mnohé tradičné priemyselné odvetvia prechádzali krízou, predovšetkým hutný a textilný priemysel, čo ešte viac zvyšovalo sociálne napätie. Tento nepriaznivý stav sa začal meniť k lepšiemu až v osemdesiatych rokoch. Preto nie je prekvapivé, že v tejto atmosfére proces európskej integrácie skôr stagnoval.

Začiatok sedemdesiatych rokov sa k tejto kríze pridala ešte menová kríza. Pre západoeurópske štáty to znamenalo zrušenie naviazania ich mien na americký dolár a prechod na plávajúci kurz (režim voľných menových kurzov). V roku 1979 sa európske štáty rozhodli zamedziť možným veľkým zmenám v menových kurzoch zavedením Európskeho menového systému (EMS), čím sa zaviazali udržiavať svoje menové kurzy v stabilných pomeroch.

So zlepšujúcou sa hospodárskou a sociálnou situáciou sa začali množiť reformné návrhy, ako ďalej postupovať v stagnujúcej európskej integrácii. Zasadnutie Európskej rady v Luxembursku vyústilo podpísaním Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987. Jeho hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného vnútorného trhu do roku 1992 a identifikoval prekážky, ktoré ešte ostávali k jeho dovŕšeniu:

·„fyzické“ – odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach ES pre osoby, služby, tovar a kapitál
·„technické“ – odstránenie rozdielov v predpisoch a normách a teda obmedzenie tzv. netarifných prekážok obchodu
·„daňové“ – išlo o daňovú harmonizáciu, táto téma je doteraz nedoriešená a politicky citlivá

JEA v mnohých oblastiach obmedzil rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a viac podporoval rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou (v reakcii na rozšírenie ES o nové krajiny). JEA zvýšil taktiež aj právomoci Európskeho parlamentu – jeho súhlas sa začal vyžadovať pre prijatie nových členov alebo pridruženie; o mnohých aktivitách, ktoré boli do tej doby v kompetencii členských štátov, začalo spolurozhodovať ES – išlo napríklad o oblasť vedy a výskumu, životného prostredia a sociálnej politiky.

V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Európske spoločenstvá rozrástli o 6 krajín:

·Spojené kráľovstvo, Dánsko, Írsko - 1973
·Grécko - 1981
·Španielsko, Portugalsko - 1986
·Nemecká demokratická republika - 1990

Jediná krajina, ktorá opustila ES, bolo Grónsko, ktoré sa po získaní nezávislosti od Dánska v roku 1979 rozhodlo na základe referenda opustiť ES v roku 1985. V roku 1985 bola predstaviteľmi piatich krajín podpísaná Schengenská dohoda , ktorej cieľom bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc. Táto dohoda nebola súčasťou právneho poriadku Európskych spoločenstiev , stala sa ňou až od Amsterdamskej zmluvy . Signatárskymi krajinami boli v roku 1985 Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.


Deväťdesiate roky:

Podpísaním Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv. Po novom sa na európskej úrovni začalo spolupracovať v oblasti „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ a „justičných záležitostiach“. Zmluva zmenila názov „Európskeho hospodárskeho spoločenstva“ na „Európske spoločenstvo“, pretože integračné aktivity pod touto inštitúciou už dávno presiahli len pôvodné ekonomické zámery. Čo ale bolo hlavné, podpisom Maastrichtskej zmluvy vznikla Európska únia, zastrešujúca všetky existujúce integračné aktivity. Tie sa od Maastrichtskej zmluvy začali deliť do troch hlavných kategórií, takže je možné povedať, že Európska únia stojí na troch pilieroch.