Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v Japonsku v roku 1970 malo Japonsko iba o niečo viac ako 100 miliónov obyvateľov, ale až 77 miliónov bolo veriacich. V Japonsku, podobne ako v Číne sa prelínajú viaceré náboženské tradície. Tri najdôležitejšie sú šintoizmus, buddhizmus a konfucianizmus. Nakoľko konfucianizmus a buddhizmus ovplyvnil Japonsko až okolo 6.stor.po Kr. a nakoľko som sa nimi zaoberal pri Číne tak tu ich vypustím a primárne sa budem venovať šintoizmu. Na japoncov malo dôležitý kultúrny vplyv aj kresťanstvo a to najmä v 16. stor po Kr. a potom znova v 19. a 20. stor. po Kr. Okrem už spomínaných náboženstiev ovplyvnili Japonsko aj nové náboženstvá, ktoré vznikli v nestabilných obdobiach a ľudové náboženstvo, ktoré sa prejavuje v synkretickej viere pospolitého ľudu.
Šintoizmus
Šintó nie je japonský výraz. Bol odvodenný z čínskeho „šen“ a „tao“ vtedy, keď do Japonska po prvý raz prenikol buddhizmus. Mal odlíšiť staré náboženstvo od nového. Staré náboženstvo „cesta kami“ si drží v úcte božstvá, duchov a nadprirodzené sily zvierat, vtákov a rastlín, hôr a morí, všetky prírodné javy a duchov predkov. Je vyjadrením pocitu bázne, obdivu a posvätnej úcty. Starý šintoizmus bol kombináciou „cesty kami“ a starého kultu poľnohospodárskej plodnosti. Stopy po oboch sa dnes prejavujú v uctievaní jedného z popredných kami – bohyne slnka Amaterasy v slávnej svätyni v Ise, v púti na vrchol svätej hory Fudži, v slávnostných obradoch spojených so sejbou, žatvou a v uctievaní posvätných stromov. Od čias kedy sa dostal budhizmus do Japonska (550-600 po Kr.), bol šintoizmus na úpadku. Buddhistický kňazi zabrali šintoistické svätyne a upravili šintoizmus podľa buddhistickej náuky. Vytvorili akýsi dualistický šintoizmus. Obnova pravého šintoizmu nastáva až po otvorení sa západu v 18. a 19. storočí. Predstaviteľom šintoizmu išlo vtedy najmä o vštepenie lásky k vlasti, úcty k vládcovi, úcty k predkom a o loajálnosť k vláde. Chceli upevniť nacionalistickú predstavu o silnom centralizovanom štáte. A tak v roku 1890 vyhlásili cisárskym ediktom, že štátny šintoizmus nemá náboženský charakter, i keď čerpá zo šintoistickej mytológie a náboženských obradov. Bol záväzný pre všetkých obyvateľov Japonska. Kresťania a iní veriaci sa ohradzovali proti takémuto porušovaniu náboženskej slobody, ale boli ubezpečení, že povinné obrady štátneho šintoizmu majú iba vlastenecký význam. Celá záležitosť dospela k smutnému koncu, keď po porážke v 2.