Čo je to politológia?
Pochádza z gréckeho slova polis- štát
- je to veda, ktorá sa zaoberá skúmaním štátu, politických systémov, zákonov, vzťahov a funkcií. Je to vlastne veda o politike. Podobne ako celý rad ďalších spoločenských vied, aj veda o politike siaha svojimi gnozeologickými koreňmi hlboko do dávnej minulosti. Jej počiatky nachádzame už na začiatku procesov vyčleňovania činností spojených s organizáciou a riadením spoločnosti. Neboli to hneď ucelené teoretické koncepcie. Názory na riadenie a správu spoločnosti sa formovali postupne, odrážajúc vždy konkrétny historický stav a stupeň rozvoja spoločnosti, až nakoniec priviedli k vytvoreniu samostatnej spoločenskej vedy o politike – politológie.
Politológia, podobne ako každá iná veda má svoj objekt a svoj predmet skúmania. Objekt každej vedy sa spravidla delí o skúmanie s inými vedami. Človek ako objekt je napríklad skúmaný psychológiou, filozofiou, sociológiou atď. V porovnaní s tým, predmet vedy znamená špecifický prístup danej konkrétnej vedy ku skúmanému objektu, akýsi zvláštny a neopakovateľný prístup k tomuto objektu, špecifický pohľad naň. A práve táto neopakovateľnosť potvrdzuje zmysel a opodstatnenosť danej konkrétnej disciplíny, v našom prípade politológie.
História a vývin politológie:
Antika
Samotný pojem politika pochádza z gréčtiny. Po prvý krát sa objavuje v antickom Grécku, kde v období rozkladu tradičnej rodovej spoločnosti vznikajú prvé mestské štáty – polis, ktorých obyvatelia, plnoprávny občania, sú si vedomí svojich práv i povinností. Občan gréckeho polis tvorí a rešpektuje zákony, ktoré riadia jeho život. Vznikajú zákonitosti spoločensko-politického života, na princípoch ktorých stojí súčasná západná civilizácia.
Najväčšími gréckymi filozofmi boli Platón a Aristoteles.
Platón (asi 427 – 343 pred n. l.)
– hoci mu bola politická činnosť zakázaná, po celý život sa vracal k myšlienke správneho usporiadania štátu. Vytvoril model spravodlivej vlády a politiky ideálneho štátu. Nachádzame ho v jeho vrcholných dielach, napísaných vo forme dialógov – Ústava, Štát a Zákony.
Za ideálny považuje štát, v ktorom sú súkromné záujmy podriadené verejnému blahu. Najvýznamnejší z hľadiska politických vied, je dialóg Ústava, v ktorom vyzdvihuje prioritu štátu pred prospechom jednotlivca, jeho teória je označovaná ako platónsky komunizmus. Tvrdí, že iba v štáte môže jednotlivec dosiahnuť dobrý život, preto najdôležitejšou úlohou jednotlivca je služba štátu.
Slobodných občanov polis rozdelil do troch skupín – prirodzených stavov, ktoré majú jasne vymedzené svoje práva a povinnosti:
-remeselníci – výrobcovia
-bojovníci – strážcovia
-vládcovia – filozofi.
Spravodlivosť spočíva v tom, že tieto skupiny sú obsadzované prirodzeným výberom a skúškami, po ktorých pokračujú v sebazdokonaľovaní iba tí najlepší. Na najvyššom stupni sa nachádzajú filozofi, riadiaci spoločnosť a spájajúci v sebe platónsky ideál prepojenia moci a vzdelanosti.
Aristoteles
Žiakom Platóna, no zároveň mysliteľom, ktorý predstavoval jeho ostrý myšlenkový protiklad, bol Aristoteles (384 – 322 pred n. l.). Vo svojich spisoch sa zaoberal širokým spektrom vedeckého poznania, ktoré zatriedil podľa jednotlivých princípov. Na rozdiel od svojho umelecky založeného učiteľa, bol Aristoteles systematickým vedcom, ktorý dôveroval skôr zmyslovému poznávaniu. Obaja za ideál spoločenského usporiadania považovali grécky mestský štát – polis. Pre Aristotela bol človek "zoon politikon", teda človekom spoločenským, ktorý na udržanie a zdokonalenie života potrebuje spoločnosť iných takýchto živých bytostí. Za základ štátu považoval rodinu a súkromné vlastníctvo, odmietol platónsky komunizmus. Jeho najvýznamnejšími dielami, v ktorých sa venoval problematike správy vecí verejných, sú Etika Nikomachova, Politika a Ústava athénska. Vytvoril tri dvojice ústav, pričom jedna z dvojice je vždy tá správna, druhá je jej nesprávnym protikladom: monarchia je vláda jednotlivca, aristokracia vláda niekoľkých, políteá vláda mnohých, ich zvrhlími protikladmi sú tyrania, oligarchia, demokracia. V zásade žiadnu z "dobrých" ústav nepreferuje, konštatuje, že dobrá ústava sa musí riadiť podľa konkrétnych potrieb príslušného národa v danej dobe. Iróniou je, že práve on, ktorý si nevedel predstaviť fungovanie ideálneho štátu v inom spoločenstve ako polis, vychoval človeka, ktorý výraznou mierou prispel ku skaze systému mestských štátov a založil obrovskú ríšu – Alexandra Veľkého.
Po rozpade Macedónskej ríše sa zachovala grécka kultúra a vzdelanosť, na jej princípoch vznikli ďalšie školy a myšlienkové prúdy. Príkladom môže byť modifikácia aristotelovského roztriedenia ústav, ktorú rozpracoval rímsky politický teoretik Polýbius ( 204 – 122 pred n. l. ). Jeho teória je založená na poznaní, že rozdiel medzi monarchiou, demokraciou a aristokraciou sú spôsobované skôr vnútornými súperiacimi silami, ako protichodnými myšlienkami. Dôkaz videl v tom, že každá z týchto troch foriem je vo svojej čistej podobe nestála, a tým sa v Grécku vytváral cyklus revolučných zmien v tomto poriadku: monarchia, tyrania, aristokracia, oligarchia, demokracia a ochlokracia. Tvrdil, že stabilitu v štáte je možné dosiahnuť zastúpením jednotlivých myšlienok, tak ako to pozoroval v rímskom politickom systéme – monarchistickú myšlienku predstavujú konzulovia, aristokratickú senát a demokratickú zhromaždenia ľudu. Tento princíp je vlastne prvou formuláciou systému bŕzd a protiváh, na ktorom je založená horizontálna deľba moci v súčasných štátoch.
Asi po sto rokoch po Polýbiovi skúmal skeptik Cicero (106 – 43 pred n. l.) príčiny úpadku rímskej ríše. Videl ich v strate rovnováhy politických síl, pričom prílišnú moc získal demokratický živel, ktorý zneužili demagógovia ako Caesar a Marius. Po Cicerovi pôsobil v Ríme známy stoický mysliteľ Seneca.
Stredovek
Pri prechode medzi antikou a stredovekom zostala časová následnosť zachovaná, počiatky stredoveku, charakterizované okrem iného i rozširovaním kresťanstva (v roku 313 vyhlásil cisár Konštantín kresťanstvo za štátom uznané náboženstvo), sa zhodujú so záverečnou fázou antiky.
Na druhej strane je však nutné podotknúť, že medzi rozsahom šírky antickej a stredovekej vzdelanosti bol priepastný rozdiel. Stredoveké myslenie sa vyvíjalo jednak na báze rozvoja antických myšlienok a tradícií a jednak na základe náboženstva a viery, ktoré získali dominantné postavenie.
S rastom vplyvu a moci cirkev prestáva byť pokorným partnerom štátu, akým bola po Milánskom edikte. Spočiatku sa ambície katolíckej cirkvi obmedzujú na snahu vymaniť sa spod kontroly štátu. Čoskoro však začína ďalšia fáza preberania moci cirkvou – boj o investitúru, čiže právo obsadzovania biskupských úradov, medzi cisárom a pápežom. Tento konflikt sa stáva hlavnou problematikou politických teórií stredoveku a vyúsťuje do sidnifikantného sporu medzi duchovnou a svetskou mocou.
Za najvýraznejších mysliteľov sú považovaný svätý Augustín a Tomáš Akvinský.
Svätý Augustín (Aurelius Augustinus 354 – 430)
- je považovaný za otca stredovekej filozofie, vychádzal z antickej lásky k múdrosti, táto ho viedla k poznaniu najvyššieho bytia, a tým bol pre neho Boh. Predmetom úvah bol jednotlivec – žijúci ako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi. Rozlišuje Štát boží (Civitas Dei) a Štát pozemský (Civitas Terena), ako výraz boja medzi dobrom a zlom, dejiny ľudstva sú podľa neho dejinami zápasu medzi týmito dvomi silami.
Tomáš Akvinský (1225 – 1274)
– charakteristickou črtou jeho myslenia bola snaha o vybudovanie uceleného systému, ktorý by v sebe zahŕňal poznatky zo všetkých oblastí vedenia, v diele Suma teologická sa snažil o syntézu teologickej vedy. Čo sa týka jeho vzťahu k spoločnosti, v tejto oblasti nadväzoval na Aristotela a aj pre neho je človek "zoon politikon". Štát vznikol, pretože ľudská spoločnosť vyžaduje riadenie a vystupuje ako sociálna a mravná autorita. Ideálnym politickým systémom bola pre neho monarchia, ktorá je podriadená duchovnej moci.
Novovek
Spojovacím obdobím medzi stredovekom a novovekom bolo obdobie humanizmu a renesancie. V tomto období sa kladú základy moderného myslenia, ktoré vychádza z antiky, no zároveň sa od nej líši, do popredia sa dostáva individualizmus – ako významný posun k slobodnej osobnosti. Zaznamenávame návrat k štúdiu antiky, no bez vplyvu stredovekých náboženských dogiem, čo úzko súvisí s obratom ku svetskému charakteru myslenia.
Zo spoločensko-politického hľadiska je dôležitý vzostup postavenia miest, ktoré sa stávajú novými centrami európskej kultúry a vzdelanosti. Zaznamenávame nástup raného kapitalizmu, ktorý vytláča feudálne hospodárstvo. Vznikajú národné štáty (Anglicko, Francúzko), tým padá idea jednotnej kresťanskej ríše. Nastáva oddelenie štátu od cirkvi. Zmenené vzťahy i politicko-spoločenská situácia vyžadujú úplne nové právne a štátnické myslenie.
Nicco Machiavelli (1469 – 1527)
- vnímal politiku ako možnosť manipulácie s ľuďmi. Rozvinul myšlienku vytvorenia štátu na území Talianska, dielo Vladár bolo praktickým návodom pre panovníka, ktorý musel zjednotiť rozdrobené Taliansko, pričom všetky prostriedky, ktoré vedú k vytláčaniu cieľu – silnému štátu sú dovolené (výkladom jeho diela vzniklo učenie, ktoré poznáme ako machiavelizmus s charakteristickým slovný spojením "účel svätí prostriedky"). Machiavelli bol znalcom ľudských vlastností, ktoré podľa neho musí politik využívať, aby dosiahol svoj cieľ. Vo vzťahoch medzi štátmi neplatí morálka ani právo, boj o moc, vedená vojenskými alebo politickými prostriedkami.
Thomas Hobbes (1588 - 1679)
- bol ďalším z rady mysliteľov tohto obdobia, videl človeka ako egoistu usilujúceho sa o vlastné výhody. Tie spočívajú v zachovaní vlastnej existencie a nadobudnutí čo najväčšieho objemu materiálnych statkov, čo spôsobuje vojnu všetkých proti všetkým. Problém sa podľa neho vyrieši, ak ľudia zmluvou potvrdia nadradenú moc štátu. Štát predstavuje jedinú možnosť ako udržať mier, právo uchrániť majetok a vyššiu mravnosť. Práve on určuje, čo je správne a čo je v rozpore s morálkou. Hobbesov Leviathan bol teoretickým základom pre štátny absolutizmus.
John Locke (1632 – 1755)
- vo svojich dielach Listy o tolerancii a Dve rozpravy o vláde jasne načrtol princípy novovekého liberalizmu, vytvoril teóriu o obmedzenej monarchii. Štát je výsledkom spoločenskej zmluvy, ktorú ľudia uzatvárajú z dôvodu vzájomnej spolupráce a rozvoja prirodzených práv.
Tvár konca 18. a 19. storočia významne ovplyvnila nemecká filozofia a jej čelný predstavitelia. Immanuel Kant (1724 – 1804) a Georg Wilhem Fridrich Hegel (1770 – 1831).
Immanuel Kant
- považoval štát za dovŕšenie idey práva, ktoré je obsiahnuté v mravnom imperatíve každého jednotlivca a musí byť v súlade s právom a mravnosťou.
G. W. F. Hegel
– jeho veľkým prínosom bolo poňatie dejín ako vývojového procesu, pričom každý predchádzajúci dejinný vývojový stupeň súvisí s tým nasledujúcim. Štát v jeho teórii bol zvrchovaným pánom nad jednotlivcom, pričom iba v ňom môže človek nájsť plné uplatnenie a rozvinutie svojho poslania.
Auguste Comte (1798 - 1857)
- bol zakladateľom pozitivizmu, cieľom jeho myslenia bolo založiť vedenie a poznanie na faktoch, teda na tom čo je pozitívne dané. Vedec musí odmietnuť skúmanie takých otázok, ktoré nie sú empiricky overiteťné. Empirický základ majú podľa Comta nielen prírodné vedy ale aj vedy spoločenské. Odmietal revolučné zmeny v spoločnosti, ktoré vedú ku chaosu a tvrdil, že harmóniu je možné dosiahnuť aj na základe vedy.
Max Weber (1864 - 1920)
- ďalší politický (realistický) mysliteľ. Politiku v užšom zmysle chápal ako istý druh konania, ktoré sa usiluje o účasť na moci. Vo svojej prednáške Politika ako povolanie rozvinul myšlienku existencie dvoch spôsobov ako urobiť z politiky svoje povolanie – človek žije buď z politiky alebo pre politiku. Zaoberal sa i problematikou elít – zastával názor, že politické elity sú aktívnymi silami politických dejín, kým masy sú len ich objektom, podľa neho sú elity tvorcami poriadku a legitimity.
Predstaviteľom 20. storočia, ktorý do popredia záujmu postavil ľudské práva bol H. Lasswel. V tomto období vzrástol význam socilógie a sociálnej psychológie. Metódy používané v týchto odboroch boli aplikované do politológie.
Dôležitú úlohu pri rozvoji politológie malo aj UNESCO, ktoré zohralo rozhodujúcu úlohu pri založení Medzinárodného združenia pre politickú vedu (IPSA) v roku 1949. Tento krok inicioval vznik národných združení a komunikáciu medzi politológmi na celom svete. UNESCO vypracovalo aj nomenklatúrnu jednotlivých oblastí politológie ako vednej disciplíny, čo viedlo k jej definitívnemu etablovaniu na Európskych univerzitách a bolo posledným krokom k jej zmedzinárodňovaniu.
Rozdelenie a členenie politológie:
- má 2 stránky: odbornosť a demokratickosť
- používa sa skôr v strednej Európe
-vo svete sa označuje spravidla dvoma výrazmi:
1. v krajinách s angloamerickým vplyvom sa používa termín politické vedy
2. kde prevláda nemecký alebo francúzsky vplyv prevláda pojem politológia.
- politológiu tvorí viac vied o politike – 5 častí:
- 1.časť -aby sa mohli vedci medzi sebou dorozumieť musí existovať istá miera dohovoru – pojmy súvisiace s politikou vysvetľuje teória politiky alebo politická teória
- 2. dejiny politického myslenia
–druhá časť politológie
- ich úlohou je zhrnúť a zovšeobecniť názory na politiku, politické inštitúty, deľbu politickej moci čiže na tvorbu usporiadania spoločnosti
- už Platón hovoril o ústave, ale až po tisícročiach vznikli ústavné systémy
- 3.časť – komparatívna /porovnávacia/ politológia
–skúma rôzne politické systémy tým, že ich porovnáva /skúmanie politických systémov, parlamentov, prezidentov/
- táto časť skúma aj medzinárodné vzťahy – pričom sa skúmajú ich príčiny a vzájomné súvislosti
- 4.časť – politická sociológia
–skúma politické správanie sa občanov, ktorí majú rôzne postavenie, ambície, profesie, vzdelanie, vierovyznanie, v rovnakej politickej situácii sa správame rozdielne
- neskúma len reakcie občanov na politiku, ale aj reakcie politikou na záujmy občanov
-5. časť – politická prognostika –schopnosť opisovať, analyzovať javy, ale najmä v schopnosti predvídať – anticipovať – budúci stav, prípadne správanie sa.
Členenie politických vied podľa R. Tótha
-teória politiky
-dejiny politického myslenia
-komparatívna politológia
-politická sociológia a politická psychológia
-politická prognostika
