Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Novoveký pohľad na náboženstvá Číny a Japonska

Už mnoho storočí existujú v Číne a Japonsku tradičné náboženstvá, založené na hlbokej úcte a mravnosti. Stoja na filozofickom základe, ktorý je základom myslenia obyvateľov týchto krajín. Práve preto je tu šírenie iných náboženstiev takmer nemožné. Myslenie číňanov a japoncov je aj vďaka veľkej vzdialenosti od krajín Európy veľmi odlišné. Len človek, ktorý spozná myslenie japonského alebo čínskeho človeka, ho môže pozitívne ovplyvňovať. Tradičné náboženstvá sa tu zakladajú na starovekých filozofických školách, ktorých pochopenie si vyžaduje dlhé štúdium. Vzhľadom na to, že tieto dve krajiny sú si vzdialenosťou blízke, aj keď nie spojené, nájdeme v nich podobné náboženské systémy.

Čína
Čínske náboženstvo vo svojej prvej doloženej podobe je čistým monoteizmom, vierou v jedného Boha, ktorého volali Shang-ťi, Zvrchovaný pán, alebo jednoducho „Ti“, Pán, Vladár, Vládca. Neskôr ho volali Hoang-Tien, Najvyššie nebo, alebo Tien, Nebo. Niekde môžme nájsť aj výraz Hoan-Tiensang-Ti, Zvrchovaný pán najvyšieho neba. Neskoršia viera v päť zvrchovaných pánov je vlastne vierou v jedného boha v jeho piatich aspektoch. V Číne obľúbená úcta k predkom je len neskoršieho dáta a tak isto aj čínsky polyteizmus. Bohužiaľ v Číne sa rozvýjala aj mágia, veštenie a podobne a aj tu došlo k náboženskému úpadku. V Číne v súčasnosti prevládajú tri cesty: konfucianizmus, taoizmus a buddhizmus. Konfucianizmus oživil starý zvyk uctievania predkov, taoizmus poskytol mystickú interpretáciu sveta a mahajánsky budhizmus umožnil všetkým dosiahnuť spásu ich vierou a zbožnosťou. Konfucianizmus
Zakladateľom konfucianizmu bol Kchung-fu-c´. Kresťanský misionári jeho meno latinizovali a nazvali ho Konfuciom. Konfucius sa narodil práve vtedy, keď prestala vládnuť silná čínska dynastia Čou. Rastúca nezávislosť a rýchly vzrast ríše veľmi podrývali mravný kódex, založený práve touto slávnou dynastiou.
Čínania radi vyzdvihujú Konfucia ako veľkého učiteľa, čo však možno prijať iba do tej miery, že mu veľmi záležalo na vzdelaní a výchove. Sám však nikdy nebol učiteľom. Konfucianizmus sám o sebe však nikdy nebol náboženstvom, ale len náukou, akousi mravnou a výchovnou filozofiou. Konfuciova náuka v súčasnosti pozostáva najmä z Lun-jü, čo sú vlastne zozbierané analógie Konfuciových výrokov. Najdôležitejšími textami s ktorých čerpal, boli pre Konfucia Kniha dokumentov a Kniha piesní. Konfucianizmus uznáva ako kanonické tzv. „Deväť klasických kníh“.

Svojou starobylosťou a významným obsahom vynikajú nad všetku ostatnú filozofickú literatúru číňanov, s výnimkou Tao-te-ťingu, a dodnes sú základom konfuciánskej tradície. Pre Konfucia bolo náboženstvo významným prvkom na usporiadanie a udržanie poriadku v štáte. Neučil svojich žiakov všeobecné zákony myslenia, ale snažil sa ich neustálym ovplyvňovaním priviesť k samostatnému a správnemu mysleniu. Konfucius nezanechal prepracovanú metafyziku. Všeobecne je pokladaný za agnostika, za človeka presvedčeného o tom, že o metafyzických otázkach a o tom čo je za týmto svetom, nemôžeme nič vedieť. Akékoľvek metafyzické špekulácie sú tu teda vylúčené. Náboženská časť jeho učenia spočívala v uctievaní predkov a v agrárnom kulte. Správny štátny poriadok sa meral podľa minulosti a teda panovník mal byť ideálom šľachtica, ktorý si berie príklad od legendárnych panovníkov. Konfucianizmus prijíma ako kánonické aj ďalšie knihy: Ta-süe, Čung-jung, Meng-c´ a Sun-c´. Konfucianizmus, hneď ako sa stal štátnym náboženstvom zvádzal boj o uznanie s taoizmom a budhizmom. Práve spolu s nimi zažil aj nové oživenie v 11. storočí ako neokonfucianizmus, ktorý je však už silne preniknutý metafyzikou. V súčasnosti hrá konfucianizmus úlohu jedného z národných náboženstiev. Sám Konfucius je uznávaný nie ako boh, ale ako svätec. Čínania každoročne oslavujú Konfuciove narodeniny. V chráme si ho uctievajú ako praotca. Jeho chrámy sú však skôr školskými budovami ako budovami náboženského kultu a aj preto tam nenájdete Konfuciovu sochu, alebo obraz, ale len tabuľky s menami duší. Konfucius učil, že dôležité je „li“, čo znamená zdvorilosť a disciplínu. Tak sa postupne zrodil konfuciánsky ideál šľachetného človeka, ktorého život je poznamenaný zdvorilosťou. Šľachetný človek sa správa zdvorilo, je úctivý k nadriadeným a spravodlivý a vľúdny k ľuďom. Rodičom preukazuje úctu a jeho synovskou povinnosťou je, aby sa o nich postaral. V učení Konfucia je dôležitá „Siao“, úcta k rodičom, z ktorej sa vyvinulo 5 vzťahov:
1 – medzi otcom a synom
2 – medzi starším a mladším bratom
3 – medzi manželom a manželkou
4 – medzi starším a mladším
5 – medzi nadriadeným a podriadeným
Pre Konfucia boli veľmi dôležité aj Tchien, nebesá, ktoré ho ovplyvňovali. Pravdepodobne v nich bola zahrnutá aj najvyššia prozreteľná bytosť. Keď sa Konfucia pýtali na dokonalú čnosť, odpovedal výrokom, ktorý sa často porovnáva s Ježišovým prikázaním lásky k blížnemu a s ktorým sa ako so „zlatým pravidlom“ môžeme stretnúť u rôznych národov: „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im“. Príručka Josefa Pejřimovského – Náboženství, hovorí o kulte Konfucia ako o náboženstve.

Opiera sa pritom o tvrdenia františkánov zo 17. storočia. Samotní konfuciáni považujú konfucianizmus sa spôsob života, za morálny a spoločenský kódex, nie však za náboženstvo. Nikto im neprikazuje veriť v nejakého boha. Môžu nasledovať svojho učiteľa Konfucia a zároveň vyznávať iné náboženstvo. Taoizmus
Je druhým veľkým čínskym náboženstvom. Slovo „tao“ znamená doslova chodník, alebo cesta. Slovo „tao“ môže označovať aj spôsob konania, alebo zásady učenia. V tomto prípade je kladený dôraz na druhý význam. Tao je zdrojom všetkého jestvovania, pravou príčinou, konečnou realitou. Je to zákon ovládajúci a riadiaci vesmír. Je spôsobom harmonického spolužitia ľudí s vesmírom. Cesta dostáva ďalší význam v knihe Tao-te-ťing , ktorá zaberá vo filozofickom i náboženskom taoizme centrálne postavenie. Tu je „tao“ popisované ako nepomenovateľný, beztvarý a neohraničený, nevzniká ani nezaniká, ako prameň všetkých vecí. Tao v skutočnosti nemá meno; je stále a večné a nemá žiadne meno. A nevediac, ako ho nazvať, nazývame ho „tao“. Z neho vznikol vesmír. Je to nepolapiteľný prazáklad sveta, je zákonom všetkých zákonov. Autorstvo tejto knihy sa pripisuje Lao-c´-ovi, ale považujú ju za antológiu krátkych statí asi zo 4.stor. pred Kr. Existencia Lao-c´-a je sporná; preklad jeho mena znamená „starý učiteľ“ a to je titul, vzťahujúci sa na mnohých učiteľov postkonfuciánskeho obdobia. Druhou elementárnou knihou taoizmu je Čuang-c´. Popisuje v anekdotách ideálny život, ako návrat ku pravej ľudskej povahe, ktorá sa vyznačuje neznalosťou a nežiadostivosťou. . Táto kniha je vlastne filozofickou formou taoizmu. V roku 444 po Kr. sa taoizmus na krátky čas stáva štátnym náboženstvom. V 6.stor. po Kr. dochádza k reformácii taoizmu. Zreformoval sa kláštorný život podľa budhistického vzoru. Taoizmus v 10.stor. dostáva vyznamenanie a ich vodcovi prislúcha nosiť titul „nebeský majster“. Ten sa stáva oficiálnym titulom hlavy všetkých taoistických siekt. Za dynastie Sung , dostávajú taoisti územie pri hore draka a tigra, kde sídlil „pápež taoistov“ až do začiatku 20. stor. Vyvinula sa celá rada ceremónií, na ktorých stále spolupracoval majster. Konali sa malé služby (ríty) za jedincov a veľké služby (ríty) za spoločenstvo. Delia sa ešte na temné a čisté služby. Temné smerujú smerom k mŕtvym. Taoistický veriaci pozná mnoho bohov, ktorých hierarchicky usporiadal Tchao Chung-ťing podľa starých spisov. Mnoho dnes významných bohov získalo svoj kult až neskôr. Najvýznamnejšími sú: Lao-c´ a Nefritový cisár.

Popri nich existujú aj zbožštené pravé historické osoby ako bol Kuan-Jű. On a jemu podobné osoby majú väčšinou podobný osud a to vraždu alebo samovraždu. Preto je ich sila ešte zachovaná a nespotrebovaná, a môžu ďalej pôsobiť ako osobnosť. Zbožštenie nastáva väčšinou dodatočne a to udelením titulu.
Ísť cestou „tao“ znamená ísť cestou prírody, „cestou vodného toku“. Voda plynie pokojne, bez námahy, všade aj na tie najbezvýznamnejšie miesta a napriek tomu môže byť najmocnejšou zo všetkých substancií. Taký je aj stúpenec filozofického taoizmu. Má sklon ku kvietizmu a mystike. Uspokojí seba, svoje chúťky, zmysly a tak získa schopnosť vnútorne prežívať „tao“, jednotu s Večnosťou, harmóniu s Podstatou, ktorou je presiaknuté všetko, čo existuje na tomto svete. Dosiahne istý druh oslobodenia, tak ako budhista zaoberajúci sa jógou. Samotný Lao-c´ však nehlása ani odvrat od sveta a askézu. Usiluje sa dosiahnuť pravý stred. Človek má žiť a pôsobiť vo svete, ale tak aby vnútorne „nebol z tohoto sveta“. Pozoruje a miluje ľudí a aj veci, ale nesmie k ním lipnúť, lebo stále musí mať na pamäti „ríšou svätosti je tvoje vnútro a nie to čo lahodí tvojmu oku.“
Náboženská podoba taoizmu vzniká asi v 2.stor. po Kr. zrejme pod vplyvom budhizmu. Zdôrazňuje, že činy, dobré i zlé rozhodnú o osude duše. Spoločnými prvkami náuky sú:
- ovládanie tela, vyháňanie zlých duchov pomocou talizmanov a zaklínaním
- duch i telo sa očisťujú meditáciou a užívanie tabletky nesmrteľnosti umožní dosiahnuť nesmrteľnosť
- „cesta“ je obsahom učenia, ktoré predáva učiteľ svojim žiakom

Budhizmus
Budhizmus sa do Číny dostával súčasne s prenikaním kresťanstva. Prenikol sem najmä za cisára Ming-tia. Tento cisár ovplyvnený svojim snom, kedy uvidel ako sa nad jeho palácom vznáša zlatá buddhova socha, povolal buddhistických mníchov z Indie. Do Indie začali čoskoro nato putovať čínsky buddhistickí pútnici. Tak sa rozvinul čulý vzájomný styk medzi týmito krajinami. Mnoho indických kníh bolo prepísaných do čínštiny a mnohé sa v pôvodine ani nezachovali. V Číne sa však neuplatnili všetky indické budhistické smery, ale udržali sa iba tie, ktoré mali blízko k čínskemu národnému charakteru, alebo ktoré sa mu dokázali prispôsobiť. Najvýznamnejším buddhistickým smerom, ktorý hloko zakorenil v Číne bol tzv. Mahajánsky buddhizmus. Prenikol do Číny asi v 1.stor. pred Kr. Spočiatku sa stretal s odporom. Učenie o znovuzrodení a dôraz na kláštorný život boli v rozpore s úctou číňanov k predkom a s dôležitým postavením rodiny.

Neskôr si vďaka svojej liberalite získal popularitu.
O živote Buddhu nemáme žiadne priame správy a ani hodnoverné historické údaje. Väčšina údajov je opradená mystikou, ale niet pochýb, že sú podobne ako údaje o Ježišovi Kristovi, odvodené od takýchto, hodnoverných údajov. Je isté že Buddha sa narodil okolo roku 560 pred Kr. ako syn vládcu v Kapilavaste, hlavnom meste krajiny ležiacej na južnom úpätí Himalájí. Kráľ sa volal Šuddhádhana, bol z rodu Šakjov a jeho priezvisko bolo Gautama. Syna pomenovali Siddhártha, čo znamená „Ten, ktorý dosiahol cieľ“. Meno Buddha používal až po svojom osvietení. Jeho otec vedel, čo čaká syna keď opustí mesto. Vedel, že jeho syn nebude vládcom, ale veľkým mudrcom, osvieteným, Buddhom, ktorý vytiahne svet z biedy. Siddhártha nikdy nemal opustiť panovnícky dvor. Raz však uvidiac chudobu sveta, vytratil sa v noci, aby hľadal pravé poznanie a osvietenie. Istý čas žil čisto asketickým životom a vychudol až na kosť. Keď však po dlhom čase zistil, že týmto nedosiahne osvietenie, upustil od úplnej askézy a usadil sa pod strom pevne odhodlaný nepostaviť sa dokedy nedosiahne osvietenie. Tu sa stalo, že v nadľudskom videní uzrel večný kolobeh, v ktorom sa všetky bytosti rodia, umierajú a znova rodia. Sám seba sa pýtal, prečo sa prúd utrpenia stále znovu obnovuje v ustavičnom reťazení stále nových zrodov. Po niekoľkotýždňovom úpornom zápase o osvietenie sa mu zjavila jednoduchá formula o „štyroch ušľachtilých pravdách“, ktorá sa stala základom celého jeho učenia:
- všetko žitie je bolesť
- všetka bolesť má príčinu v žiadostivosti, smäde
- odstránenie tejto žiadostivosti vedie k odstráneniu utrpenia, k prerušeniu reťazenia nových zrodov
- cestou k tomuto oslobodeniu je ušľachtilá osemdielna cesta, cesta pravej viery, pravého myslenia, pravej reči, pravého jednania, pravého života, pravého snaženia, pravej bdelosti a pravého sústredenia.
Buddha potom až do konca svojho života putoval po svete, kázal a učil a pomáhal ľuďom. Zhromažďoval okolo seba svojich žiakov a sláva jeho múdrosti sa šírila veľmi ďaleko. Na sklonku svojho života sa vrátil do domu svojho otca, požehnal svoju ženu, ktorá mu zachovala vernosť, svojho syna prijal do svojho rádu a zasa odišiel. Musíme však dodať, že buddhizmus vlastne žiadneho boha nepozná. Je to vlastne ateistické náboženstvo, teda aspoň vo svojej pôvodnej podobe. Buddhizmus pozná iba bolesť ako základný fakt ľudského života. Nemôžme ho však podceňovať. Mnohokrát aj hierarchia ateistických náboženstiev je veľmi podobná náboženstvám teistickým.

Rozdiel je len v tom, že ateistické náboženstvá ako svoj princíp neuznávajú boha, ale niečo iné. V neskoršom vývoji buddhizmu sa však dostáva aj Buddhovi božského uctievania. Podľa svedectiev, ktoré sa zachovali však Buddha niečo také rázne odmietal. Buddhistická náuka o oslobodení človeka, práve preto, že nič nevie o Bohu, je schopná splynúť s rôznymi náboženstvami a kultmi. Neskorší vývojový smer, mahajána, pojem Boha, či bohov opäť prijíma. Najznámejší boh je Amitábha. Buddha je považovaný za jedného zo spasiteľov, či učiteľov ľudstva. Nirvána nemá charakter nebytia, ale skôr raja. Aj v mahajáne ostáva reinkarnácia ako nekonečný kolobeh života a smrti, umierania a nového rodenia. Mních chce však vykúpiť nielen seba, ale aj celý svet. Rozdiely medzi pôvodnou hinájanou a mahájanou:
- v pojme najvyššej a večnej bytosti
- Boddhisattva – osoba, ktorá mohla dosiahnuť nirvánu, ale svoje zásluhy venovala druhým
- viera v spasenie (spasenie vierou)
- náuka o duši
- namiesto nirvány vystupuje do popredia nebo a peklo
o nebo, ako sídlo vykúpených
o peklo, spočívajúce v neustálom prevteľovaní sa, v reinkarnácii
- modlitba a vzývanie bohov (v hinajáne nie je)
- zavádza sa znovu kňazstvo
V najdôležitejšom z mahájanských textov, v Lotosovej sútre, hlása Sakumi, vznešený Buddha, nové zjavenie, spásu vierou. Všetkých vyzýva k blaženosti a hlása, že zo všetkých ľudí sa raz stanú buddhovia. V novom učení bolo množstvo buddhov. Obľúbení sú Majtreja, Očakávaný buddha, alebo smejúci sa buddha, pretože prináša šťastie a úspechy. Rovnako aj Amitabha, ktorý vládne v Čistej krajine, alebo v západnom raji za hranicami západných čínskych hôr. Veriaci sa modlia k Majtrejovi za bohatstvo a k Amitabhovi za to, aby ich loďou lásky previedol cez more utrpenia až do raja. Taoizmus a mahájana majú niektoré spoločné črty, čo bolo jednou z príčin dobrého prijatia buddhizmu. Zvláštny druh čínskych buddhistických meditácií, nazývaných čchan, je v dnešnom, aj západnom svete známy pod japonským menom „zen“ .

Japonsko
Prvé náboženstvo Japonska, šintoizmus, je tvorené množstvom animistických a manistických predstáv. Bohovi sú väčšinou perzonifikovanými silami a mocnosťami prírody, alebo sú to zbožštení hrdinovia, aj keď prvé božstvá existovali už pred stvorením sveta. Až božskou dvojicou Izanagi a Izanami začína proces tvorenia a vlastnej mytológie. V neskoršom období preniká do Japonska konfucianizmus a buddhizmus, ktoré šintoizmus značne ovplyvnili. Navonok by sa mohlo zdať, že sa ľudia v Japonsku o náboženstvo nezaujímajú. Prvé zdanie však klame.

Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v Japonsku v roku 1970 malo Japonsko iba o niečo viac ako 100 miliónov obyvateľov, ale až 77 miliónov bolo veriacich. V Japonsku, podobne ako v Číne sa prelínajú viaceré náboženské tradície. Tri najdôležitejšie sú šintoizmus, buddhizmus a konfucianizmus. Nakoľko konfucianizmus a buddhizmus ovplyvnil Japonsko až okolo 6.stor.po Kr. a nakoľko som sa nimi zaoberal pri Číne tak tu ich vypustím a primárne sa budem venovať šintoizmu. Na japoncov malo dôležitý kultúrny vplyv aj kresťanstvo a to najmä v 16. stor po Kr. a potom znova v 19. a 20. stor. po Kr. Okrem už spomínaných náboženstiev ovplyvnili Japonsko aj nové náboženstvá, ktoré vznikli v nestabilných obdobiach a ľudové náboženstvo, ktoré sa prejavuje v synkretickej viere pospolitého ľudu.
Šintoizmus
Šintó nie je japonský výraz. Bol odvodenný z čínskeho „šen“ a „tao“ vtedy, keď do Japonska po prvý raz prenikol buddhizmus. Mal odlíšiť staré náboženstvo od nového. Staré náboženstvo „cesta kami“ si drží v úcte božstvá, duchov a nadprirodzené sily zvierat, vtákov a rastlín, hôr a morí, všetky prírodné javy a duchov predkov. Je vyjadrením pocitu bázne, obdivu a posvätnej úcty. Starý šintoizmus bol kombináciou „cesty kami“ a starého kultu poľnohospodárskej plodnosti. Stopy po oboch sa dnes prejavujú v uctievaní jedného z popredných kami – bohyne slnka Amaterasy v slávnej svätyni v Ise, v púti na vrchol svätej hory Fudži, v slávnostných obradoch spojených so sejbou, žatvou a v uctievaní posvätných stromov. Od čias kedy sa dostal budhizmus do Japonska (550-600 po Kr.), bol šintoizmus na úpadku. Buddhistický kňazi zabrali šintoistické svätyne a upravili šintoizmus podľa buddhistickej náuky. Vytvorili akýsi dualistický šintoizmus. Obnova pravého šintoizmu nastáva až po otvorení sa západu v 18. a 19. storočí. Predstaviteľom šintoizmu išlo vtedy najmä o vštepenie lásky k vlasti, úcty k vládcovi, úcty k predkom a o loajálnosť k vláde. Chceli upevniť nacionalistickú predstavu o silnom centralizovanom štáte. A tak v roku 1890 vyhlásili cisárskym ediktom, že štátny šintoizmus nemá náboženský charakter, i keď čerpá zo šintoistickej mytológie a náboženských obradov. Bol záväzný pre všetkých obyvateľov Japonska. Kresťania a iní veriaci sa ohradzovali proti takémuto porušovaniu náboženskej slobody, ale boli ubezpečení, že povinné obrady štátneho šintoizmu majú iba vlastenecký význam. Celá záležitosť dospela k smutnému koncu, keď po porážke v 2.

svetovej vojne a po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki musel japonský cisár verejne odvolať „.....falošné názory, že cisár je predstaviteľ Boha a Japonci nadradená rasa, predurčená ovládať svet“.
K štátnemu náboženskému monopolu zostali Japonci chladní. Medzi ľuďmi však vznikla potreba istého oteplenia a oživenia náboženstva, čo viedlo k vzniku sektárskeho šintoizmu. V roku 1882 sa náboženstvá v Japonsku delili na tri hlavné skupiny: buddhizmus, kresťanstvo a šintoizmus. Každého, kto nebol buddhista ani kresťan a bol veriaci, pokladali za príslušníka sektárskeho šintoizmu. Takto vznikol rozdiel medzi pravým šintoizmom svätýň a sektárskym šintoizmom. Pre sektárov je charakteristické ovládanie duchov, veštenie, liečiteľstvo a praktizovanie mágie. Sektársky šintoizmus má trinásť hlavných a navzájom dosť odlišných vetiev. Náboženstiev v týchto vetvách je dokopy približne 100.
Šintoizmus nemá zbierku posvätných textov. Mytológia je zaznamenaná v dvoch textoch Kadžiki a Nihongi. Pochádzajú z počiatku 8.stor po Kr. Časť mytológie je aj v príručke rituálnych modlitieb z roku 927 po Kr.
Podľa šintoistickej mytológie sa éra kami začala vtedy, keď z chaosu vznikol vesmír. Najdôležitejšie kami je kami slnko – Amaterasuómikami. História ľudstva sa začala vtedy, keď Ninigi, pravnuk kami slnka, zostúpil do nižších sfér a jeho pra-pravnuk Džimmutennó sa stal prvým cisárom zjednoteného Japonska.


Mojou úlohou bolo priblížiť staroveké náboženstvá Číny a Japonska, poukázať na niektoré historické fakty vo vývine náboženstiev, ako aj krajín a priblížiť súčasný stav v týchto krajinách. Stretol som sa s problémami pri pomenovaní jednotlivých osôb, božstiev a kníh. Transkripcia japonských a čínskych názvov a textov je veľmi náročná a preto aj v tejto práci možno nájsť rôzne prepisy pojmov. Ako zdroj pre transkripciu som využil najmä literatúru, ktorú uvádzam v závere. Literatúry k tejto téme je dostatok a mnohé diela boli vydané aj v poslednom čase čo súvisí najmä s prenikaním východných náboženstiev do európy a s obratom najmä mladých ľudí k východným náboženstvám. Náuka týchto systémov však môže byť aj pre kresťana veľmi užitočná, avšak musí k nej pristupovať s istými poznatkami a až po náležitom poučení.




Použitá literatúra:
- Viery a vyznania – náboženstvá, sekty, paranormálne javy, 1994 Slovart, Bratislava
- Pejřimovský, Jozef, Náboženství – původ, zkoumání, srovnávaní, Přirozená náboženství, Matice cyrilometodějská s.r.o., Olomouc 1998
- Šoka, Silvester, ThDr. Úvod do dejín filozofie, Starovek, Košice 1993
- Störig, Hans Joachim, Malé dějiny filozofie, Budhismus – Buddhův život, Zvon, Praha 1993
- Encyklopédia náboženstva.

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk