Charakteristickou črtou československého parlamentarizmu v medzivojnovom období bola pluralita politických strán. Politické strany hrali významnú úlohu a ich pôsobenie patrilo ku kľúčovým problémom fungovania demokracie. Československá republika prevzala v mnohých smeroch systém, ktorý sa utváral v Rakúsko–Uhorskej monarchii koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Vznik politických strán je spojený s parlamentarizmom, so zákonodarnými zhromaždeniami volených zástupcov krajín, oblastí, stavov. Politické strany prekonávali už od svojho vzniku zmeny, ktorých jednotiacim znakom je posun od voľného združenia rovnako zmýšľajúcich voličov k dômyselne prepracovanému nástroju na uplatnenie politickej vôle a moci.

K modernému chápaniu základných práv a slobôd patrí právo združovať sa v politických stranách a prostredníctvom nich sa zúčastniť politického života.
Strany pôsobia a rozvíjajú sa v systéme politických strán, ktorý je zasa súčasťou politického systému štátu. Historicky sa vyskytovali a dodnes sa vyskytujú tri stranícke systémy:

1.) systém dvoch strán,
2.) systém mnohých strán,
3.) systém jednej strany.

Ich existencia v tej–ktorej krajine nie je výsledkom voľby, ale historického vývoja. Pre stranícku štruktúru ČSR je historicky charakteristický systém mnohých politických strán – od šesťdesiatych rokov 19 storočia až do roku 1938.

Slovenské politické strany v zhode s európskymi trendami od začiatku reprezentovali dve základné koncepcie spoločenského vývoja – konzervatívnu a liberálnu. Až do začiatku 20. storočia neboli však pevnejšie zorganizované, boli to skutočne strany volebné a pritom málo úspešné. Prelomom v histórii strán je začiatok 20. storočia, keď sa aktivizuje tradičná národná strana, začína sa formovať katolícka ľudová strana, slovenská sociálna demokracia, Hodžovo agrárne hnutie a zárodky slovenského liberálneho pohybu. Prvá svetová vojna zastihla strany v stave prerodu, keď si dopracúvajú programy a začínajú budovať stálejšiu organizačnú sieť. Tento proces bol zavŕšený v prvom období existencie ČSR, kedy sa dotvorili hlavné zložky jej straníckeho systému.

Po vzniku ČSR sa mozaika existujúcich politických strán rýchlo doplňovala vznikom ďalších.

Zákony a Ústava z roku 1920 odstránili mnohé prekážky kladené práci strán. Rozmach strán podporoval aj volebný zákon, ktorý nepoznal nezávislých kandidátov a systému viacerých politických strán bol prispôsobený tiež systém volebného práva založeného na základe pomerného zastúpenia.

Politický systém predmníchovského Československa je charakterizovaný systémom politických strán, politickým pluralizmom. Počas jeho existencie pôsobila takmer pol stovka rôznych politických strán, z ktorých 20 – 30 kandidovalo do parlamentu, ostatné do orgánov obcí, okresov, krajín. V parlamentných voľbách v roku 1920 kandidovalo 23 strán, roku 1925 až 29, v roku 1929 ich počet klesol na 19 a roku 1935 na 16. Mnohé strany mali krátku životnosť, ich vznik často súvisel s úsilím zakladateľa rozbiť nejaké zoskupenie alebo skompromitovať niektorého politika či smer. Politické strany boli dôležitým prvkom v mechanizme Národného zhromaždenia, pretože ich činnosť hrala dôležitú úlohu v zápase o politickú moc v štáte. Početnosť strán v republike ovplyvňovalo aj národnostné zloženie štátu, pretože aj menšiny si vytvárali vlastné politické strany. Na Slovensku sa v medzivojnovom období strany opierali o tri piliere : sociálny, národný a náboženský. Politické strany mali svoje ustálené symboly (odznaky, zástavy, farby) a starali sa nielen o politiku, ale aj o osvetu, výchovu, organizovali mládež, voľný čas členov a budovali si svoje záujmové organizácie.

Napriek tomu, že v politicko – mocenskej sfére spoločnosti a štátu hrali politické strany najdôležitejšiu úlohu, k právnej úprave postavenia politických strán v štáte počas trvania ČSR v rokoch 1918 - 1938 nedošlo. Postavenie politických strán nezakotvovala Ústava ČSR z roku 1920, účasť a členstvo v politických stranách sa považovalo za súkromnú záležitosť. Politické strany stáli prakticky mimo právnej regulácie. Nevyjasnenou zostávala otázka ich právnej subjektivity, spôsobu vzniku, vnútorného usporiadania a podobne.

Právne postavenie politických strán bolo zakotvené len nepriamo a to v zákone o volebnom poriadku do poslaneckej snemovne, v zákone o zložení a právomoci senátu, v zákone o Volebnom súde. Ustanovenia týchto zákonov uznávali existenciu politických strán, činnosť, funkcie a ciele, ďalej vznik a činnosť poslaneckých klubov vytváraných politickými stranami v Národnom zhromaždení. Všetky právne normy používali termín volebná, nie politická strana.

K právnemu vymedzeniu politickej strany dochádza po prvýkrát až v roku 1933 v súvislosti s mimoriadnymi pomermi, ktoré sa utvorili v Európe po nástupe fašizmu k moci.

Závažný zásah do jednej zo základných demokratických inštitúcií – sloboda združovania v politických stranách- znamenalo vládne nariadenie , ktoré reštriktívne upravilo ich vznik, postavenie, zásady organizácie i zánik. Pre zakladanie politických strán bol zvolený povoľovací princíp, pričom vláda rozhodovala „ podľa voľnej úvahy “. Rozpustenie strany vládou bolo viazané na veľmi mlhavý a ľahko „ naplniteľný “ dôvod – ohrozenie verejného záujmu plynúceho z činnosti strany.

Systém mnohých politických strán si vynucoval vytváranie rôzne širokých koalícií pri zostavovaní vlád. To považujeme za najzávažnejšiu slabinu československého parlamentarizmu.

K najsilnejším česko – slovenským politickým stranám predmníchovskej republiky z hľadiska dosahovaných výsledkov v parlamentných voľbách patrí Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu. Pôvodný názov bol Agrárna strana, v rokoch 1919 –1922 mala názov Republikánska strana československého venkova. Jej členskú základňu tvorili najmä obyvatelia vidieka a to tak v Čechách ako aj na Slovensku. Program strany vychádzal z agrarizmu, učenia chápajúceho pôdu ako faktor zabezpečujúci tak výživu ľudí, ako aj pokrok. V politickej praxi venovala prvoradú pozornosť podpore a rozvoju poľnohospodárskej výroby. Napriek tomu , že kládla dôraz na rešpektovanie súkromného vlastníctva pôdy , patrila k iniciátorom pozemkovej reformy, čím získala širokú podporu vidieckeho obyvateľstva.

Agrárna strana zanikla v novembri 1938 splynutím s HSĽS – Stranou slovenskej národnej jednoty. Viacerí funkcionári a členovia agrárnej strany však tvorili v rokoch vojny významnú časť občianskeho odboja.