Inštitúcie EU

Etapy vývoja EMÚ

Podnetom pre vytvorenie EMÚ bola iniciatíva zo strany dvoch ekonomicky najsilnejších krajín Spoločenstva: Francúzska a Nemecka. Na základe tejto iniciatívy rozhodla Európska rada o vytvorení modelu EMÚ = vznikla Delorsova správa, ktorá predznamenala I. etapu vývoja EMÚ.

I. ETAPA EMÚ

ER sa v Madride (1989) rozhodla pristúpiť k budovaniu EMÚ. Od 1. júla 1990 museli byť odstránené všetky bariéry v pohybe kapitálu medzi členmi spoločenstva, zároveň Výbor guvernérov centrálnych bánk dostal za úlohu užšie koordinovať menové politiky a stabilizovať ceny.

Významný krok v budovaní EMÚ predstavovala Zmluva o EÚ (1992 Maastricht, platná od 1993), ktorá predpokladala inštitucionálny systém EMÚ = Európsky menový inštitút (EMI), Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), Európsku centrálnu banku (ECB) a obsahovala aj kritériá pre vstup do EMÚ.

II. ETAPA EMÚ

Začala sa zriadením EMI (1994) súbežne s rozpustením Výboru guvernérov centrálnych bánk. Hlavnou úlohou EMI bolo pripraviť priestor pre ESCB, a tým aj pre ECB.
V decembri 1995 ER rozhodla o vzniku menovej jednotky Euro, naplánovala prechod do tretej etapy na 1. 1. 1999.

V decembri 1996 predložil EMI Rade nový kurzový mechanizmus ERM-2 a zároveň bola predstavená vizuálna podoba platidiel Euro na rok 2002.

Na zasadnutí ER v Amsterdame (1997) bol prijatý Pakt stability a hospodárskeho rastu (doplnený 1998...): mal stabilizovať a synchronizovať hospodárstvo krajín EÚ = rozpočtová disciplína (na základe rôznych obmedzení), limitované deficity rozpočtov.

V roku 1998 vymenovalo 11 štátov (Benelux, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Fínsko, Rakúsko) funkcionárov ECB. (v r. 2001 pristúpilo Grécko).

III. ETAPA EMÚ

Začala 1. januára 1999 fixáciou kurzov národných mien k Euru už podľa ERM-2. ECB prebrala zodpovednosť za realizáciu spoločnej monetárnej politiky a reálny prechod na Euro.

Do 1. januára 2002 prebiehalo zásobovanie inštitúcií novou menou, po tomto dátume sa Euro stáva jediným zákonným platidlom Eurozóny.KONVERGENČNÉ KRITÉRIÁ

Každý členský štát EÚ, ktorý chce vstúpiť do Eurozóny, musí splniť konvergenčné kritériá:

Vysoký stupeň cenovej stability – inflácia v krajine môže prekročiť o 1,5% priemernú infláciu troch najstabilnejších štátoch
Udržateľná finančná pozícia vlády – deficit štátneho rozpočtu do 3% HDP, dlh verejných financií do 60%
Stabilita menového kurzu – dodržiavanie fluktuačného pásma podľa ERM-2 počas dvoch rokov, vylúčiť možnosť devalvácie oproti iným zúčastneným
Trvalosť konvergencie (zbližovania) – dlhodobá úroková miera nesmie prekročiť úrokovú mieru troch štátov s najnižšou infláciou viac ako o 2%

EURÓPSKY MENOVÝ INŠTITÚT

EMI mal za úlohu sledovať Európsky menový systém, koordinovať menové politiky členov spoločenstva, podpora spolupráce centrálnych bánk, podpora pri využívaní ECU, monitorovanie procesov súvisiacich so vstupom do 3. fázy EMÚ.

EMI bol riadený radou zloženou s guvernérov národných bánk, na jej čele stál prezident, viceprezident. Rada EMI rozhodovala jednoduchou alebo dvojtretinovou väčšinou prípadne aj jednomyseľne. Hlavnými pákami rady boli odporúčania a stanoviská smerom k Rade.

EURÓPSKY SYSTÉM CENTRÁLNYCH BÁNK

Na začiatku tretej etapy bol EMI nahradený ESCB, ktorý sa skladal z ECB a národných bánk.

Ciele ESCB: cenová stabilita, podpora hospodárskej politiky a podpora prideľovania zdrojov.
Úlohy ESCB: definuje uskutočňuje menovú politiku spoločenstva, vykonáva jeho devízové operácie, ukladá devíza a podporuje platobné systémy.

ESCB predkladá ECB štvrťročné správy o činnosti.

EURÓPSKA CENTRÁLNA BANKA

Nezávislá inštitúcia v rámci EÚ skladajúca sa z troch vrcholných orgánov:

1.Riadiaca rada ECB je hlavným rozhodovacím orgánom ECB. Tvoria ju guvernéri národných bánk a členovia výkonnej rady ECB. Rada ECB určuje hlavné smery vývoja meny, úrokových sadzieb a rezerv.

2.Výkonná rada ECB dozerá na fungovanie ECB a vykonáva rozhodnutia Rady ECB. Skladá sa z prezidenta, viceprezidenta a 4 ďalších členov volených na osem rokov bez možnosti znovuzvolenia.

3.Generálna rada ECB má za úlohu sledovať držiteľov výnimky (štáty mimo Eurozóny) a poskytovať informácie, štatistiky. Má svojho prezidenta, viceprezidenta a ostatnými členmi sú guvernéri národných bánk.

Hlavnými nástrojmi ECB sú nariadenia so všeobecnou záväznosťou, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Riadiaca rada o nich, podľa dôležitosti, rozhoduje nadpolovičnou alebo dvojtretinovou (iba v rámci guvernérov bánk, ich hlasy sú vážené podľa vkladu do ECB – podľa podielu HDP a obyvateľstve).