Podľa toho na čo sa vo F kladie dôraz získava F určitý smer príslušný charakter. V tejto súvislosti západoeurópsky filozofi Martens a Schnadelbach rozlišujú medzi F ako vedou a F ako múdrosťou.
1. ako veda – kladie dôraz na predmet, objekt a usiluje sa odhaliť štruktúry a zákony vonkajšieho sveta.
Stará gréc. F vznikla ako veda, lebo sa prostredníctvom pojmov usilovala vyjadriť to, čo je vo svete všeobecné, nevyhnutné a nemenné. Bola aj teóriou – adekvátne odrážala svet, ktorý sa nachádza mimo nás.

2. ako múdrosť – dôraz kladie na vzťah k subjektu k sebe samému.
Múdrosť je oveľa viac ako len zhromaždenie poznatkov a informácii. Múdry nie je ten, kto veľa vie, ale ten, kto dokáže tieto poznatky vzťahovať na seba ako aktívnu sebapremenu a využiť pre praktické záujmy (pre seba).

Dôležité je, aby veda bola spojená s múdrosťou a múdrosť s vedou (aby múdrosť nezostala otázkou subjektívnej svojvôle). Veda zase nesmie stratiť zo svojho zreteľa človeka.





4. Filozofia a mýtus
Aby sme lepšie pochopili F, musíme ju porovnať s mýtom.
MÝTUS FILOZOFIA
1. nemá konkrétneho autora, anonymný a kolektívny výtvor. 1. filozof. Výpoveď spätá vždy s osobou konkrétneho človeka.
2. dáva sprostredkované odpovede na mnohé otázky (o svete, človeku, o bohoch) bez toho, aby najskôr nastolil otázku. 2. pre F sa svet a jeho usporiadanie stávajú problémom. Vo F konkrétni autori nastolia najprv otázku, a potom to riešia.
3. odkazuje nás na pradávnu minulosť, v kt. sa zrodilo základné usporiadanie sveta. Hlavné prostriedky, kt. pri tom používa sú obrazné predstavy o bohoch. Súbory javov a prejavy vlastností sú späté s postavami bohov. 3. F rieši otázky, problém už pojmovými prostriedkami, narába s pojmami. To, čo majú veci spoločné je v pojmoch zachytené na úrovni všeobecného (odhaľuje skrytú podstatu vecí).
4. Mýtické bytosti personifikujú predmety, sily, vzťahy alebo vlastnosti (Eros – láska). 4. grécka F v tejto súvislosti používala pojem LOGOS. F prenikaním k logu odhaľuje skrytú jednotu rozmanitých vecí sveta. Vznik F, najmä gréckej, môžeme teda označiť ako prechod od mýtu k logu.








5. Podnety a predpoklady
1) Aristoteles za 1. podnet filozofovania pokladal údiv. Pocit údivu nastáva vtedy, keď človek odrazu zistí, že to, čo pokladal za skutočnosť je iba zdaním a prestáva dôverovať všeobecne rozšírenej mienke, názoru – uvedomuje si vlastnú nevedomosť. Človek si kladie veľa otázok, napr. prečo jestvuje, čo tvorí podstatu všetkého existujúceho, kto je človek.
Filozofi, kt. tvrdia, že svet je poznateľný – GNOSTICI; tí, kt.