Filozofia 20. storočia - Existencializmus J. P. Sartra

Filozofia 20. Storočia

Existencializmus J.P.Sartra

Najznámejším a najpopulárnejším predstaviteľom existencializmu svojej doby bol nepochybne Jean-Paul Sartre (okrem iného autor mnohých populárnych literárnych diel, za všetky: román Hnus, divadelné hry Muchy, S vylúčením verejnosti…, filozofické diela budú ďalej spomenuté). Sartre sa odlišoval od ostatných predstaviteľov francúzskeho existencializmu najmä rozsahom svojho vzdelania. Bol ako interpretom Husserlovej fenomenológie, rovnako znalý aj Heideggerovho učenia, keďže vzdelanie získaval na nemeckých univarzitách. V jeho práci sa odráža tiež tradícia francúzskej filozofie ale aj výrazný a originálne vyložený hegelovský vplyv, ktorý Sartre získal v Kojevovych prednáškach.
Podľa Kojeva “nie je existencia vlastnosťou vecí, je bytostne úzkym spojením s nevysvetliteľným rizikom”. Týmto je ovplyvnená veľká časť francúzskej filozofie šesťdesiatych rokov a podobné myšlienky sa potom objavujú v diele Sartrovom, predovšetkým v jeho stati Existencializmus je humanizmus.
Sartre delí existancionalizmus na kresťanský (existencializmus Jaspersa a Marcela) a ateistický existencializmus Heideggera a samého seba a charakterizuje ho tvrdením: existencia predchádza podstatu, čim naznačuje, že vo filozofii je potrebné vychádzať zo subjektivity. Tvrdenie, že existencia prechádza podstau značí, že človek JE inak než veci a túto diferenciu je možné vidieť práve na vzťahu existencie a podstaty. Vo svete stvorenom zase platí, že podstata predchádza existencii, a teda aj podstata človeka predchádza pred jeho existenciou. Sartre ale tvrdí, že “náš svet je bez boha” a existencializmus tento fakt berie do úvahy. Ak neexistuje boh, existuje najmenej jedna bytosť, existujúca predtým, než je možné vymedzit túto bytosť pojmom, a je ňou človek (podľa Heideggera “Dasein”), alebo ľudská realita. Teda najprv existujem a potom vo svojej existencii sa sám so sebou stretávam a vymedzujem sa. Najprv nie som ničím, stanem sa…A budem takým, akým sa urobím. Ľudská podstata nie je daná vopred, pretože boh, ktorý by ju koncipoval nie je. “Človek nielen že je taký akého sám seba berie, ale aj taký, akým chce sám byť a ako sám seba koncipuje po existencii.” ”Človek sa stane tým čo projektuje aby bol.”Jeho existencia je pred jeho podstatou. Keďže je teda existencia pred podstatou, čiže nie som tým, čím sa (len) chcem učiniť, je jasné, že človek zodpovedá za to, čo je. Existencializmus núti človeka prevziať plnú zodpovednosť za svoju existenciu.

Činom, ktorým realizujem to, čím chcem byť, rozhodujem sa, byť takým, akým podľa mňa mám byť. Je to voľba hodnoty s univerzálnym dosahom. Zodpovednosť za voľbu je nesmierna. Svojou voľbou samého seba volím všetkých okolo seba, volím akí by mali byť všetci ostatní. Moja voľba je záväzkom a sloboda mi neumožňuje o nič sa oprieť, na nič sa vyhovoriť. Nevyhnutným sprievodným javom uvedomenia si nesmiernosti voľby je úzkosť. Úzkosť sprevádza každú slobodu. Sartre uzatvára: “Sme sami bez výhovoriek… človek je odsúdený byť slobodný.”
Ak sa pozrieme na existencializmus podľa sartra z filozofickej roviny, všimneme si už spomínaný vplyv Heideggera a Husserla, teda vplyv fenomenologie a fundamentálnej ontológie už v podtitule jeho hlavného filozofického diela Bytie a ničota, Pokus o feneomenologickú ontológiu. Čo teda znamená podľa Sartra intenconalita? Je to neustále zameranie vedomia na nejaký cieľ, vždy za niečím ísť.Nejde tu však o pohlcovanie a pretváranie vecí mieneným vedomím na vlastné obsahy, lebo veci nemôžu do vedomia vstupovať a byť alebo stáavať sa jeho súčasťou, keďže sú od vedomia odlišné. Mienené vedomie je však veciam nablízku, veci sa mu ukazujú, teda ono a svet sú spolu, sú zároveň, aj keď je svet mimo vedomia, ale vzťahuje sa naň. Vedomie sa rozpína smerom k veciam, no nemôže ich “vlastniť”, previesť na seba. Je úplne číre a neobsahuje nič, okrem neustáleho pohybou smerom von zo seba.
Vedomie nepretržite niečo mieni, teda k niečomu smeruje, uniká od seba, nemá v sebe nijaké bytie. Keďže moje vedomie musí byť vždy vedomím niečoho, som sám vedomím “toho vo svete”, a to vždy, keď vnímam, poznávam, predstavujem si, spomínam… Pritom nikdy niesom v sebe, ale vždy som vo svete, okolo. Všetko je mimo, vrátane mňa. Som mimo vo svete medzi vecami a s ostatnými. Toto Sartrovo číre vedomie bez obsahu, ktoré je jedine útekom zo seba, posunulo Sartra ďalej než sa pred ním dostal Husserl. Jeho intencionalita je vedomím predchádzajúcim reflexiu. A predreflexívne vedomie je vedomím vedomia, teda nie je samo sebe predmetom, je to vedomie absolútne, bez prekážky, ktorá by ho zakalila – byť a javiť sa je v ňom identické. Dôležité je tiež, že pôvodné vedomie je neosobné, neexistuje v ňom nijaké JA. Naše JA vzniká ako následná reflexia vedomia na seba a rozštiepenie na vedomia reflektujúce a reflektované. Predreflexívne vedomie je priesvitné zvláštne NIČ, predmety a hodnoty sú mimo, a zároveň je VŠETKO, je vedomím predmetov a hodnôt mimo.

Apersonálne vedomie rodiace sa v reflexii, znamená, že Ja chápané ako vec zakrýva nekonečnú úplnú spontaneitu, lebo JA je NIEČO vo svete. Ostať vo svojom JA ako vo veci, značí zbavovať sa absolútnej zodpovednosti.
V Bytí a ničote sa Sartre pýta: “aké je bytie vedomia, bytie človeka”. Vedomie musí byť pred reflexiou, aby ho bolo možné reflektovať musí predtým BYŤ. Vedomie je vždy vedomím vedomia, a vždy vedomím NIEČOHO. Je potrbné ho definovať a spojiť mienené. Je vždy mienením predmetu a aj seba samého. Z toho ďalej vyplýva aj otázka bytia: spolu s bytím vedomia je dané aj bytie vecí. Hovoríme o bytí vedomia ako bytí pre seba a naproti tomu o bytí vecí, bytí v sebe. Bytie v sebe nemá vzťah k tomu čo nie je, jeho podstata určuje jeho existenciu. Bytie pre seba je vedomie niečoho. Vedomie bytia pre seba je ničota.
Vždy keď sa objaví bytie pre seba, ľudská existencia, prichádza zároveň negativita. Ľudská existencia vo svojej schopnosti klásť otázky otvára trvalú pravdepodobnosť zápornej odpovede, za predpokladu, že to, na čo hľadám odpoveď nie je. “Bytie cez ktoré vstupuje do sveta ničota, je také bytie, ktorému v jeho bytí ide o ničotu jeho bytia: bytie, ktorým prichádza na svet ničota musí byť svojou vlastnou ničotou.”
Existencia – bytie pre seba, odlišné od bytia vecí, nie je pozitívne, separuje sa od vecí, je SLOBODNÉ. Sloboda nie je vlastnosť človeka, je to jeho existencia. Existencia ako bytie pre seba stavia svoje vlastné ciele a snaží sa o ich dosiahnutie. Záleží len a jedine na mne, či okolnosti javiace sa ako prekážky, budú sa javiť ako neprekonateľné alebo také, ktoré TREBA prekonať. Ak sa v prípade neprekonateľného sklonu jednať v rozpore so svojim cieľom podrobím tomuto sklonu, prejavia sa prekážky ako neprekonateľné. Táto voľba potvrdí predstieranie skutočného cieľa, keďže jeho neuskutočnením som klamal sám seba. Toto je jasné uhýbanie pred slobodou. Prekážky poslúžili na to, aby som sa vzdal slobody a potvrilo sa, že niesom schopný svoju slobodu znášať. Podľa Sartra nikdy niesom bytie v sebe, lebo projektovaním sa k niečomu čo nie je, lebo iba má byť, toto bytie v sebe popieram. Motívy a podnety majú zmysel len vo vzťahu k tomu, čo projektujem. Vďaka slobode je moja existencia vždy niečo iné, než sa o nej dá povedať. Som navždy odsúdený existovať mimo bezpečia podstaty. “Človek je odsúdený byť slobodný.” Sartre teda postavil svoj existencializmus na “neznesiteľnej nutnosti byť tým, čo sám zo seba urobíš”.
Existenciu charakterizoval ako nepretržitý pohyb od seba k cieľu, od minulého k požadovanému.

Reflexiou na tento pohyb je pozorovanie, že vždy sa ocitám za minulosťou, od ktorej ma ale nič neoddeľuje, vždy sa dostávam za doposiaľ učinené tým, že vzápätí prekonávam vykonané a smerujem do budúcnosti (k projektovanému) a svojou podstatou budem až po smrti, ktorá ma učiní HOTOVÉHO. “Základný projekt ľudskej existencie nenachádza zmysel, lebo je snahou o bytie pre seba v sebe, byť bohom, čo je nemožné. Človek je márne úsilie.”

Tieto myšlienky ma oslovili, akokoľvek sú vo svojej čistote a jednoduchosti vlastne nesmierne zložité. Možno každý uvažujúci človek sa v živote skôr, či neskôr pristihne pri uvažovaní o zmysle “pobytu” v tomto “divadle” a pýta sa na svoje poslanie. Sartre vlastne odpovedá, že je možné si ho vymyslieť a potom sa vydať za ním, dokonca si zvoliť aká bude cesta… Napadajú ma slovné spojenia a úslovia “Si strojcom svojho šťastia”, “vzdušné zámky”… Zajtra ráno zase vstanem. Odídem z domu bez raňajok a budem sa cítiť previnilo, za všetko čo som nestihla, a už nikdy nedobehnem.