Počiatky filozofie

1. Predmet filozofie – Filozofia a špeciálne vedy
- skúma najvšeobecnejšie zákonitosti vývoja prírody, spoločnosti a človeka. F vznikla pred vyše 2, 5 tis. Rokov v starom Grécku a spočiatku do nej patrili všetky poznatky – aj matematické, z biológie, fyziky, chémie a astronómie.
S rozvojom poznatkov sa už v starom Grécku začal proces odčleňovania jednotlivých špeciálnych vied od filozofie. V 1. období sa odčlenili prírodné vedy, v 2. spoločenské a v 3. technické vedy.
Zároveň dochádzalo k diferenciácii vied, vznikali nové ved. odbory a tento proces pokračuje aj v súčasnosti. Medzi najmladšie vedy patria hoministické vedy (o človeku) – psychológia, antropológia ...
Zároveň sa formoval a definoval predmet filozofie. F má vlastný pojmový aparát a vlastné metódy skúmania.
F a špeciálne vedy úzko spolupracujú. F skúma svet ako celok; špeciálne vedy skúmajú vždy len určitú časť sveta, určité zákonitosti. F zovšeobecňuje poznatky špeciálnych vied, špec. vedy využívajú zovšeobecnené poznatky F a overujú ich v praxi. 2. Čo je filozofia (podľa Heideggera)
V priebehu vývoja F myslenia, každý významnejší filozof či myšlienkový smer boli nútení vždy znova odpovedať na otázku „čo je filozofia“. Nové podnety v priebehu vývoja viedli k tomu, že sa menili názory na predmet, zmysel a cieľ F, metódy skúmania.
Západoeurópsky filozof Martin Heidegger pokladá za prvoradú a zásadnú otázku F : „Prečo je vôbec súcno a nie skôr nič.“ Súcno – filozof. pojem na označenie všetkého čo je (patrí tu aj nič, lebo aj nič je).
Heidegger vysvetlil, z akého rozpoloženia táto otázka vzniká- keď sme zúfalí, keď sa nadchneme pre niečo, keď sme šťastní, keď sa nudíme. Sú to obyčajné zlomové situácie v živote ľudí aj celých národov.
1. je to najširšia otázka, lebo sa ňou pýtame na celé súcno, na súcno od začiatku, teda na súcno ako také.
2. je to najhlbšia otázka, lebo nezostáva na povrchu, ide do hĺbky. Smeruje k základu všetkého existujúceho, a to až k tomu najposlednejšiemu základu – prazákladu.
3. je to najpôvodnejšia otázka, lebo sa pýtame na všetko súcno, na súcno ako také, a pri tom odhliadame od každého jednotlivého a zvláštneho súcna.




3. Filozofia ako veda, filozofia ako múdrosť – ich spojitosť
F skúma aj miesto človeka vo svete, vzťah človeka k vonkajšiemu svetu, kt. existuje mimo neho a spolu s ním; skúma aj životné smerovanie človeka. Skúma objekt (vonkajší svet, príroda, vesmír), subjekt (človek), svet ako celok (ktorý zahrňuje objekt aj subjekt).

Podľa toho na čo sa vo F kladie dôraz získava F určitý smer príslušný charakter. V tejto súvislosti západoeurópsky filozofi Martens a Schnadelbach rozlišujú medzi F ako vedou a F ako múdrosťou.
1. ako veda – kladie dôraz na predmet, objekt a usiluje sa odhaliť štruktúry a zákony vonkajšieho sveta.
Stará gréc. F vznikla ako veda, lebo sa prostredníctvom pojmov usilovala vyjadriť to, čo je vo svete všeobecné, nevyhnutné a nemenné. Bola aj teóriou – adekvátne odrážala svet, ktorý sa nachádza mimo nás.

2. ako múdrosť – dôraz kladie na vzťah k subjektu k sebe samému.
Múdrosť je oveľa viac ako len zhromaždenie poznatkov a informácii. Múdry nie je ten, kto veľa vie, ale ten, kto dokáže tieto poznatky vzťahovať na seba ako aktívnu sebapremenu a využiť pre praktické záujmy (pre seba).

Dôležité je, aby veda bola spojená s múdrosťou a múdrosť s vedou (aby múdrosť nezostala otázkou subjektívnej svojvôle). Veda zase nesmie stratiť zo svojho zreteľa človeka.





4. Filozofia a mýtus
Aby sme lepšie pochopili F, musíme ju porovnať s mýtom.
MÝTUS FILOZOFIA
1. nemá konkrétneho autora, anonymný a kolektívny výtvor. 1. filozof. Výpoveď spätá vždy s osobou konkrétneho človeka.
2. dáva sprostredkované odpovede na mnohé otázky (o svete, človeku, o bohoch) bez toho, aby najskôr nastolil otázku. 2. pre F sa svet a jeho usporiadanie stávajú problémom. Vo F konkrétni autori nastolia najprv otázku, a potom to riešia.
3. odkazuje nás na pradávnu minulosť, v kt. sa zrodilo základné usporiadanie sveta. Hlavné prostriedky, kt. pri tom používa sú obrazné predstavy o bohoch. Súbory javov a prejavy vlastností sú späté s postavami bohov. 3. F rieši otázky, problém už pojmovými prostriedkami, narába s pojmami. To, čo majú veci spoločné je v pojmoch zachytené na úrovni všeobecného (odhaľuje skrytú podstatu vecí).
4. Mýtické bytosti personifikujú predmety, sily, vzťahy alebo vlastnosti (Eros – láska). 4. grécka F v tejto súvislosti používala pojem LOGOS. F prenikaním k logu odhaľuje skrytú jednotu rozmanitých vecí sveta. Vznik F, najmä gréckej, môžeme teda označiť ako prechod od mýtu k logu.








5. Podnety a predpoklady
1) Aristoteles za 1. podnet filozofovania pokladal údiv. Pocit údivu nastáva vtedy, keď človek odrazu zistí, že to, čo pokladal za skutočnosť je iba zdaním a prestáva dôverovať všeobecne rozšírenej mienke, názoru – uvedomuje si vlastnú nevedomosť. Človek si kladie veľa otázok, napr. prečo jestvuje, čo tvorí podstatu všetkého existujúceho, kto je človek.
Filozofi, kt. tvrdia, že svet je poznateľný – GNOSTICI; tí, kt.

tvrdia, že nie – AGNOSTICI.
Ak môže F dospieť k takému názoru, že svet je nepoznateľný, položme si otázku: Aký má zmysel F pre človeka?
Aristoteles tvrdil, že ľudia začali filozofovať preto, aby prekonali nevedomosť, aby vedeli riešiť problémy a nie pre materiálny úžitok. 2) Kant – predstaviteľ nemeckej klasickej F z konca 18 st. a 1. 1/3 19. st. upozornil, že k filozofovaniu sa dostáva len ten, kto chce a dokáže samostatne myslieť (riešiť problémy bez pomoci iných). Výzva – „Maj odvahu používať vlastný rozum.“ Tento problém nastolil Kant v období osvietenstva, ale môžeme ho pokladať za všeobecnú podmienku F v každej dobe.
Podmienky vzniku F:
1. SPOLOčENSKé – súhrn ekonomických, sociálnych a politických príčin, charakter politického režimu, kt. umožňuje slobodne vyjadriť vlastný názor. Socializmus F okliešťuje, uznáva len marxisticko – leninskú F; fašizmus takmer znemožňuje rozvoj F.
2. INDIVIDUáLNE – súvisia s rozvojom pojmového myslenia, používanie pojmov – osobná zrelosť človeka.


6. Filozofické disciplíny a smery
Ani po odčlenení špeciálnych vied sa F neprestala zaoberať problémami, kt. patria do kompetencie špec. vied. Špec. vedy totiž riešia aj mnohé F problémy, kt. sa nedajú riešiť exaktnými metódami.
1) ONTOLóGIA – náuka o bytí (Parmenides ho charakterizuje ako jediné, nedeliteľné, neukončené, kt. nikdy nevzniklo a nikdy nezanikne.) Súčasťou F sa stala v 17. st. V ontológii sa okrem pojmu bytia rozpracúvajú kategórie: možnosť, skutočnosť, nevyhnutnosť, príčinnosť, miesto, čas.. – súčasť metafyziky. Kozmológia – náuka o svete, Racionálna psychológia – náuka o duši, Prirodzená teológia – náuka o prirodzenej existencii Boha.
2)GNOZEOLóGIA – náuka o poznaní – riešia sa problémy procesu poznania, jeho úrovne, charakter vedeckého poznania, čo je pravda, či je svet poznateľný.. Pojmy: epistemológia a nostika.

Etika, Estetika, Axiológia (o hodnotení a hodnotách), F Antropológia, F prírody, práva, dejín.

Filozofické smery:
a) podľa toho, či pokladajú F podstatu sveta za hmotnú alebo duchovnú –Materializmus a Idealizmus.
b) Klasifikácia F podľa toho, koľko podstát uznávajú:
MONIZMUS – materialistický – 1 hmotná podstata
- idealistický – 1 duchovná podstata
DUALIZMUS – 2 podstaty – hmotná aj duchovná
PLURALIZMUS – materialistický – veľa hmotných podstát
- idealistický – veľa duchovných podstát






7. Filozofia a veda; filozofia a náboženstvo
- klasifikácia F podľa vzťahu k vede (či vedu prijímajú alebo odmietajú)
1. Filozofický scientizmus – spolupracuje s vedou, napomáha jej: zovšeobecňuje výsledky špeciálnych vied; F napomáha odhaľovanie predpokladov vedeckého poznania; usiluje sa o zvedečtenie F.
2. Filozofický iracionalizmus – odmieta vedu, lebo ju pokladá za príčinu zlej situácie (ekologický stav)
Filozofická antropológia – zužuje vedecké poznanie len naskúmanie prírodných javov.

-Filozofická teológia (náuka o Bohu) – rozvíjajú ju tie filozofie, kt. vychádzajú z predpokladu Boha a z neho odvíjajú svoje predstavy o svete a človeku. Na základe toho však tieto F ešte nemožno stotožňovať s náboženstvom, dokonca ani s tradičnou náboženskou teológiou. Tiež síce vychádza z viery, usiluje sa ju však doplniť o rozumové argumenty. To, čo viera prijíma na základe zjavenia, stáva sa vo F teológii predmetom dokazovania.
-Teológia – opiera sa o zjavenia, o vieru človeka v Boha.

















8. Periodizácia antickej filozofie; predpoklady vzniku gréckej filozofie

Raná grécka F (6. – 5. st. p.n.l.)
Klasické obdobie (5. – 4. st. p.n.l.)
Poklasické obdobie (4. st. p.n.l. – 5. st. n.l.)

Predpoklady vzniku:
1. vznik gréckych mestských štátov – demokracia
2. oddelenie prírodnej nevyhnutnosti od zákonov, kt. tvoria ľudia
3. obchodná a kolonizačná činnosť Grékov – výboje smerovali do Itálie a do Malej Ázie.
4. Prechod od mýtu k logu (používanie abstraktných pojmov prostredníctvom kt. sa zachytávalo to, čo je v skutočnosti všeobecné, nevyhnutné, čo majú veci spoločné.)



9. Raná grécka filozofia
a) Milétska škola
Vzniká v 6. st. p.n.l. v máloázijskom meste Milétos – centrum obchodu, politického a kultúrneho života. Hľadanie počiatku ARCHÉ.
Predstavitelia: Thales (voda), Anaximandros (apeiron – neobmedzené), Anaximenes (vzduch).
Anaximandros – odhliada od živlov a za počiatok vyhlásil neobmedzené; použil vysoko abstraktný pojem, čo je dôkazom toho, že sa grécka F rýchlo vzdialila od mytologických predstáv – z neobmedzeného všetko vzniká a do neho sa navracia.

b) Pytagoras
Narodil sa v juhoitalskom meste Krotón; založil F školu – Pytagorejský spolok – náboženský charakter. Rozvíjal hlavne matematiku, geometriu –vyjadril vzťah medzi preponou a odvesnami, formovanie akustických zákonitostí. Pytagorovci sa dostali až na prah objavenia iracionálnych čísel. Teóriu čísel rozvíjali aj do F úvah (problém počiatku – veci sú odrazom čísel; počiatok – číslo). Jednotlivé veci vznikajú kombináciou čísel; čísla nás ohraničujú, sú neobmedzené a neohraničené. Čísla mali vždy určitý geometrický tvar (1 - bod, 2 – úsečka...)
Vytvorili model vesmíru, ktorého stredom bol svetový oheň.


c) Eleátska škola
Vyznávajú jedno nemenné bytie zbavené pohybu.
Predstavitelia:
Parmenides – zaviedol pojem bytia (ontológie). Dôveruje iba rozumu, mysleniu; podľa neho sú bytie a myslenie totožné.
Xenofanes – 1 nemenné bytie – Boh = príroda; toto stanovisko sa nazýva panteizmus.
Zenón – odmieta mnohosť, rozmanitosť, pohyb, zmenu vo svete.

Rozpracoval tzv. apórie (dôkazy o neexistencii pohybu; bezvýchodiskové postavenie) – Achiles a korytnačka (nekonečná nedeliteľnosť); pohyb nemôže byť predmetom myslenia. Zakladateľ dialektiky.


d) Herakleitos
Nevytvoril žiadnu F školu, kládol dôraz na pohyb, zmenu, protirečenia. Predstaviteľ dialektiky – chápe sa už ako učenie o vývoji, pohybe (u Eleátov – Zenona sa chápala ako umenie nájsť rozhovor, riešiť spor).
Tvrdil, že všetko plynie, všetko sa mení (PANTA REI). Veci prirovnával k prúdu rieky: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ Veci a ich vlastnosti prechádzajú do ich protikladov (láska - nenávisť, Teplé - studené, suché - mokré)
„Boj (protikladov) je otcom všetkého aj kráľom všetkého.“ Boj protikladov je teda hybnou silou vývoja. Počiatok – večne živý oheň, kt. sa neustále zapaľuje a zhasína.
Jednotlivé veci sú výsledkom premien ohňa.





e) Poeleátska prírodná filozofia, Atomisti
EMPÉDOKLES, ANAXAGORAS
Za počiatok pokladajú 2 princípy
EMPEDOKLES
1. – 4 živly – zem, voda, oheň, vzduch
2. – pohybové príčiny – láska, svár – uvádzajú do pohybu 4 živly, spôsobujú spájanie a rozdeľovanie
takto vznikajú všetky veci
ANAXAGORAS
1. – semená vecí, kt. sú donekonečna deliteľné
2. – rozum (NÚS) – kt. všetkým preniká a všetko riadi (myš. svet. rozumu)

ATOMISTI
Pokúsili sa vyvrátiť učenie eleátov o nemožnosti pohybu
Zakladateľ – LEUKIPOS
Jeho žiak – DEMOKRITOS
- odmietajú nekonečnú deliteľnosť, za základ všetkého existujúceho – atómy
- atómy pokladali za najmenšie, ďalej nedeliteľné čiastočky, kt. je nekonečne veľa
- atómy sa neustále pohybujú, pohyb vzniká nárazom atómov do seba pričom vznikajú víry
- atómy majú schopnosť sa spájať a rozdeľovať – tak vznikajú všetky jednotlivé veci
Demokritos – stúpenec determinizmu – všetko, čo sa deje má svoju príčinu, odmieta náhody. SOFISTI – 5 stor. pnl, nimi sa začína klas. Obdobie
- nevytvorili žiadnu F školu, vyučovali ľudí na uliciach, boli to platení učitelia múdrosti, pripravovali mládež a ľudí pre vstup do polit. života a vyučovali rétoriku, kládli dôraz na jazyk. prostriedky a ich využívanie
- zakladatelia gramatiky, pripravovali podmienky pre vznik logiky
- ako prví postavili do centra pozornosti človeka, kládli dôraz na jeho schopnosti, záujmy, vysvetlili úlohu spol. a jednotlivca – ich prínos pre spol.
- v ranej gr. F bol v centre pozornosti – svet, príroda, vesmír, bytie
Nedostatky – učili ako prekrúcať argumenty podľa moment.

situácie,
Pravda tým stráca svoju objektívnu hodnotu.
Gnozeologický relativizmus – relativovali poznanie –realitizmus sa prejavil v názoroch na spol., zákony, právo, nábož., a pod.
Právo vytvorili ľudia, právo zodpovedá záujmom zákonodarcov, právo je svojvôľa mocných.
Predstavitelia:
KRITIAS – náboženstvo vytvoril človek preto, aby vyvolal strach u iných ľudí zo zatajovania zločinov
PRODIKOS – o každej veci existujú 2 protikladné výpovede – človek je mierou všetkých vecí, existujúcich, že sú a neexistujúcich, že nie sú.
Človeka obmedzujú nedostatky jeho zmys. orgánov – zmysly nás môžu klamať, nemôžeme dosiahnuť ozajstné poznanie sveta (gnozeologickú relativitu).
GORGIAS- gnoz. relat. doviedol do krajnosti
Tvrdil: 1. nič nie je
2. ak to aj je, nemožno to poznať
3. ak to aj možno poznať, nemožno to vysvetliť inému
- nemožnosť pravdivo poznať svet (prvky agnosticizmu)
Človek ako miera všetkých vecí je odkázaný len na používanie jazyka, ktorým aj tak nič nevyjadruje.

Sofisti položili základ pre rozpracovanie soc. a etických teórií – najväčší význam. Človek tvorí všetko čo jestvuje – relativizmus.
SOKRATES
Maieutika, Sokratovská irónia – spôsob vedenia dialógu
„Viem, že nič neviem.“, „Poznaj seba samého“ Dajmónion

Maieutika – učenie (podľa povolania svojej matky – pôrodná babica)
Napomáha ľuďom pri sebapoznávaní.
Sokratovská irónia – metóda vedenia dialógu, ktorej dôsledkom bolo zneistenie besedujúceho, spochybnenie dovtedajších postojov a presvedčení – S. priviedol spolubesedníka do nevedomosti o danom probléme. Túto metódu používal v prvej časti rozhovoru. Od iných ľudí sa Sokrates odlišoval tým, že už na začiatku si uvedomoval svoju nevedomosť o probléme (čo je šťastie, čo je spravodlivosť).
S. sa riadil heslom: „Viem, že nič neviem.“
S. sa usiloval doviesť ľudí k tomu, aby si aj sami uvedomili svoju nevedomosť.
Ľudia to však pochopili ináč, mysleli si, že ich S. zosmiešňuje, ponižuje (politici, umelci...), sťažovali sa na S., že kazí ľudí, mládež, preto bol S. prenasledovaný, uväznený, súdený a odsúdený na smrť (na súde mu podali čašu s vínom, v kt. bol jed).

V druhej časti rozhovoru nabádal ľudí k sebapoznávaniu – kt. považoval za dôležitý nástroj zušľachťovania vl. duše – riadil sa heslom „Poznaj seba samého.“
Dajmónion – chápal to ako vnútorný hlas rozumu, kt. riadi a organizuje naše konanie, správanie – konanie dobra.
S. nezaložil vl. F školu, po jeho smrti vznikli 4 malé Sokratovské školy, v kt. bola najvýznamnejšia KYRÉNSKA ŠKOLA – považovala za cieľ konania pôžitok.
KYNICKÁ ŠKOLA – pohŕdali materiálnymi statkami, odmietali spol. pokrok, kult. Vymoženosti, hlásali návrat k prírode.



NATJA.