1. pilier - Európske spoločenstvá: spadajú sem všetky aktivity realizované už pred Maastrichtom, mimo inej politiky :

poľnohospodárske, obchodné, regionálne, sociálne aktivity spadajú pod ďalšie dva piliere zavedené až Maastrichtskou zmluvou:
2. pilier - Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
3. pilier - Justícia a vnútorná bezpečnosť

Medzi hlavné ciele Maastrichtskej zmluvy bolo preto taktiež vytvorenie Európskej menovej únie a s tým spojené zavedenie spoločnej európskej meny. V priebehu deväťdesiatych rokov boli uzatvorené ešte dve zmluvy významne ovplyvňujúce fungovanie EÚ:
Amsterdamská zmluva - rozšírila spoluprácu v oblasti Tretieho piliera o spoluprácu v imigračnej politike a ochrane menšín, definovala základné práva občanov EÚ a základné princípy spoločnej zahraničnej politiky. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ.
Zmluva z Nice – mala pripraviť európske inštitúcie, aby bola aj po plánovanom rozšírení akcieschopná. Obmedzila preto národné veto a prerozdelila počet hlasov v Rade ministrov tak, aby zodpovedal počtu obyvateľov jednotlivých štátov.

Po rozpade sovietskeho bloku začali štáty strednej a východnej Európy transformovať svoje centrálne plánované ekonomiky na ekonomiky s trhovým hospodárstvom. Európska únia s nimi uzatvárala tzv. Eurodohody (neboli to ešte prístupové zmluvy), ktoré mali za úlohu podporu transformácie a spoluprácu inštitúcií. Ako finančný nástroj pomoci bol vytvorený ako prvý fond PHARE, pôvodne len na pomoc Poľsku a Maďarsku.

V roku 1995 sa EÚ rozšírila o tri vyspelé krajiny EZVO – Rakúsko, Švédsko a Fínsko. V decembri 1997 sa Európska rada rozhodla začať prístupové rozhovory s najlepšie ohodnotenými štátmi bývalého sovietskeho bloku - Českom, Estónskom, Cyprom, Maďarskom, Poľskom a Slovinskom. V Helsinkách v roku 1999 začala Európska rada rokovania so zostávajúcimi kandidátmi – Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom. Turecko podalo prihlášku o plné členstvo do EHS už v roku 1987, ale o dva roky neskôr bola odmietnutá kvôli nestabilnému politickému prostrediu. Po summite v Helsinkách bol v Turecku priznaný oficiálny status kandidátskej zeme EÚ. Pre desať najlepšie pripravených krajín boli jednania uzatvorené v decembri 2002 na summite v Kodani a tieto krajiny sa stali členskými štátmi 1. Mája 2004.

Zavedenie meny Euro:
V januári 1999 sa 11 krajín Európskej únie (štáty Beneluxu, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko) dohodlo, že zavedú spoločnú menu Euro a prestanú používať spoje národné meny. Grécko vstúpilo do Eurozóny o dva roky neskôr, v roku 2001. Od 1. januára 2002 vošli euromince a eurobankovky do obehu.