Filozofia 20. Storočia

Existencializmus J.P.Sartra

Najznámejším a najpopulárnejším predstaviteľom existencializmu svojej doby bol nepochybne Jean-Paul Sartre (okrem iného autor mnohých populárnych literárnych diel, za všetky: román Hnus, divadelné hry Muchy, S vylúčením verejnosti…, filozofické diela budú ďalej spomenuté). Sartre sa odlišoval od ostatných predstaviteľov francúzskeho existencializmu najmä rozsahom svojho vzdelania. Bol ako interpretom Husserlovej fenomenológie, rovnako znalý aj Heideggerovho učenia, keďže vzdelanie získaval na nemeckých univarzitách. V jeho práci sa odráža tiež tradícia francúzskej filozofie ale aj výrazný a originálne vyložený hegelovský vplyv, ktorý Sartre získal v Kojevovych prednáškach.
Podľa Kojeva “nie je existencia vlastnosťou vecí, je bytostne úzkym spojením s nevysvetliteľným rizikom”. Týmto je ovplyvnená veľká časť francúzskej filozofie šesťdesiatych rokov a podobné myšlienky sa potom objavujú v diele Sartrovom, predovšetkým v jeho stati Existencializmus je humanizmus.
Sartre delí existancionalizmus na kresťanský (existencializmus Jaspersa a Marcela) a ateistický existencializmus Heideggera a samého seba a charakterizuje ho tvrdením: existencia predchádza podstatu, čim naznačuje, že vo filozofii je potrebné vychádzať zo subjektivity. Tvrdenie, že existencia prechádza podstau značí, že človek JE inak než veci a túto diferenciu je možné vidieť práve na vzťahu existencie a podstaty. Vo svete stvorenom zase platí, že podstata predchádza existencii, a teda aj podstata človeka predchádza pred jeho existenciou. Sartre ale tvrdí, že “náš svet je bez boha” a existencializmus tento fakt berie do úvahy. Ak neexistuje boh, existuje najmenej jedna bytosť, existujúca predtým, než je možné vymedzit túto bytosť pojmom, a je ňou človek (podľa Heideggera “Dasein”), alebo ľudská realita. Teda najprv existujem a potom vo svojej existencii sa sám so sebou stretávam a vymedzujem sa. Najprv nie som ničím, stanem sa…A budem takým, akým sa urobím. Ľudská podstata nie je daná vopred, pretože boh, ktorý by ju koncipoval nie je. “Človek nielen že je taký akého sám seba berie, ale aj taký, akým chce sám byť a ako sám seba koncipuje po existencii.” ”Človek sa stane tým čo projektuje aby bol.”Jeho existencia je pred jeho podstatou. Keďže je teda existencia pred podstatou, čiže nie som tým, čím sa (len) chcem učiniť, je jasné, že človek zodpovedá za to, čo je. Existencializmus núti človeka prevziať plnú zodpovednosť za svoju existenciu.