Tu sa žiadalo, aby boli zriaďované národné, reálne a dievčenské školy, ústavy pre výchovu učiteľov, gymnázia, lýceá, akadémie, polytechnické ústavy a univerzita s vyučovacím jazykom slovenským. No tieto žiadosti boli zamietnuté. K vedúcim osobnostiam slovenského národa patrí Ľudovít Štúr, ktorý vysoko oceňoval vzdelávanie ako podmienku politickej slobody a sociálnej spravodlivosti. Taktiež žiadal povzniesť vážnosť učiteľského stavu, zabezpečiť učiteľom primeranú odmenu a stály plat. Štúrova družina nečakala na krajinské usporiadanie školskej otázky, ale pomocne sa usilovala nahradiť alebo doplniť nedostatky verejného vyučovania zakladaním nedeľných škôl, knižníc a čitární. Predstavitelia maďarskej šľachty prisľúbili, že budú v Uhorsku nastolené predrevolučné pomery, čo aj dodržali. To vyvolalo zvýšenú politickú aktivitu u Slovákov. Súhrnné požiadavky slovenského národného hnutia boli formulované a prijaté na zhromaždení v Martine v r 1861 ako Memorandum národa slovenského. Memorandum žiadalo, aby slovenčina bola uznaná ako orgán verejného školského a cirkevného života a iné školské aktivity. Po neúspechu memoranda preniesla slovenská inteligencia svoju aktivitu do kultúrnej oblasti. V r 1863 bola založená Matica slovenská a boli otvorené tri slovenské gymnázia. V r. 1862 v Revúcej, v r. 1867 v Martine a v r. 1869 v Kláštore pod Znievom. Tieto gymnázia neskôr pod vplyvom maďarských vládnucich tried zanikli. Niekoľko myšlienok k plánu na organizáciu školstva (1848 – 1867) od J. Kollára: 1. Rast nižších alebo národných škôl nech sa neobmedzuje, nech je voľný, dokonca nech sa podporuje a urýchľuje. Rast vyšších škôl, gymnázií, lýceí, univerzít sa musí usmerňovať a ich počet určovať podľa síl a potrieb, aby sa vzájomne neoslabovali. 2. Výchovou treba začať skoro, skôr ako sa zahniezdia nespôsoby a necnosti. 3. Školu má navštevovať všetka mládež v mieste bez výnimky......
Pomerne pokrokovú sústavu národného školstva (ľudových a meštianskych škôl) utvoril školský zákon z r. 1869, ktorý stanovil povinnú dochádzku od 6. do 14. rokov a stanovil cieľ a obsah výchovy a vyučovania, pamätal na vzdelávanie učiteľov, pre ktorých sa mali zriaďovať osobitné učiteľské kurzy. V tomto zákone boli uplatnené tieto zásady:
1. Veda a vyučovanie sú slobodné.
2. O náboženské vyučovanie sa stará cirkev, štát zabezpečuje hlavný dozor.
3. Všetky hlavné jazyky v krajine sú si rovné.
4. Ako dozorné a administratívne orgány sa zriaďujú školské rady.
Ríšsky školský zákon znamenal v mnohých otázkach výrazný pokrok.
Rakúsko-maďarským vyrovnaním v r.