Popri nich existujú aj zbožštené pravé historické osoby ako bol Kuan-Jű. On a jemu podobné osoby majú väčšinou podobný osud a to vraždu alebo samovraždu. Preto je ich sila ešte zachovaná a nespotrebovaná, a môžu ďalej pôsobiť ako osobnosť. Zbožštenie nastáva väčšinou dodatočne a to udelením titulu.
Ísť cestou „tao“ znamená ísť cestou prírody, „cestou vodného toku“. Voda plynie pokojne, bez námahy, všade aj na tie najbezvýznamnejšie miesta a napriek tomu môže byť najmocnejšou zo všetkých substancií. Taký je aj stúpenec filozofického taoizmu. Má sklon ku kvietizmu a mystike. Uspokojí seba, svoje chúťky, zmysly a tak získa schopnosť vnútorne prežívať „tao“, jednotu s Večnosťou, harmóniu s Podstatou, ktorou je presiaknuté všetko, čo existuje na tomto svete. Dosiahne istý druh oslobodenia, tak ako budhista zaoberajúci sa jógou. Samotný Lao-c´ však nehlása ani odvrat od sveta a askézu. Usiluje sa dosiahnuť pravý stred. Človek má žiť a pôsobiť vo svete, ale tak aby vnútorne „nebol z tohoto sveta“. Pozoruje a miluje ľudí a aj veci, ale nesmie k ním lipnúť, lebo stále musí mať na pamäti „ríšou svätosti je tvoje vnútro a nie to čo lahodí tvojmu oku.“
Náboženská podoba taoizmu vzniká asi v 2.stor. po Kr. zrejme pod vplyvom budhizmu. Zdôrazňuje, že činy, dobré i zlé rozhodnú o osude duše. Spoločnými prvkami náuky sú:
- ovládanie tela, vyháňanie zlých duchov pomocou talizmanov a zaklínaním
- duch i telo sa očisťujú meditáciou a užívanie tabletky nesmrteľnosti umožní dosiahnuť nesmrteľnosť
- „cesta“ je obsahom učenia, ktoré predáva učiteľ svojim žiakom

Budhizmus
Budhizmus sa do Číny dostával súčasne s prenikaním kresťanstva. Prenikol sem najmä za cisára Ming-tia. Tento cisár ovplyvnený svojim snom, kedy uvidel ako sa nad jeho palácom vznáša zlatá buddhova socha, povolal buddhistických mníchov z Indie. Do Indie začali čoskoro nato putovať čínsky buddhistickí pútnici. Tak sa rozvinul čulý vzájomný styk medzi týmito krajinami. Mnoho indických kníh bolo prepísaných do čínštiny a mnohé sa v pôvodine ani nezachovali. V Číne sa však neuplatnili všetky indické budhistické smery, ale udržali sa iba tie, ktoré mali blízko k čínskemu národnému charakteru, alebo ktoré sa mu dokázali prispôsobiť. Najvýznamnejším buddhistickým smerom, ktorý hloko zakorenil v Číne bol tzv. Mahajánsky buddhizmus. Prenikol do Číny asi v 1.stor. pred Kr. Spočiatku sa stretal s odporom. Učenie o znovuzrodení a dôraz na kláštorný život boli v rozpore s úctou číňanov k predkom a s dôležitým postavením rodiny.