Hyperaktivita

HYPERAKTIVITA

Často počujeme hlavne medzi rodičmi skloňovať výraz: „On nie je nevychovaný, je len hyperaktívny“. Niekedy sa toto slovo používa naozaj neuvážene a na kamuflovanie výchovných prešľapov. Kde však skutočne je hranica medzi nezvládnutým dieťaťom a dieťaťom nezvládnuteľným bežnými výchovnými prostriedkami? Koľko detičiek skutočne potrebuje „iné pedagogické metódy“ a kedy už myslieť na problém? Na túto otázku je najlepšie posvietiť si s odborníkmi.

Priblížme si veľký balíček porúch správania ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder), ku ktorého základným príznakom patrí hyperaktivita, impulzivita a nedostatočná schopnosť sústredenia sa.

Deti s ADHD sú hyperaktívne

Je bežné, že sa nám malé deti zdajú byť „hyperaktívne“. Úroveň pohybovej aktivity u všetkých detí rastie do troch rokov ich veku. Po 3.roku sa pohybová aktivita znižuje. Deti postihnuté ADHD boli neobyčajne aktívne už v maternici pred narodením. Niekedy sú to náročné deti, ktoré veľa plačú a zle spia. Niekedy počúvame, že bolo ťažké dieťa si nakloniť a rozveseliť ho, že nemalo rado fyzický kontakt.
Rodičia týchto detí bývajú veľmi preťažení a sklesnutí; možno dokonca sami zápasia s vlastnými príznakmi ADHD. Výchova detí, ktoré zodpovedajú tomuto popisu, nebude jednoduchá a je veľmi pravdepodobné, že tieto deti nezažijú svojich rodičov práve v najlepšom svetle. Možno si ich okolie všimlo, že sú veľmi aktívni a že majú ťažkosti udržať pozornosť rovnako dlho ako iné deti v rovnakom veku, ich problémy však začnú byť viditeľné až vo chvíli, keď nastúpia do školy. Prvý krát v živote totiž po nich niekto chce, aby zostali sedieť ticho, zapojili sa do určitých činností a dokončili ich. Začínajú sa od ostatných detí líšiť.
V škole často niesu na svojich miestach, a ak tam sú, dlho na nich nevydržia. Bývajú to deti, so sklonom neustále rozprávať, vykrikovať, drgať do spolužiakov a rušiť ich od zadanej práce. Majú tendenciu správať sa roztržito a často zabúdajú alebo strácajú základné pomôcky. Spolužiakom to spočiatku neprekáža, dokonca sa im to môže zdať zábavné, ale vo chvíli, keď ich dieťa s ADHD neočakávane napadne alebo vyruší počas hodiny, začne ich to rozčuľovať.

Deti s ADHD sú impulzívne

Všeobecne platí, že kľúčovým nedostatkom u ADHD je neschopnosť zamedziť reakcii na impulz, a to rovnako vhodnej, ako nevhodnej. Odborníci, tvrdia že, že hlavní problém, ktorým trpia ľudia s ADHD, spočíva v tom, že nedokážu ovládnuť svoje reakcie na signály, podnety alebo udalosti ktoré nijako nesúvisia s tým, čo práve robia. Ľahká vyrušiteľnosť, neschopnosť plánovať a organizovať, nevyrovnanosť, zdanlivá absolútna neschopnosť predvídať dôsledky pramení z primárneho problému, a tým je neschopnosť vytrvať. Jednoducho sa musia chopiť sa čohokoľvek, čo je práve „na rane“, či ide o zvuky, myšlienky alebo vytrhnutú niť na svetri. Koreňom ADHD je relatívna neschopnosť zdržať sa reakcií na čokoľvek, čo je v danej chvíli najzaujímavejšie alebo najpríťažlivejšie. Toto spôsobuje rodičom nemalé problémy.
Rodičia musia byť výnimočne ostražití, aby dieťa ustrážili pred nehodami hlavne na ulici a v doprave. Mladí ľudia s ADHD sa môžu správať hazardne pred kamarátmi, čiastočne z túžby po uznaní. Niektorí napríklad hlúpo skočili z nebezpečnej výšky alebo vbehli do cesty len preto, aby dokázali, že sa neboja a sú zaujímaví alebo len zvedaví. Problémy majú aj v spoločenských situáciách čo môže zhoršiť nadväzovanie a udržanie priateľstva. Deti totiž často skáču druhým do reči, hovoria bez rozmýšľania nevhodné veci, štuchajú iné deti, pretože majú potrebu to urobiť(ale často nemajú dôvod), a tak môžu spôsobiť v spoločnosti hotové pohromy. A tak sa často stáva že dieťa ktoré zúfalo túži po kamarátoch býva odmietané. Napriek dobrému zámeru často budia dojem že sa v nevhodnom spoločenskom správaní vyžívajú.
Ich správanie sa často zamieňa so snahou o opozičné alebo asociálne činy, keď sa dieťa zúfalo snaží o zvrat udalostí. Je pravda, že po rokoch neustálych problémov a obviňovania si mládež s ADHD niekedy vytvorí opozičné alebo antisociálne vzorce správania, napr. ako naplnenie negatívnych očakávaní zo strany dospelých.

Deti s ADHD majú problémy sústrediť sa a udržať pozornosť

To platí nielen o práci v škole, ale tiež o praktických schopnostiach, motorických zručnostiach (napríklad naučiť sa plávať alebo bicyklovať), tiež pri učení sa komunikačných zručností (zapojenie dieťaťa do konverzácie a do skupinových aktivít).
Často majú vrodenú schopnosť naučiť sa tieto zručnosti, ale sa nedokážu sústrediť tak dlho aby boli schopní preniknúť do problému a zvládnuť ho. Pokiaľ im však nepomôžeme udržať pozornosť tak dlho, aby to mohli urobiť , vyzerá to, že niesu schopné to zvládnuť.
Cena za neschopnosť koncentrovať sa môže byť značná a to nielen v zmysle vzdelania a úspechu v škole, ale tiež v schopnosti viesť normálny šťastný život s rodinou a priateľmi.
Veľkú pozornosť je nutné venovať deťom, hlavne dievčatám, ktoré niesu na prvý pohľad hyperaktívne, impulzívne alebo násilné, ale ktoré ostávajú v tichosti nepovšimnuté, pretože majú citeľné obmedzenú schopnosť sústrediť sa. Ide o skupinu detí označovanú termínom ADD (porucha pozornosti bez hyperaktivity).

Deti s ADHD môžu mať problémy s nadviazaním priateľstva

Často mávajú málo kamarátov, a ak už nejakých majú, sú to často deti „zlého razenia“. To si bolestne uvedomujú a mnohé z nich by radi urobili čokoľvek, keby vedeli ako to zmeniť a boli by toho schopné . Príčinou problému býva opäť impulzivita a obmedzená pozornosť, čo má za následok neschopnosť zvládať pravidlá spoločenského správania alebo pochopiť sociálne pravidlá.
Často im pomôže uspieť v spoločnosti cielená a citlivá podporná starostlivosť. Musia sa naučiť to, čo sme my zvládli ľahko a často bez snaženia. Deti budú možno potrebovať konkrétne návodné pokyny. Napríklad: „Najprv pôjdeš a zostaneš stáť pri hlúčiku detí. Budeš stáť ticho a chvíľku počúvať, veľmi pozorne. Keď budeš vedieť, o čom sa rozprávajú, a rozmyslíš si, čo k tomu môžeš povedať, počkáš na vhodnú chvíľu a povieš, že súhlasíš s tým, čo bolo povedané, pretože… alebo že s tým máš tiež takú skúsenosť…“
Je nutné aby ste nejednali príliš povýšene a aby ste tuto pomoc poskytli nekritizujúcim, podporným a motivujúcim spôsobom. Môže to byť veľmi pozitívna cesta, ako pomôcť osamelému dieťaťu.
Opakované odmietanie a neúspech u vrstovníkov môže mať zničujúce dôsledky na sebavedomie dieťaťa a jeho ďalšie správanie. Existujú deti, ktorých správanie bolo v dôsledku ADHD tak nevhodné, že ich okolie vylúčilo zo svojej spoločnosti, pretože nikto nebol ochotný tolerovať ich rušivé a často hrubé prejavy. Mohlo sa dokonca stať, že ich odmietla detská ošetrovateľka alebo ich neprijali do materskej školy.
Hyperaktivita, impulzivita a ťažkosti so sústredením môžu vážne postihnúť schopnosť dieťaťa učiť sa. Často začínajú pomaly zaostávať za ostatnými deťmi v triede. Okrem ťažkostí so správaním dieťaťa s ADHD teda pribudne niečo ďalšie, čoho je treba sa báť, pre čo sa mu môžu posmievať a za čo ho možno aj trestať.
Značná časť detí s ADHD trpí špecifickými poruchami učenia. Takéto deti mávajú sklon k poruchám čítania a písania. Vzhľadom na to, že náš vzdelávací systém vyžaduje dokonalosť v čítaní i v písaní, aby bolo možné plne sa venovať všetkým predmetom, niet divu, že práve tieto deti často zlyhávajú. Akonáhle zostanú pozadu, je pre ne mimoriadne ťažké znovu všetko dobehnúť. Nedokážu sa sústrediť tak dlho ako ich spolužiaci. Hluk a okolitý pohyb ich ľahko vyruší. Často prepočujú dôležitú informáciu alebo pokyn učiteľa, pretože práve premýšľajú o niečom inom.
Mnohé deti majú veľmi neúhľadný rukopis. Pokiaľ si učiteľ neuvedomí príčinu ich ťažkostí, výsledkom ich horlivého snaženia sú krátke, ufúľané a neúhľadné cvičenia, ktoré sa nezaobídu bez poznámky, alebo dokonca posmechu. Tento problém sa týka hlavne detí, ktoré zároveň trpia dyspraxiou (porucha koordinácie predovšetkým jemnej motoriky).

Deti s ADHD môžu mať problémy doma

Deti s ADHD mávajú problémy aj doma. Rodičia často vyskúšali doslova všetko možné, len aby sa ich dieťa správalo lepšie. Vzájomné vzťahy medzi jednotlivými členmi aj v tých najtrpezlivejších rodinách majú tendenciu dostávať sa do výnimočného napätia. Deti s ADHD často potrebujú spať menej ako ostatní a v dôsledku toho sú všetci chronicky unavení a rodičia majú na seba málo času. Neustále rozprávanie, hluk, pohyb, hádky, ničenie rôznych prístrojov a „všetkého cenného“, to je typický obrázok rodinného života, ako ho väčšinou rodičia popisujú. Zdá sa, že deti nikdy nemajú nič pokope; niekedy dokonca ani jednu nepoškodenú hračku.
Súrodenecká rivalita, problém, ktorý sa vyskytuje v mnohých rodinách, sa môže prítomnosťou ADHD vystupňovať. Nepostihnuté deti majú problémy sa s tým vyrovnať. Rodičia sú zničení z opakujúcich sa sťažností na správanie detí v škole, niekedy dôjde aj k vylúčeniu. Môže byť veľmi lákavé zvaľovať vinu na nesprávnych ľudí.
Rodičia majú dojem, že sa ich iné rodiny a priatelia stránia, že správanie ich dieťaťa spôsobilo vyčlenenie zo spoločenského života. Často majú pocit, že sú neschopní; dokonca sme sa na klinikách stretli s rodičmi, ktorým to povedali príbuzní alebo odborníci. Niekedy sú obviňovaní z toho, že sa pokúšajú prisudzovať problémy svojich detí zdravotným príčinám, len aby sa zbavili svojej vlastnej nedostatočnosti.

Čo teda robiť?

Nie každý, kto má podobné príznaky však trpí práve touto poruchou. Preto je nutné najprv odborné vyšetrenie, aby sa vylúčila somatická porucha (napr. porucha zraku nebo sluchu), ktorá môže ADHD imitovať.
Správna diagnóza je podmienkou úspešnej nápravy ADHD. Na diagnostikovaní sa podieľa detský psychiater, psychológ, pediater, niekedy ej neurológ. Títo odborníci vyhodnotia priebeh doterajších ťažkostí dieťaťa. Terapia poruchy je beh na dlhú trať a podmienkou úspechu je spolupráca mnohých odborníkov.
Autori uvádzajú aj iné možnosti terapie ako ponúka krabička práškov. Psychoterapia by mala pomôcť zbaviť rodičov pocitov viny za svoje dieťa, behaviorálna terapia zase dáva návod k zvládnutiu nežiadúceho chovania dieťaťa. Rodinná terapia pomôže rodine, ktorá poruchou trpí a trápi sa. Deťom s poruchou je určený tréning riešenia problémov.
Nedostatočná motivácia, nepokoj a neúspech sprevádzajú školský výkon detí s ADHD, porucha je často spojená s niektorou z porúch učenia (dyslexia, dysortografia apod.), ťažkosti s rukopisom a úpravou písomných prejavov sú takmer pravidlom. Učiteľ by mal voliť vždy jasne štruktúrovanú činnosť (dieťa musí vedieť, čo má robiť), pozitívne posilňovať žiadúce správanie a nežiadúce nechať „vyhasnúť“, voliť takú formu výučby, ktorá nespočíva len v opisovaní textov a mentorovaní. Napriek tomu je výučba detí s ADHD náročná a pre dieťa aj učiteľa vyčerpávajúca.
Rôzne organizácie (napr. YMCA, Skaut) môžu rodinám pomôcť s voľným časom dieťaťa.
V terapii pomáha i podpora širšej rodiny. Niekedy vinou poruchy dochádza k izolácii rodičov a dieťaťa. Ak však širšia rodina pochopí, že ide o poruchu, môže významne pomôcť pri jej náprave.
Niektoré deti z ADHD „vyrastú“, niektoré porucha sprevádza celý život. Aj dospelí s ADHD majú právo na liečenie (aj s farmakoterapiou).
Aj keď ADHD veľmi komplikuje život svojmu „nositeľovi“ a jeho okoliu, neide o nezvládnuteľnú záležitosť. Správna a včasná diagnóza a vhodná terapia, spolu s pochopením zvláštností vývinu a správania, prináša ovocie. Ľudia s ADHD majú dokonca výhodu v schopnosti rýchlych reakcií, a tak ich nájdeme medzi lekármi na pohotovosti, pilotmi lietadiel, podnikateľmi…
Zaujímave je že...

Autori podrobne rozoberajú možné príčiny tejto poruchy, študujú súvislosti s genetickou záťažou, s nejakou štrukturálnou abnormalitou mozgu - abnormalitou mozgovej činnosti, s úrazmi hlavy. Spomínajú aj súvislosť s vplyvom fajčenia a alkoholu (rodičov detí). Nie je však možné tvrdiť, že tieto vplyvy priamo vyvolajú ADHD, rozhodne ale negatívne ovplyvňujú vývin dieťaťa a môžu spolupôsobiť pri vzniku poruchy. Negatívny vplyv jedálnička dieťaťa sa však nepreukázal (okrem vplyvu niektorých látok na deti, ktoré sú na ne alergické). Laikovi môže napadnúť myšlienka, či za poruchu nemôžu rodičia svojou chybnou výchovou. Paradoxne opak je pravdou - výchova dieťaťa s ADHD býva taká náročná a vyčerpávajúca, že rodičia niekedy na výchovu rezignujú alebo sa cítia takí bezmocní, že už nemajú síl na ovplyvňovanie svojho dieťaťa.