Pojem politická strana má korene v latinskom pars (časť) a partire (deliť). Predchodcov politických zoskupení, združení pozorujeme už v antickom svete. Moderné, vyformované strany sa utvárajú v Európe až v polovici 19. storočia. Spočiatku boli málo početné, mali elitný charakter, chýbal im stranícky aparát. Zameriavali sa na vytypovanú časť voličstva. V minulom storočí sa medzi nimi vykryštalizovali tri základné smery, ktoré v starom kontinente pretrvávajú a dominujú dodnes – konzervatívny, liberálny a socialistický. Aj keď mnohí politici aj teoretici kritizovali počas moderných dejín tzv. partajokraciu, nadmerný vplyv politických strán v živote spoločnosti, predpokladali nevyhnutný úpadok ich pozícii, v dnešnej dobe si v európskych podmienkach nevieme predstaviť fungujúci politický systém bez silnej pozície strán.

Politické strany predstavujú zoskupenie občanov, ktorých spájajú spoločenské záujmy, podobné predstavy o smerovaní a vývoji krajiny a úsilie participovať na moci, a tým spolurozhodovať o riadení spoločnosti. Plnia viacero funkcií. Integrujú podobne zmýšľajúcich občanov, reprezentujú ich záujmy, mapujú a analyzujú stav spoločnosti, v dlhodobých a krátkodobých programoch projektujú varianty jej vývoja, podieľajú sa na testovaní a výbere osobností pre riadenie štátu, usilujú sa o čo najväčšie získanie moci, významnou mierou sa podieľajú na vytváraní politickej kultúry celej spoločnosti.

Strany sa opierajú o voličské zázemie. Rozlišujeme stabilných, verných voličov a váhajúcich. Tých prvých spájajú so stranou dlhodobé osobné i rodinné tradície, svetonázorová orientácia, silné zážitky a skúsenosti zo života. Tento typ voličov neopúšťa stranu, ani keď ju zastihne vývojová, programová alebo personálna kríza alebo sa zapletie do korupčných škandálov. Vedenia strán, zvyčajne z pohodlnosti, v kampaniach oslovujú spomínané voličské jadro, hoci ich volebné výsledky závisia od schopností získať druhú stranu.

Aktívnejší voliči, ktorí spolupracujú so stranou na podujatiach aj mimo predvolebných období, patria medzi sympatizantov strany. Časť z nich, ktorí majú vysokú profesionalitu a politické ambície sa môžu stať nezávislými odborníkmi, ktorých strana deleguje spolu s vlastnými straníkmi do štátnej správy ale aj na volebné kandidátky. Samozrejme, ich nezávislosť nie je absolútna, býva podstatne menšia, ako sa zvyčajne deklaruje.

V niektorých stranách existuje popri individuálnom členstve aj možnosť kolektívneho. Členstvo strán sa dá deliť aj podľa aktivity. Každá z nich má značné percento tzv. mŕtvych duší, t. j. zaregistrovaných, ale pasívnych, často neplniacich si ani základné povinnosti vyplývajúce zo stanov, vrátane platenia členských príspevkov. Táto veľká skupina sa nachádza niekde medzi riadnymi a bývalými členmi. Preto je vždy ťažko určiť skutočnú početnosť jednotlivých politických strán. Navyše v konkurenčnom boji jednotlivé politické subjekty z propagandistických dôvodov na verejnosti používajú vyššie čísla ako je skutočná existujúca členská základňa. Ešte viacej tento problém vystupuje pri politických hnutiach. Navyše mnohé z nich nepoznajú registráciu členov.

Osou bežného politického života sú aktivisti. Mnohý z nich si strany osobitne vzdelávajú a pripravujú. Rozlišujeme dobrovoľných aktivistov a platených, ktorí tvoria jadro straníckeho aparátu. Organizačne sa členia na základe teritoriálneho alebo profesijno-odborného princípu, najčastejšie v ich vzájomnej kombinácii.

Dôležitým článkom stabilizovanej strany sú regionálne organizácie s regionálnymi vedúcimi činiteľmi. Rozhodujúci vplyv na činnosť strán majú centrálni lídri strany. Podiel ich právomocí, v porovnaní s ostatnými, býva zvyčajne nepriamo úmerný vnútrostraníckej demokracii. Vedenie strany sa zvyčajne prelína s poslancami. Medzi poslaneckými klubmi a vedením strán, resp. jej členskou základňou nemusí vždy panovať zhoda. Najmä, keď ide o vládnucu stranu, dochádza neraz k veľkému vzájomnému napätiu.

Každé vedenie politických strán i poslanci čelia hrozbe postupného vzďaľovania sa od svojich voličov i členstva. Politici, ktorí sú pri moci, sa dostávajú aj pod iné tlaky, akou je členská základňa a široká verejnosť. Sú objektom záujmu pre ekonomické lobby, stávajú sa súčasťou sveta vrcholných politických inštitúcii, ktorý je relatívne izolovaný o bežného života.

Veľké opozičné strany si zvyčajne vytvárajú tieňové vlády. Jej ministri sa vyberajú zvyčajne z predsedov odborných klubov. Vo Veľkej Británii sú dokonca za takúto činnosť aj platení. Cieľom tieňovej vlády je analyzovať spoločenské problémy z pohľadu potencionálnych víťazov budúcich volieb a prezentovať pred verejnosťou schopnosť strany prevziať vládnu zodpovednosť za chod krajiny.

Nielen začínajúce nevyformované strany, ale aj strany s dlhodobou tradíciou a štandardnou orientáciou majú zvyčajne v seba dva, ale aj viac prúdov. Jednou z hlavných úloh strany je integrácia podobne zmýšľajúcich, stáva sa súčasne arénou pre strety podobných a protichodných názorov a ambícii. Zvyčajne hovoríme o pravicovom a lavicovom smere. Diferenciácia v politickom subjekte nastáva aj na základe iných kritérií. Strana sa môže rozdeliť aj počas diskusie o možných partneroch, riešení etnických otázok, integrácie, ekológie a pod. k dezintegrácii prispieva aj osobná rivalita a vzájomné súperenie čelných predstaviteľov, ktorých spravidla vysoké ambície nie vždy zodpovedajú ich schopnostiam. Zo stabilnejších prúdov vznikajú platformy, ktoré sú zvyčajne pomenované a majú svojich konkrétnych vedúcich predstaviteľov. Z vyhranenej platformy môže vzniknúť frakcia, ktorá koná často samostatne a aj proti línii strany. Niektoré frakcie majú svoju existenciu zakotvenú priamo v stanovách strany. Veľa pritom závisí od tolerancie prevážajúceho názorového prúdu v strane. Frakcie v strane vznikajú aj opačným postupom, t. j. nie členením pôvodne jednotnej strany, ale postupným zlučovaním viacerých samostatných subjektov.

Členenie politických strán

Politické strany môžeme deliť podľa mnohých kritérií. Z hľadiska právneho postavenia rozlišujeme na legálne a ilegálne. V nedemokratických režimoch zvyknú pôsobiť nielen ilegálne skupiny, ale aj celé strany. Od bežných sa líšia organizačnou štruktúrou, vnútrostraníckym životom a osobitnou formou vnútrostraníckej demokracie. V nelegálnych podmienkach ľahšie prežívajú strany s tradičným, disciplinovaným členstvom.

V demokratických režimoch existujú tiež nelegálne strany. Ide výhradne o militantné subjekty, ktoré podľa súdov nie sú ochotné rešpektovať právny systém. Častokrát ide skôr o paravojenské organizácie ako strany.

Taktiež poznáme pojem štátostrana, ktorá má v nedemokratickom politickom systéme ústavne alebo inak zakotvenú trvalú vedúcu úlohu, monopol na moc, ideológiu, školstvo, prípadne aj ekonomiku. Z hľadiska funkčnosti delíme strany na funkčné t. j. reálne pôsobiace, a nefunkčné. V každom demokratickom štáte existuje veľa neúspechmi decimovaných strán, ktoré fakticky neexistujú, ale ich nečinné vedenie nezrušilo registráciu.

Strany sa opierajú o masové členstvo, alebo majú elitné členstvo. Voličské zázemie nebýva vždy úmerné veľkosti počtu ich členov.

Strany v predvolebnom zápase zvyknú utvárať koalície. Vedie ich k tomu zvyčajne pragmatický prístup. Volebnú koalíciu vytvárajú spravidla strany blízke, iba v mimoriadnych situáciách sú na spoločnej kandidátke strany, ktoré majú veľmi rozdielnu orientáciu. Keď sa táto koalícia pravidelne opakuje, môže dojsť k zjednotenej strane alebo stabilnej koalícií, ktorá má faktický charakter zloženej politickej strany s viacerými platformami.

Strany delíme aj na parlamentné a neparlamentné. Mimo parlamentu nemusia byť iba tzv. malé strany.

Strany sa líšia aj podľa toho, či sú vládne alebo opozičné. Stupeň opozičnosti býva rozdielny. Niektoré nevládne politické strany vytvárajú tichú podporu vláde. Ide o krajiny s menšinovou vládou.

Pravica a ľavica

Pojem pravice a ľavice v politike sa začal formovať vo Francúzsku v roku 1789, keď sa v predvečer Veľkej francúzskej revolúcie v zákonodarnom zbore, ktorý reprezentovali tzv. Generálne stavy, po kráľovej pravici sedeli predstavitelia šľachty a kléru, po ľavici zasa tzv. tretí stav. K tomuto zasadaciemu poriadku sa neskôr priklonili aj ďalšie európske parlamenty. Obidva pojmy predstavujú polarizovanú dvojicu, ktorá v rozličných historických podobách a rozličných krajinách nadobúda odlišnú podobu.

Pravica kladie väčší dôraz na jednotlivca, súkromné vlastníctvo, na čo najmenšie zásahy do trhového hospodárstva. Presadzuje nižšie dane a minimalizuje ekonomické prerozdelovanie. Považuje za nevyhnutné a osožné veľké sociálne rozdiely, zvýrazňuje úlohu spoločenských elít. Oslovuje najmä vyššie a stredné vrstvy. Jej konzervatívna časť zdôrazňuje potrebu zachovania tradície, národnej identity, poriadku a bezpečnosti, k čomu podľa nej má prispieť štát a zákonodarstvo. Rada podporuje zvýšený vojenský rozpočet. Uprednostňuje stabilitu a postupné reformy. Uznáva úlohu autority. Voličské zázemie má najmä u väčšinového národa a väčšinovej cirkvi, na vidieku, v poľnohospodárskych regiónoch, u občanov so silnejším náboženským a konzervatívnym cítením. Liberálna pravica minimalizuje úlohu štátu, býva viac kozmopolitná, prointegračná, nábožensky nevyhradená. Oslovuje najmä voličov zo stredných a veľkých miest, ľudí s vyšším vzdelaním a s voľnomyšlienkárskymi tendenciami.

Ľavica kladie dôraz na solidaritu. Človeka chápe ako predovšetkým ako spoločenskú bytosť. Svet vidí v pohybe, usiluje sa o neustále zmeny, často aj zásadné. Popri existencii súkromného vlastníctva zdôrazňuje aj význam ostatných vlastníckych foriem. Kritickejšie vníma rast vnútorných aj medzinárodných ekonomických monopolov. Úlohu štátu vidí najmä v ekonomickom prerozdeľovaní, v sociálnej sfére, v podpore školstva, kultúry a zdravotníctva, t. j. v podpore hodnôt, ktoré nie sú ekonomicky lukratívne, ale životu dávajú viacrozmernosť. Zdôrazňuje prvky samosprávy nielen v politickom živote, ale aj v pracovnom procese. Ľavica je viac internacionalistická, výraznejšie presadzuje etnickú, rasovú, svetonázorovú, kultúrnu a civilizačnú rovnoprávnosť. Podporuje procesy európskej integrácie. Stavia sa za rovnoprávnosť politických menšín, menšinových cirkví, etník, homosexuálov a žien. Najviac voličov má vo veľkomestách, medzi strednými a nižšími vrstvami.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk