Sociálni psychológovia skúmali podrobne:
- a) faktory determinujúce úroveň ašpirácie,
- b) reakcie individua, ktorý dosiahne, alebo nedosiahne úrovne svojej ašpirácie v určitej kategórii činnosti.
Po úspechoch ašpirácia stúpa, po neúspechoch klesá. Ženy majú často nižšiu ašpiráciu ako muži, osoby s vyšším statusom majú vyššiu ašpiráciu ako osoby s nižším statusom, u detí súvisí úroveň ašpirácie taktiež s úrovňou ašpirácie ich rodičov, a to v priamej závislosti. Searsová (1941) a Cohen (1954) ukázali, že osoby, ktoré si kladú veľmi nízke alebo naopak príliš vysoké ašpirácie, sú psychicky dezintegrované a maladaptované. Vnútorná komponovanosť osobnosti s ohľadom na jej sebareflexiu reflexiu sociálnej pozície a životnej úspešnosti nachádza výraz v pojme úroveň ašpirácie. V tomto zmysle je úrpveň ašpirácie konkrétnym výrazom sebakoncepcie a royumie sajej predstava alebo presvedcenie o miere a akosti uskutočnenia niečoho. Úroveň ašpirácie je ovplyvňovaná vyhliadkou na úspech, či neúspech, v nich sa premieta doterajšia životná úspešnosť, a je korigovaná ďalšími skúsenosťami. Ideály - významový útvar obsahujúci predstavu niečoho dokonalého (napr. človeka, organizácie spoločnosti atď.) a požiadavku alebo prianie, aby sa toto dokonalé stalo skutočnosťou. Stav splnenie tohto priania sa označuje ako šťastie. Ideál je spravidla súhrnom noriem, stelesneným v obraze určitej najvyššej hodnoty, ktorý sa stáva vzorom činnosti subjektu, jeho správania a konania, a teda aj stimulom a regulátorom jeho činnosti.
2. Osobnosť v spoločenských a sociálnych situáciách
Človek žije v spoločenskom a sociálnom prostredí predovšetkým a utváranie jeho psychiky súvisí s podmienkami jeho existencie. „Vznik osobnosti jedinca je podstatným výsledkom sociálnej interakcie. Osobnosť sa dá definovať zhruba ako podstatu indivídua modifikovanou sociálnou interakciou.“ Existencia a fungovanie osobnosti organicky súvisí s existenciou a fungovaním spoločenských a sociálnych celkov (napr. Kultúrnych oblastí a malých skupín, ako je napr. rodina), na čo sme už poukázali. Sociálni psychológovia neštudujú osobnosť z hľadiska ich obecnej štruktúrovanosti a dynamiky, ale prekračujú tieto abstrakcie, keď študujú osobnosť v interakcii so spoločenským prostredím alebo s inými jedincami (V. Tardy 1964).
