a ten v roku 1635 dal súhlas na založenie univerzity v Trnave, neskôr aj v Košiciach. Činnosť univerzity v Trnave sa skončila v r. 1777, kedy sa premiestnila do Budíka.
Veľkým prínosom pre školstvo bolo pôsobenie učiteľa Jána Amosa Komenského, ktorý hoci nebol Slovák, vplýval aj na náš výchovný systém. Komenský zaviedol poriadok do školskej organizácie. Dieťa začína navštevovať materskú školu, po šiestom roku školu základnú, kde je vyučovacia reč materinská a trvá šesť rokov. Po nej navštevuje latinskú školu. (V školskom roku 1917 – 1918 bolo na Slovensku len 158 škôl, kde sa vyučovalo po slovensky.) Komenský riešil problematiku výchovy a vzdelávania normálnej populácie, ale ako skúsený pedagóg sa venoval aj postihnutým jedincom. On prvý v dejinách pedagogiky zaviedol formu vyučovacej hodiny. Na jej projekcii si žiaci nadobúdajú vedomosti, ale i formujú svoje charakterové vlastnosti. Školstvo na našom území sa zveľadilo najmä reformou Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II., ktorí vyhlásili, že škola je a vždy bude politická záležitosť a otázkou verejného, štátneho záujmu, čiže štát bol prítomný vo všetkých jednaniach s cirkvou o školských otázkach. Vtedy nastali veľké zmeny najmä v rakúskom školstve. Školstvo v Uhorsku sa vyvíjalo v oveľa zložitejších hospodárskych a politických pomeroch ako v ostatných častiach monarchie. Najhoršia situácia bola najmä v oblasti výchovy dedinskej mládeže a mestskej chudoby. Mária Terézia po zreformovaní rakúskeho školstva sa pokúsila aj o reformáciu škôl V Uhorsku, o ich zjednotenie a poštátnenie. Začala s reformou trnavskej univerzity a so zakladaním odborných škôl. V r. 1770 sa trnavská univerzita podpísaním nového študijného poriadku stala kráľovskou univerzitou. Košickú univerzitu tereziánska reforma nepostihla.
Jozef II. prvý uzákonila obdobie školopovinnosti od 6. do 12. roku a bola vydaná štátna norma pre Uhorsko Ratio educationis, ktorá rozdelila školy na ľudové a latinské, tieto sa členili na jednotlivé stupne a typy škôl podľa vtedajšej spoločenskej štruktúry.
O rozvoj školstva na Slovensku v 18. a začiatkom 19. storočia sa postarali Matej Bel, Samuel Tašedík a Daniel Lehocký. M. Bel bol rektorom na mestskej škole v Banskej bystrici a potom rektorom na lýceu v Bratislave. Vysoko hodnotil výchovný a vzdelávací význam vlastivedy a geografie, národným jazykom – nemčine a slovenčine.
Ďalší dopyt po rozvoji školstva môžme nájsť v Žiadostiach slovenského národa z r. 1848.