Apersonálne vedomie rodiace sa v reflexii, znamená, že Ja chápané ako vec zakrýva nekonečnú úplnú spontaneitu, lebo JA je NIEČO vo svete. Ostať vo svojom JA ako vo veci, značí zbavovať sa absolútnej zodpovednosti.
V Bytí a ničote sa Sartre pýta: “aké je bytie vedomia, bytie človeka”. Vedomie musí byť pred reflexiou, aby ho bolo možné reflektovať musí predtým BYŤ. Vedomie je vždy vedomím vedomia, a vždy vedomím NIEČOHO. Je potrbné ho definovať a spojiť mienené. Je vždy mienením predmetu a aj seba samého. Z toho ďalej vyplýva aj otázka bytia: spolu s bytím vedomia je dané aj bytie vecí. Hovoríme o bytí vedomia ako bytí pre seba a naproti tomu o bytí vecí, bytí v sebe. Bytie v sebe nemá vzťah k tomu čo nie je, jeho podstata určuje jeho existenciu. Bytie pre seba je vedomie niečoho. Vedomie bytia pre seba je ničota.
Vždy keď sa objaví bytie pre seba, ľudská existencia, prichádza zároveň negativita. Ľudská existencia vo svojej schopnosti klásť otázky otvára trvalú pravdepodobnosť zápornej odpovede, za predpokladu, že to, na čo hľadám odpoveď nie je. “Bytie cez ktoré vstupuje do sveta ničota, je také bytie, ktorému v jeho bytí ide o ničotu jeho bytia: bytie, ktorým prichádza na svet ničota musí byť svojou vlastnou ničotou.”
Existencia – bytie pre seba, odlišné od bytia vecí, nie je pozitívne, separuje sa od vecí, je SLOBODNÉ. Sloboda nie je vlastnosť človeka, je to jeho existencia. Existencia ako bytie pre seba stavia svoje vlastné ciele a snaží sa o ich dosiahnutie. Záleží len a jedine na mne, či okolnosti javiace sa ako prekážky, budú sa javiť ako neprekonateľné alebo také, ktoré TREBA prekonať. Ak sa v prípade neprekonateľného sklonu jednať v rozpore so svojim cieľom podrobím tomuto sklonu, prejavia sa prekážky ako neprekonateľné. Táto voľba potvrdí predstieranie skutočného cieľa, keďže jeho neuskutočnením som klamal sám seba. Toto je jasné uhýbanie pred slobodou. Prekážky poslúžili na to, aby som sa vzdal slobody a potvrilo sa, že niesom schopný svoju slobodu znášať. Podľa Sartra nikdy niesom bytie v sebe, lebo projektovaním sa k niečomu čo nie je, lebo iba má byť, toto bytie v sebe popieram. Motívy a podnety majú zmysel len vo vzťahu k tomu, čo projektujem. Vďaka slobode je moja existencia vždy niečo iné, než sa o nej dá povedať. Som navždy odsúdený existovať mimo bezpečia podstaty. “Človek je odsúdený byť slobodný.” Sartre teda postavil svoj existencializmus na “neznesiteľnej nutnosti byť tým, čo sám zo seba urobíš”.
Existenciu charakterizoval ako nepretržitý pohyb od seba k cieľu, od minulého k požadovanému.