Dejiny EÚ

Povojnové začiatky:

Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom problémov, v prvom rade bolo treba zabezpečiť “základné životné potreby” pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie “zabezpečenie mieru a bezpečnosti” na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie ; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.

Taktiež sa zdôrazňovala potreba „nového ducha” v protiklade s medzivojnovým, ekonomickým a politickým nacionalizmom . V dôsledku ekonomického nacionalizmu boli veľmi vysoké clá a iné tarifné a netarifné opatrenia (mnohonásobne vyššie než pred 1. svetovou vojnou, ktoré viedli k hospodárskej stagnácii, ešte umocnenej Veľkou hospodárskou krízou vojnou. Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu.


Päťdesiate, šesťdesiate roky:

Európski politici museli v povojnových rokoch nájsť spôsob ako efektívne predísť rozpútaniu vojnového konfliktu. Nutnosťou sa ukázala kontrola uhliarskeho a predovšetkým oceliarskeho priemyslu, bez ktorého je vedenie vojny nemysliteľné. Francúzsko sa už o podobné pokúsilo v 20. rokoch 20. storočia, kedy okupovalo nemecké Porýnie v snahe kontrolovať nemecký vojnový priemysel, no aj napriek tomu nedokázalo Francúzsko zabrániť druhej svetovej vojne. Bolo teda zrejmé, že sa táto kontrola bude musieť vykonávať inou formou.

Na základe tejto myšlienky vzniklo „Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO)“. Bolo to prvýkrát, čo sa sektor tradične v rukách národných štátov dostal do kompetencií nadnárodnej inštitúcie. V rámci niekoľkých rokov sa mal vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a manažmentom odbytu. Zakladajúcimi štátmi sa okrem Francúzska a Nemecka stali ešte Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto 6 krajín sa na dlhé desaťročia stalo „prointegračným jadrom“ európskeho spoločenstva.

Spojené kráľovstvo sa tohto zoskupenia nechcelo zúčastniť hlavne z obavy o prenášaní svojich právomocí na medzinárodnú úroveň a tým pádom aj straty časti suverenity. Myšlienka voľného trhu jej však nebola proti srsti a preto neskôr spolu s ďalšími štátmi založila „Európske združenie voľného obchodu (ESVO)“, ktoré si dalo za cieľ umožnenie voľného trhu, ale bez spoločných inštitúcií (začiatok fungovania v roku 1960).

Po uvoľnení svetovej politickej situácie koncom 50. rokov sa integračné záujmy začali sústreďovať na ekonomickú sféru. V roku 1957 podpísané takzvané Rímske zmluvy ( s platnosťou od roku 1958) zakladajúce „Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a „Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom)“. EHS malo za úlohu vytvorenie spoločného trhu a Euratom spoluprácu na poli mierového využitia jadrovej energie. Organizačná štruktúra oboch spoločenstiev bola založená na rovnakom princípe ako ESUO, mala teda Komisiu s výkonnými právomocami, Radu ministrov ako legislatívny orgán, Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.

V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, Euratomu a ESUO, a od tejto doby sa tieto tri zmluvy začali spoločne nazývať „Zmluvy o európskych spoločenstvách“. V roku 1968 bola na základe dohody o EHS vytvorená „colná únia“, t.j. odstránenie vnútorných ciel a zavedenie spoločnej tarify voči nečlenským krajinám, ako medzistupeň k spoločnému trhu. Liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi však postupovala pomalšie.
Sedemdesiate, osemdesiate roky:

Sedemdesiate roky boli v znamení surovinovej a energetickej krízy zapríčinené drastickým obmedzením dodávok ropy zo štátov Perzského zálivu. Následne mnohonásobné zvýšenie cien energií a pohonných hmôt sa negatívne premietlo v rastúcich nákladoch európskych podnikov, najviac oslabených zvyšujúcou sa konkurenciou východoázijských výrobcov.

Európske ekonomiky strácali dynamiku a začala sa objavovať chronická nezamestnanosť. Mnohé tradičné priemyselné odvetvia prechádzali krízou, predovšetkým hutný a textilný priemysel, čo ešte viac zvyšovalo sociálne napätie. Tento nepriaznivý stav sa začal meniť k lepšiemu až v osemdesiatych rokoch. Preto nie je prekvapivé, že v tejto atmosfére proces európskej integrácie skôr stagnoval.

Začiatok sedemdesiatych rokov sa k tejto kríze pridala ešte menová kríza. Pre západoeurópske štáty to znamenalo zrušenie naviazania ich mien na americký dolár a prechod na plávajúci kurz (režim voľných menových kurzov). V roku 1979 sa európske štáty rozhodli zamedziť možným veľkým zmenám v menových kurzoch zavedením Európskeho menového systému (EMS), čím sa zaviazali udržiavať svoje menové kurzy v stabilných pomeroch.

So zlepšujúcou sa hospodárskou a sociálnou situáciou sa začali množiť reformné návrhy, ako ďalej postupovať v stagnujúcej európskej integrácii. Zasadnutie Európskej rady v Luxembursku vyústilo podpísaním Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987. Jeho hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného vnútorného trhu do roku 1992 a identifikoval prekážky, ktoré ešte ostávali k jeho dovŕšeniu:

·„fyzické“ – odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach ES pre osoby, služby, tovar a kapitál
·„technické“ – odstránenie rozdielov v predpisoch a normách a teda obmedzenie tzv. netarifných prekážok obchodu
·„daňové“ – išlo o daňovú harmonizáciu, táto téma je doteraz nedoriešená a politicky citlivá

JEA v mnohých oblastiach obmedzil rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a viac podporoval rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou (v reakcii na rozšírenie ES o nové krajiny). JEA zvýšil taktiež aj právomoci Európskeho parlamentu – jeho súhlas sa začal vyžadovať pre prijatie nových členov alebo pridruženie; o mnohých aktivitách, ktoré boli do tej doby v kompetencii členských štátov, začalo spolurozhodovať ES – išlo napríklad o oblasť vedy a výskumu, životného prostredia a sociálnej politiky.

V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Európske spoločenstvá rozrástli o 6 krajín:

·Spojené kráľovstvo, Dánsko, Írsko - 1973
·Grécko - 1981
·Španielsko, Portugalsko - 1986
·Nemecká demokratická republika - 1990

Jediná krajina, ktorá opustila ES, bolo Grónsko, ktoré sa po získaní nezávislosti od Dánska v roku 1979 rozhodlo na základe referenda opustiť ES v roku 1985. V roku 1985 bola predstaviteľmi piatich krajín podpísaná Schengenská dohoda , ktorej cieľom bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc. Táto dohoda nebola súčasťou právneho poriadku Európskych spoločenstiev , stala sa ňou až od Amsterdamskej zmluvy . Signatárskymi krajinami boli v roku 1985 Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.


Deväťdesiate roky:

Podpísaním Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv. Po novom sa na európskej úrovni začalo spolupracovať v oblasti „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ a „justičných záležitostiach“. Zmluva zmenila názov „Európskeho hospodárskeho spoločenstva“ na „Európske spoločenstvo“, pretože integračné aktivity pod touto inštitúciou už dávno presiahli len pôvodné ekonomické zámery. Čo ale bolo hlavné, podpisom Maastrichtskej zmluvy vznikla Európska únia, zastrešujúca všetky existujúce integračné aktivity. Tie sa od Maastrichtskej zmluvy začali deliť do troch hlavných kategórií, takže je možné povedať, že Európska únia stojí na troch pilieroch.
1. pilier - Európske spoločenstvá: spadajú sem všetky aktivity realizované už pred Maastrichtom, mimo inej politiky :

poľnohospodárske, obchodné, regionálne, sociálne aktivity spadajú pod ďalšie dva piliere zavedené až Maastrichtskou zmluvou:
2. pilier - Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
3. pilier - Justícia a vnútorná bezpečnosť

Medzi hlavné ciele Maastrichtskej zmluvy bolo preto taktiež vytvorenie Európskej menovej únie a s tým spojené zavedenie spoločnej európskej meny. V priebehu deväťdesiatych rokov boli uzatvorené ešte dve zmluvy významne ovplyvňujúce fungovanie EÚ:
Amsterdamská zmluva - rozšírila spoluprácu v oblasti Tretieho piliera o spoluprácu v imigračnej politike a ochrane menšín, definovala základné práva občanov EÚ a základné princípy spoločnej zahraničnej politiky. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ.
Zmluva z Nice – mala pripraviť európske inštitúcie, aby bola aj po plánovanom rozšírení akcieschopná. Obmedzila preto národné veto a prerozdelila počet hlasov v Rade ministrov tak, aby zodpovedal počtu obyvateľov jednotlivých štátov.

Po rozpade sovietskeho bloku začali štáty strednej a východnej Európy transformovať svoje centrálne plánované ekonomiky na ekonomiky s trhovým hospodárstvom. Európska únia s nimi uzatvárala tzv. Eurodohody (neboli to ešte prístupové zmluvy), ktoré mali za úlohu podporu transformácie a spoluprácu inštitúcií. Ako finančný nástroj pomoci bol vytvorený ako prvý fond PHARE, pôvodne len na pomoc Poľsku a Maďarsku.

V roku 1995 sa EÚ rozšírila o tri vyspelé krajiny EZVO – Rakúsko, Švédsko a Fínsko. V decembri 1997 sa Európska rada rozhodla začať prístupové rozhovory s najlepšie ohodnotenými štátmi bývalého sovietskeho bloku - Českom, Estónskom, Cyprom, Maďarskom, Poľskom a Slovinskom. V Helsinkách v roku 1999 začala Európska rada rokovania so zostávajúcimi kandidátmi – Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom. Turecko podalo prihlášku o plné členstvo do EHS už v roku 1987, ale o dva roky neskôr bola odmietnutá kvôli nestabilnému politickému prostrediu. Po summite v Helsinkách bol v Turecku priznaný oficiálny status kandidátskej zeme EÚ. Pre desať najlepšie pripravených krajín boli jednania uzatvorené v decembri 2002 na summite v Kodani a tieto krajiny sa stali členskými štátmi 1. Mája 2004.

Zavedenie meny Euro:
V januári 1999 sa 11 krajín Európskej únie (štáty Beneluxu, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko) dohodlo, že zavedú spoločnú menu Euro a prestanú používať spoje národné meny. Grécko vstúpilo do Eurozóny o dva roky neskôr, v roku 2001. Od 1. januára 2002 vošli euromince a eurobankovky do obehu.