Neskôr si vďaka svojej liberalite získal popularitu.
O živote Buddhu nemáme žiadne priame správy a ani hodnoverné historické údaje. Väčšina údajov je opradená mystikou, ale niet pochýb, že sú podobne ako údaje o Ježišovi Kristovi, odvodené od takýchto, hodnoverných údajov. Je isté že Buddha sa narodil okolo roku 560 pred Kr. ako syn vládcu v Kapilavaste, hlavnom meste krajiny ležiacej na južnom úpätí Himalájí. Kráľ sa volal Šuddhádhana, bol z rodu Šakjov a jeho priezvisko bolo Gautama. Syna pomenovali Siddhártha, čo znamená „Ten, ktorý dosiahol cieľ“. Meno Buddha používal až po svojom osvietení. Jeho otec vedel, čo čaká syna keď opustí mesto. Vedel, že jeho syn nebude vládcom, ale veľkým mudrcom, osvieteným, Buddhom, ktorý vytiahne svet z biedy. Siddhártha nikdy nemal opustiť panovnícky dvor. Raz však uvidiac chudobu sveta, vytratil sa v noci, aby hľadal pravé poznanie a osvietenie. Istý čas žil čisto asketickým životom a vychudol až na kosť. Keď však po dlhom čase zistil, že týmto nedosiahne osvietenie, upustil od úplnej askézy a usadil sa pod strom pevne odhodlaný nepostaviť sa dokedy nedosiahne osvietenie. Tu sa stalo, že v nadľudskom videní uzrel večný kolobeh, v ktorom sa všetky bytosti rodia, umierajú a znova rodia. Sám seba sa pýtal, prečo sa prúd utrpenia stále znovu obnovuje v ustavičnom reťazení stále nových zrodov. Po niekoľkotýždňovom úpornom zápase o osvietenie sa mu zjavila jednoduchá formula o „štyroch ušľachtilých pravdách“, ktorá sa stala základom celého jeho učenia:
- všetko žitie je bolesť
- všetka bolesť má príčinu v žiadostivosti, smäde
- odstránenie tejto žiadostivosti vedie k odstráneniu utrpenia, k prerušeniu reťazenia nových zrodov
- cestou k tomuto oslobodeniu je ušľachtilá osemdielna cesta, cesta pravej viery, pravého myslenia, pravej reči, pravého jednania, pravého života, pravého snaženia, pravej bdelosti a pravého sústredenia.
Buddha potom až do konca svojho života putoval po svete, kázal a učil a pomáhal ľuďom. Zhromažďoval okolo seba svojich žiakov a sláva jeho múdrosti sa šírila veľmi ďaleko. Na sklonku svojho života sa vrátil do domu svojho otca, požehnal svoju ženu, ktorá mu zachovala vernosť, svojho syna prijal do svojho rádu a zasa odišiel. Musíme však dodať, že buddhizmus vlastne žiadneho boha nepozná. Je to vlastne ateistické náboženstvo, teda aspoň vo svojej pôvodnej podobe. Buddhizmus pozná iba bolesť ako základný fakt ľudského života. Nemôžme ho však podceňovať. Mnohokrát aj hierarchia ateistických náboženstiev je veľmi podobná náboženstvám teistickým.