Činom, ktorým realizujem to, čím chcem byť, rozhodujem sa, byť takým, akým podľa mňa mám byť. Je to voľba hodnoty s univerzálnym dosahom. Zodpovednosť za voľbu je nesmierna. Svojou voľbou samého seba volím všetkých okolo seba, volím akí by mali byť všetci ostatní. Moja voľba je záväzkom a sloboda mi neumožňuje o nič sa oprieť, na nič sa vyhovoriť. Nevyhnutným sprievodným javom uvedomenia si nesmiernosti voľby je úzkosť. Úzkosť sprevádza každú slobodu. Sartre uzatvára: “Sme sami bez výhovoriek… človek je odsúdený byť slobodný.”
Ak sa pozrieme na existencializmus podľa sartra z filozofickej roviny, všimneme si už spomínaný vplyv Heideggera a Husserla, teda vplyv fenomenologie a fundamentálnej ontológie už v podtitule jeho hlavného filozofického diela Bytie a ničota, Pokus o feneomenologickú ontológiu. Čo teda znamená podľa Sartra intenconalita? Je to neustále zameranie vedomia na nejaký cieľ, vždy za niečím ísť.Nejde tu však o pohlcovanie a pretváranie vecí mieneným vedomím na vlastné obsahy, lebo veci nemôžu do vedomia vstupovať a byť alebo stáavať sa jeho súčasťou, keďže sú od vedomia odlišné. Mienené vedomie je však veciam nablízku, veci sa mu ukazujú, teda ono a svet sú spolu, sú zároveň, aj keď je svet mimo vedomia, ale vzťahuje sa naň. Vedomie sa rozpína smerom k veciam, no nemôže ich “vlastniť”, previesť na seba. Je úplne číre a neobsahuje nič, okrem neustáleho pohybou smerom von zo seba.
Vedomie nepretržite niečo mieni, teda k niečomu smeruje, uniká od seba, nemá v sebe nijaké bytie. Keďže moje vedomie musí byť vždy vedomím niečoho, som sám vedomím “toho vo svete”, a to vždy, keď vnímam, poznávam, predstavujem si, spomínam… Pritom nikdy niesom v sebe, ale vždy som vo svete, okolo. Všetko je mimo, vrátane mňa. Som mimo vo svete medzi vecami a s ostatnými. Toto Sartrovo číre vedomie bez obsahu, ktoré je jedine útekom zo seba, posunulo Sartra ďalej než sa pred ním dostal Husserl. Jeho intencionalita je vedomím predchádzajúcim reflexiu. A predreflexívne vedomie je vedomím vedomia, teda nie je samo sebe predmetom, je to vedomie absolútne, bez prekážky, ktorá by ho zakalila – byť a javiť sa je v ňom identické. Dôležité je tiež, že pôvodné vedomie je neosobné, neexistuje v ňom nijaké JA. Naše JA vzniká ako následná reflexia vedomia na seba a rozštiepenie na vedomia reflektujúce a reflektované. Predreflexívne vedomie je priesvitné zvláštne NIČ, predmety a hodnoty sú mimo, a zároveň je VŠETKO, je vedomím predmetov a hodnôt mimo.