Reflexiou na tento pohyb je pozorovanie, že vždy sa ocitám za minulosťou, od ktorej ma ale nič neoddeľuje, vždy sa dostávam za doposiaľ učinené tým, že vzápätí prekonávam vykonané a smerujem do budúcnosti (k projektovanému) a svojou podstatou budem až po smrti, ktorá ma učiní HOTOVÉHO. “Základný projekt ľudskej existencie nenachádza zmysel, lebo je snahou o bytie pre seba v sebe, byť bohom, čo je nemožné. Človek je márne úsilie.”

Tieto myšlienky ma oslovili, akokoľvek sú vo svojej čistote a jednoduchosti vlastne nesmierne zložité. Možno každý uvažujúci človek sa v živote skôr, či neskôr pristihne pri uvažovaní o zmysle “pobytu” v tomto “divadle” a pýta sa na svoje poslanie. Sartre vlastne odpovedá, že je možné si ho vymyslieť a potom sa vydať za ním, dokonca si zvoliť aká bude cesta… Napadajú ma slovné spojenia a úslovia “Si strojcom svojho šťastia”, “vzdušné zámky”… Zajtra ráno zase vstanem. Odídem z domu bez raňajok a budem sa cítiť previnilo, za všetko čo som nestihla, a už nikdy nedobehnem.