Etapy vývoja EMÚ

Podnetom pre vytvorenie EMÚ bola iniciatíva zo strany dvoch ekonomicky najsilnejších krajín Spoločenstva: Francúzska a Nemecka. Na základe tejto iniciatívy rozhodla Európska rada o vytvorení modelu EMÚ = vznikla Delorsova správa, ktorá predznamenala I. etapu vývoja EMÚ.

I. ETAPA EMÚ

ER sa v Madride (1989) rozhodla pristúpiť k budovaniu EMÚ. Od 1. júla 1990 museli byť odstránené všetky bariéry v pohybe kapitálu medzi členmi spoločenstva, zároveň Výbor guvernérov centrálnych bánk dostal za úlohu užšie koordinovať menové politiky a stabilizovať ceny.

Významný krok v budovaní EMÚ predstavovala Zmluva o EÚ (1992 Maastricht, platná od 1993), ktorá predpokladala inštitucionálny systém EMÚ = Európsky menový inštitút (EMI), Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), Európsku centrálnu banku (ECB) a obsahovala aj kritériá pre vstup do EMÚ.

II. ETAPA EMÚ

Začala sa zriadením EMI (1994) súbežne s rozpustením Výboru guvernérov centrálnych bánk. Hlavnou úlohou EMI bolo pripraviť priestor pre ESCB, a tým aj pre ECB.
V decembri 1995 ER rozhodla o vzniku menovej jednotky Euro, naplánovala prechod do tretej etapy na 1. 1. 1999.

V decembri 1996 predložil EMI Rade nový kurzový mechanizmus ERM-2 a zároveň bola predstavená vizuálna podoba platidiel Euro na rok 2002.

Na zasadnutí ER v Amsterdame (1997) bol prijatý Pakt stability a hospodárskeho rastu (doplnený 1998...): mal stabilizovať a synchronizovať hospodárstvo krajín EÚ = rozpočtová disciplína (na základe rôznych obmedzení), limitované deficity rozpočtov.

V roku 1998 vymenovalo 11 štátov (Benelux, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Fínsko, Rakúsko) funkcionárov ECB. (v r. 2001 pristúpilo Grécko).

III. ETAPA EMÚ

Začala 1. januára 1999 fixáciou kurzov národných mien k Euru už podľa ERM-2. ECB prebrala zodpovednosť za realizáciu spoločnej monetárnej politiky a reálny prechod na Euro.

Do 1. januára 2002 prebiehalo zásobovanie inštitúcií novou menou, po tomto dátume sa Euro stáva jediným zákonným platidlom Eurozóny.