John Locke filozofia

John Locke patrí medzi prvých zakladateľov empirizmu v Anglicku. Celá jeho filozofia vychádzala z toho, čo on sám zažil a bola protikladom francúzskeho racionalizmu, ktorého hlavný predstaviteľ bol Descartes. Z Lockovej filozofie je zrejmé, že neuznával Descartovu myšlienku o vrodených ideách a to sa snažil vysvetliť a dokázať. Použil na to príklad duševného stavu dieťaťa a divocha, pretože ani u divocha ani u dieťaťa niečo také ako idey, pojmy a princípy, ktoré by mali byť vrodené neexistujú. Podľa Locka je „vedomie človeka ako nepopísaná ľudská tabuľa“ a samozrejme, že čím človek dospieva a je starší sa táto tabuľa popíše. Tým chcel vyjadriť to, že čo prejde našimi zmyslami v nás ostane a teda žiadne vrodené idey neexistujú, čiže človek získava predstavy a myšlienky zo skúsenosti, ktoré delil na vonkajšie (získané zmyslami) a vnútorné (napr.: strach, radosť, túžba ...). Z jeho filozofie o poznaní vychádza aj jeho sociálna filozofia. Locke si najprv položil otázku – akým spôsobom vznikol štát?, na ktorú sa snažil hľadať odpoveď. Aj jeho život bol celý pretkaný revolúciami, ktorých sa aj aktívne zúčastnil a preto ani sociálnu filozofiu zo svojej filozofie si nemohol nepovšimnúť. Podľa mňa sa Lockova filozofia podobá filozofii Thomasa Hobbsa. Locke rozlišuje totiž medzi prirodzeným stavom a stavom, ktorý označuje politická alebo občianska spoločnosť. Prirodzený stav však na rozdiel od Hobbsa považuje za „stav dokonalej slobody, v ktorom možno rozhodovať o svojom konaní a nakladať so svojím majetkom tak, ako to ľudia pokladajú za vhodné, v medziach prirodzeného zákona, bez toho, aby si museli žiadať povolenie alebo byť závislí od vôle kohokoľvek iného“. Tento stav pre neho súčasne znamená stav rovnosti, v ktorom je všetka moc a právomoc vzájomná a kde nikto nemá viac ako druhý. Ja by som si dovolil nesúhlasiť s touto myšlienkou, pretože podľa mňa to bola myšlienka veľmi utopistická, lebo každý človek si mohol a môže vysvetľovať prirodzené právo osobitne a nemusí sa zhodnúť s myšlienkou prirodzeného práva iného človeka. Napríklad podľa niekoho prirodzené právo je, keď niekto kto je bohatý si kúpi tri domy ktoré aj tak nikdy nevyužije a je to podľa neho prirodzené právo, ale na druhej strane môže byť niekto kto je chudobný a pre neho nie je prirodzeným právom kúpa troch domov, lebo si ich ani nemôže dovoliť, ale pre toho chudobného človeka bude prirodzeným právom ukradnutie peňazí od bohatšieho, aby sa mal aspoň za čo najesť.

A teraz nastáva situácia, kedy podľa jedného je lepšie investovať peniaze do kúpy domu, akoby mal radšej pomôcť tomu chudobnému prispením nejakej korunky a podľa druhého je lepšie pomôcť si v životnej situácii tým, že zoberie peniaze tomu kto ich má viac, teda tomu bohatšiemu. Nastáva teda situácia pri ktorej si treba položiť otázku Koho prirodzené právo je to pravé?, alebo otázku Koho prirodzené právo je to správnejšie? a takýchto otázok by sa našlo omnoho omnoho viac. Preto si myslím, že táto myšlienka trochu koketovala s myšlienkou anarchie, aj keď verím že Locke to určite tak nemyslel a ani si to neuvedomoval, lebo podľa neho je pravou podstatou prirodzeného zákona, na ktorom sa zakladá prirodzený stav, rozum. Locke ochotne pripúšťa aj to, že občianska vláda je vhodným prostriedkom proti nevýhodám prirodzeného stavu. Aj tu napriek všetkej slobode existuje strach a trvalé nebezpečenstvo. Ľudia sa spájajú „kvôli vzájomnému zachovaniu svojich životov, slobôd a majetkov. ...Veľký a hlavný účel, prečo sa ľudia spájajú do štátov a podrobujú sa vláde, je zachovanie vlastníctva“. Nástrojom a zárukou toho podľa Locka, že ľudia, ktorí vstúpili do spoločnosti, budú užívať svoje vlastníctvo v mieri a bezpečí, sú zákony štátu. Avšak podľa mňa sa už veľa ráz v histórii ukázalo, že v nie každom štáte a nie každý zákon slúžil pre mier, bezpečie a blaho ľudu. Veľa ráz sa stalo, že panovník síce vydal zákon ktorý sa týkal mieru a bezpečia, ale bol určený iba pre určitú skupinu ľudí. A preto John Locke sa začal zamýšľať nad tým, ako by sa dali tieto chybičky napraviť. K jeho najzávažnejším úvahám z tejto oblasti patria bezpochyby úvahy o nedôvere vo vzťahu k politickej moci a úvahy o spôsobe, ako možno predísť zneužitiu moci. Ľudská krehkosť má totiž sklony uchvátiť moc; aj preto treba „nájsť metódy, ako obmedziť rôzne excesy tých, ktorým ľud dal právomoc nad sebou, a ako vyvážiť moc vlády tým, že by sa jednotlivé časti moci vložili do rôznych rúk“. Pri spomínanej slabosti ľudskej prirodzenosti by to podľa Locka bolo príliš veľké pokušenie pre tých, ktorí majú nielen moc vydávať zákony, ale súčasne aj moc ich vykonávať: „Tým totiž môžu vyňať seba samých z poslušnosti voči zákonom, ktoré ustanovujú, a prispôsobiť zákon aj počas prípravy, aj pri jeho vykonávaní vlastnému prospechu, a tým dosiahnuť záujem celkom odlišný od ostatného spoločenstva proti účelu spoločnosti a štátu.“ Locke vychádza z existencie troch druhov moci v štáte. Zákonodarná moc „má právo rozhodovať o tom, ako sa má použiť sila štátu na zachovanie spoločenstva a jeho členov“. Výkonná moc zahŕňa v Lockovej teórii aj súdnu moc. Jej úloha spočíva v stálom vykonávaní zákonov a v dozore nad nimi.

Federatívna moc predstavuje „moc vojny a mieru, zväzkov a spolkov a všetkých zmlúv so všetkými osobami a spoločenstvami okrem štátu“. Aj keď sa Lockova teória deľby moci v štáte úplne nezhoduje s dnešnou predstavou deľby moci (dnes sa moc delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc), väčšina dnešných štátov si ako príklad zobrala práve Lockovu teóriu. Táto myšlienka bola na svoju dobu tak silná a dokonalá, že v dobe keď žil Locke bola táto myšlienka odsudzovaná a v žiadnom štáte sa prakticky nevyužila. Bola ale dobrým príkladom pre nasledujúcu generáciu filozofov, ktorý z nej nielen čerpali niektoré časti, ale ju aj dopĺňali a tvorila ich základ sociálnej filozofie. Táto teória spôsobila malý prevrat v chápaní delenia štátnej moci a mala vplyv aj na francúzsku osvietenskú filozofiu, ktorá vychádzala z Lockovho prirodzeného práva. Lockova filozofia teórie prirodzeného práva a deľby štátnej moci bola a je veľkým prínosom vo filozofii.