Hegel tvrdí, že i v zvláštnych zámeroch a činoch je obsiahnuté všeobecno. Takýmto všeobecnom v najjednoduchšom zmysle sú určenia, všeobecné zákony a normy spoločenstva alebo štátu, ktoré sú zároveň vodidlami konkrétnych subjektívnych motivácií. Avšak pravými tvorcami dejín sú historicky veľké postavy, ktorých všeobecno obsiahnuté v ich cieľoch malo iný charakter. Boli tiež len prostriedkami, ktoré ako každý prostriedok musí v sebe obsahovať čosi, čo s cieľom je akoby súrodé, ale ich inštinkt bol akoby presiaknutý ideou ducha natoľko, že celý svoj život a svoju energiu včasne obetovali vôli svetového ducha a to takmer výlučne spôsobmi, ktoré museli za sebou nechať ruiny dovtedajších zvyklostí, povinností, a zaužívaných práva. Preto Hegel správne podotýka, že javisko dejín a svetodejinných osobností nepozná šťastie. Celý ich život bol len náruživosťou, bezohľadným hnaním sa vo víre svetového ducha pachtiacom po svojom vytúženom cieli. Svoju úlohy si splnili bez akejkoľvek odmeny. „ Treba to nazvať ľsťou rozumu, že namiesto seba necháva pôsobiť náruživosť, pričom pyká a ujmu trpí to, prostredníctvom čoho sa uskutočňuje, pretože práve jav je takého charakteru, že jedna jeho časť je negatívna a druhá pozitívna“(/1/,719).

Už sme vyššie poznamenali, že Hegel bol spinozista. Svetového ducha môžeme teda vnímať aj ako boha, ktorý vládne svetom, a tak sú teda svetové dejiny napĺňaním božského plánu. Človek musí mať ako prostriedok svetového diania aj čosi spoločné s cieľom; vlastnosť, ktorá mu zodpovedá. Touto vlastnosťou je podľa Hegela rozum. „ Cieľom pre seba sa stáva človek totiž len prostredníctvom božského, ktoré v ňom prebýva, prostredníctvom toho, čo od začiatku nazývame rozumom, ktorý, pokiaľ je aktívny a sebaurčujúci, nazýva sa tiež slobodou“(/1/,72O).

Teraz možno prišla tá chvíľa, aby sme sa vrátili k Hegelovej téze, že všetko skutočné je rozumové a všetko rozumové je skutočné. Dejiny sú pre Hegela realizáciou božieho plánu a skutočné je len to, čo z neho vychádza. Keďže božia idea má možnosť realizovať sa vo svete, tak svet je práve taký, aký má byť. Hegel na to ešte dodáva, že filozofia chce poznať náplň, realitu božskej idey a ospravedlniť tak zaznávanú skutočnosť. Všetko ,čo je na výslní dejín, je pre Hegela garantované ako uskutočňovanie božej idey, ale idea slobody, ktorej sebauvedomenie je konečným cieľom dejín, nemôže ostať a rozvíjať sa iba vo svojej subjektívnej forme. Myšlienka, idea sa musí objektivizovať, aby sa stala skutočnosťou. A tak, aby sa aj sloboda stala skutočnosťou, musí sa objektivizovať. Pôdou, z ktorej žije vedomie slobody a stvárňuje sa v nej ako skutočnosť, je štát ako jednota všeobecného a subjektívneho chcenia. Takýto štát tvorí mravný celok...„ v ktorom indivíduum má a požíva svoju slobodu, no len tak, že je vedením, vierou a vôľou všeobecna“(/1/,723).

Mravné zákony v štáte nemajú byť zvykové, lebo tak by neboli rozumové a božské, ale boli by len dôsledkom skrytej autority – spoločnosti, výchovy - a tak nie slobodné v pravom slova zmysle. Hegel žiada kritické myslenie. V štáte založenom na rozumových princípoch musí platiť zákon ako nevyhnutnosť, s ktorou sa človek zmieruje tak, že slobodne volí prijať povinnosť a poslúchať zákon.. lebo.. „len tá vôľa, ktorá poslúcha zákon, je slobodná, lebo poslúcha seba samu, ostáva v sebe a je slobodná“(/1/,724). V takomto štáte sú všeobecné a individuálne záujmy v harmónii. Podobne ako u Kanta i Heglova koncepcia slobody je nastolená v úzkej spojitosti s povinnosťou. Povinnosť je síce určitým obmedzením, ale toto obmedzenie má indivíduu priniesť oslobodenie od závislosti na prírodných pudoch a priviesť ho k sebe, k pravému uvedomeniu si svojej slobody.

Dejiny ľudstva zobrazuje Hegel ako pokrok v uvedomovaní si slobody, ktorá tvorí i vnútornú povahu človeka, ale až postupne v priebehu dejín si ju človek uvedomí a práve vďaka tomu sa stáva slobodným.