Ústava Slovenskej republiky

Základný zákon štátu majúci najvyššiu právnu silu, osobitne predpísanú formu prijatia a komplexný obsah upravujúci najdôležitejšie spoločenské vzťahy vrátene štruktúry štátnych, súdnych a samosprávnych orgánov a orgánov ochrany ústavnosti a ich vzájomných vzťahov, taktiež základných práv a slobôd občanov, a ako právny a politický dokument vytvára ústavnoprávnu základňu pre legislatívnu činnosť a tvorbu ďalších právnych noriem, ako i pre inštitucionálne a demokratické riadenie štátu a spoločnosti.

ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (schválenie, platnosť, účinnosť)

Ústava Slovenskej republiky bola schválená 1.septembra 1992 Slovenskou národnou radou a podpísaná predsedom Slovenskej národnej rady a predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 3. septembra 1992 na Bratislavskom hrade. Ústava nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia 1. októbra 1992, keď bola vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, okrem niektorých článkov priamo citovaných v čl. 156 ústavy.

V plnom rozsahu nadobudla účinnosť 1. januára 1993, keď ňou a v súčinnosti s ústavným zákonom FZ ČSFR č.542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa konštituovala Slovenská republika ako samostatná, suverénna a demokratická republika. Druhým nástupníckym štátom je Česká republika. Ihneď v prvý deň konštituovania, 1.januára 1993, existenciu Slovenskej republiky uznalo 91 štátov a dodnes okolo 128 štátov sveta. Ku koncu prvého roka vlastnej plnohodnotnej štátnosti nadviazala Slovenská republika diplomatické styky so 107 krajinami sveta a dnes ich už má s vyše 131 krajinami. V súčasnosti má vo svete 58 veľvyslanectiev, 6 stálych misií a 5 generálnych konzulátov.

ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (jej štruktúra)

Ústava slovenskej republiky sa skladá z dvoch častí – Preambuly a deviatich hláv, ktoré tvoria druhú časť rozdelenú na jednotlivé oddiely a celkove 156 článkov. Štruktúra Ústavy Slovenskej republiky je nasledujúca: Preambula, Základné ustanovenia , Základné práva a slobody, Hospodárstvo Slovenskej republiky a Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, Územná samospráva, Zákonodarná moc, Výkonná moc, Súdna moc, Prokuratúra Slovenskej republiky, Prechodné a záverečné ustanovenia.

ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (demokratické princípy)

Jedným z princípov, na ktorých je Ústava Slovenskej republiky založená, je princíp medzinárodnoprávne uznávaného neodňateľného prirodzeného práva národov na sebaurčenie.

Preto už v Preambule ústavy sa zdôrazňuje pri konštituovaní Slovenskej republiky prirodzené právo národov na sebaurčenie a rešpektovanie suverenity národa a jeho práva utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného života. Ide o princíp, ktorý sa uplatňuje od čias dvíhania národného povedomia a konštituovania štátov na národnom princípe v prevažnej časti Európy. Tento národný princíp v ÚSR, akcentovaný pri konštituovaní Slovenskej republiky, je vzhľadom na potrebu spolužitia s národnostnými menšinami a etnickými skupinami žijúcimi na území Slovenskej republiky doplnený občianskym princípom tak, aby i príslušníci národnostných menšín a etnických skupín mali a cítili spolupatričnosť k Slovenskej republike a zodpovednosť za uplatňovanie demokratickej formy vlády a záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúrny a hospodárskej prosperity. V určitej podobe sa objavuje už v Preambule a premieta sa do mnohých konkrétnych ustanovení Ústavy Slovenskej republiky. Tento občiansky princíp sa podstatným spôsobom akcentoval najmä po novembri 1989 a osobitne v štátno-právnych diskusiách, či už v súvislosti s tendenciou zachovať spoločný štát Slovákov a Čechov, alebo v súvislosti s diskusiou o základných občianskych právach a slobodách, medzi ktoré nesporne patria aj práva národnostných menšín a etnických skupín.

Diskusia o takýchto princípoch sa obzvlášť ostro vyhranila medzi stúpencami zachovania spoločného Česko-Slovenska a národno-emancipačne orientovanými slovenskými skupinami. Neraz to komplikovali z českej strany požiadavky z Moravy, smerujúce k uznaniu samostatnej moravskej národnosti, alebo Moravy ako osobitného členského štátu česko-slovenskej federácie. V kontexte týchto sporov sa nakoniec ukazovali nielen rozkol medzi Čechmi a Slovákmi, ale aj existencia rozdielnosti medzi českými a moravskými krajmi. – Určitou vzájomnou kombináciou národného a občianskeho princípu je princíp rovnoprávnosti národa a národnostných menšín a etnických skupín. Dokonca možno povedať, že príslušníci národnostných menšín a etnických skupín so zvýhodnení oproti štátotvornému národu, lebo nikde nie ani len zmienka o zárukách všestranného rozvoja štátotvorného národa, ale podľa čl. 34 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ,,občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj“. Ďalším princípom , ktorý sa nielen deklaruje v článku Ústavy Slovenskej republiky, ale premieta sa do mnohých ďalších ustanovení, je princíp – právneho štátu. Na jednej strane vyjadruje požiadavku, aby vláda bola vládou práva a nie vládou ľudí, na druhej strane však tiež vyjadruje, že ,,nie moc vytvára právo, ale právo vymedzuje hranice moci“.

Prv sa vyskytovali i názory, že prirodzené právo stojí nad právom, ktoré tvorí štát, a to bez ohľadu na to, či formou všeobecne záväzných právnych aktov, alebo individuálnych právnych aktov. V súčasnosti, podľa Eduarda Bárányho, možno charakterizovať v zjednodušenej podobe právny štát ako bezvýnimočné panstvo zákona, ktorý zaväzuje všetky štátne orgány, teda i zákonodarný zbor, a musí teda ísť, v každom prípade, o zákonnosť realizácie všetkej štátnej moci. V konečnom dôsledku totiž, tak ako je každý človek subjektom práva, rovnako i štátny orgán je subjektom práva. Z naznačeného vyplýva, že ak štát má byť právnym štátom, tak ,,štát musí byť presne definovaný prostredníctvom práva, v právnom poriadku musia byť obsiahnuté mnohé garancie proti porušeniu práv, rozsah, prostriedky a medze jeho aktivity, takisto aj sféra slobody občanov“. Možno povedať, že uvedené požiadavky na charakteristiku právneho štátu Ústava Slovenskej republiky spĺňa.

Ústava Slovenskej republiky zakotvuje princíp suverenity ľudu, a to tak že v čl.2 ods.1 sa fixuje :,,Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo“. Princíp suverenity ľudu je nepriamo zakotvený i v piatej hlave Ústavy Slovenskej republiky, ktorá upravuje postavenie, pôsobnosť, štruktúru a organizačné formy činnosti národnej rady Slovenskej republiky a jej orgánov, ako aj postavenie práva a povinnosti poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky zakotvuje Národnú radu SR ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky. Národná rada je vlastne najvyšším orgánom štátnej moci, najvyšším zastupiteľským orgánom Slovenskej republiky a taktiež najvyšším orgánom reprezentujúcim suverenitu ľudu.

V Ústave Slovenskej republiky je zakotvený princíp suverenity štátu Slovenskej republiky takto: ,, Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné“. ,,Hranice Slovenskej republiky sa môžu meniť len ústavným zákonom“. Ekonomický základ suverenity slovenskej republiky je zakotvený v čl. 4 Ústavy SR, v ktorom sa hovorí, že: ,,Nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Ekonomický základ suverenity štátu – Slovenskej republiky – dotvára tretia hlava Ústavy SR pod názvom Hospodárstvo SR. V tejto hlave sa zakotvuje, že. Hospodárstvo SR sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Slovenská republika je colným územím. Zriaďuje emisnú banku, chráni a podporuje hospodársku súťaž. Finančné hospodárenie sa spravuje jej štátnym rozpočtom, ktorý sa prijíma zákonom. Dane a poplatky sú štátne a miestne a možno ich ukladať len zákonom. Suverenita štátu SR obsahuje i politické aspekty, resp. atribúty.

Ďalšími politickými aspektmi suverenity štátu – SR sú ústavný inštitút štátneho občianstva SR a inštitút štátneho jazyka. Ústava Slovenskej republiky zakotvuje, že.,, Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo slovenskej republiky proti jeho vôli.“ Štátnym jazykom v Slovenskej republike podľa čl. 6 je slovenský jazyk a používanie iných jazykov než štátneho v úradnom styku ustanoví zákon. Okrem uvedených politických znakov suverenita štátu obsahuje i vonkajšie znaky, ktoré sú taktiež zakotvené v Ústave SR. Ide o štátne symboly SR. Sú to štátna hymna, štátny znak, štátna vlajka a štátna pečať. K vonkajším znakom suverenity štátu je SR môžeme zaradiť i štandardu prezidenta republiky a hlavné mesto SR, ktorým je Bratislava.

Ústavné zakotvenie a existencia ďalších najvyšších orgánov štátu SR, ako sú vláda SR, ministerstvá a iné najvyššie orgány štátnej správy, Ústavný súd, ako aj sústava súdov na čele s najvyšším súdom SR a sústava prokuratúr na čele s Generálnou prokuratúrou SR a tiež i miestne orgány samosprávy a štátnej správy v tom najširšom slova zmysle tvoria, resp. dotvárajú ďalšie politické znaky suverenity štátu SR. Jedným zo základných princípov Ústavy SR je i princíp zvrchovanosti občanov, od ktorých pochádza štátna moc. Ide o prejav prirodzeno-právnej teórie a teórie zmluvného vzniku štátu, ktorému občania postúpili istú časť svojich práv v záujme zachovania mieru v spoločnosti. Ústava SR je založená i na princípe trojdelenia štátnej moci, ktorá štátnu moc delí na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu. Ide tu o vzájomné vzťahy najvyšších štátnych orgánov SR, a to Národnú radu, vládu a prezidenta republiky. Ústava SR zakotvuje i princíp zvrchovanosti zákona, ktorý musí byť v súlade s Ústavou SR. Ide vlastne o princíp legality.

Ústava SR pri zakotvení práv a slobôd občanov akcentuje významnú skutočnosť, že výkon práv a slobôd jedným občanom nesmie byť na ujmu práv a slobôd iným občanov. Ústava SR vychádza z princípu nedotknuteľnosti a univerzálnosti charakteru prirodzených ľudských práv, teda z toho, že tieto práva nie sú nanútené štátom. V zmysle ústavnej úpravy sféra slobody človeka je prvotná. Štátna moc môže zasahovať do slobody človeka len vtedy, ak je na to zmocnená zákonom. Ústava SR zakotvuje rozsiahly katalóg práv a slobôd občanov. Ide o základné ľudské práva a slobody, politické práva, práva národnostných menšín a etnických skupín, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu. Práva, ktoré sú zakotvené v ústavách, nazývajú sa základné alebo ústavné práva a slobody občanov.

Ústavné práva a slobody občanov, ich obsah, rozsah a realizácia, resp. ich uplatňovanie v spoločensko-politickej praxi je rozhodujúcim kritériom stupňa demokratickosti či nedemokratickosti toho-ktorého štátu. Ústava SR presne zakotvuje podmienky, za ktorých je možné obmedziť základné práva a slobody občana. Obmedzenia sú možné len na základe zákona a nie na základe právnych noriem nižšej právnej sily. Obmedzenie práv a slobôd občanov musí byť v súlade s Ústavou SR. Treba zdôrazniť, že v oblasti ľudských práv a základných slobôd v Ústave SR sa uplatňuje princíp priority medzinárodnoprávnych noriem zakotvených v medzinárodných zmluvách zaväzujúcich a vyhlásených na území Slovenskej republiky, čím sa vlastne postavenie občana a jeho právna ochrana v oblasti ľudských práv a základných slobôd internacionalizuje.

V Ústave Slovenskej republiky sú zakotvené aj právne záruky ako prezumpcia neviny, princíp rovnosti a objektívnosti. V súvislosti s realizáciou základných práv a slobôd treba zdôrazniť, že ak by došlo k porušeniu práv a slobôd občana, ten sa môže obrátiť na všeobecný súd o ochranu svojich práv, v prípade, že nepochodí, alebo nie je spokojný s rozhodnutím, môže sa obrátiť na Ústavný súd SR. Ďalej je tu ešte možnosť, obrátiť sa o ochranu občianskych práv a slobôd i na Európsky súd ľudských práv. Medzi demokratické inštitúty zakotvené v Ústave SR ešte patria referendum a územná samospráva. Ústava zakotvila podmienky, za ktorých sa koná referendum a kto ho môže iniciovať ako i vyhlásiť.

Územná samospráva je v Ústave SR zakotvená tak, aby sa mohli v plnej miere uplatniť jej demokratické prvky a prednosti v riadení verejných vecí. Základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok. Obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky, združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt. Obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.

Ústava SR obsahuje aj recepčnú klauzulu. Ústava SR sa stala základom budovania právneho a demokratického štátu, ako aj základom budovania politického systému a právneho poriadku Slovenskej republiky. Vytvorila i ústavno-právny základ pre možnosť vstupu Slovenskej republiky do medzinárodných európsko-atlantických štruktúr, do Rady Európy a mnohých medzinárodných organizácií. Osobitne treba zdôrazniť, že Ústava Slovenskej republiky potvrdzuje I stanovisko parlamentného zhromaždenia Rady Európy z obdobia prijímania SR do Rady Európy z 11. júna 1993, v ktorom sa okrem iného hovorí: „ Nová ústava , ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1993 utvára z Slovenskej republiky štát, ktorý uznáva vládu zákona a zaručuje ľudské práva a základné slobody“.

Na margo ústavy SR sa taktiež kladne vyjadril i významný právnik – sudca Európskeho súdu pre ľudské práva profesor Pettiti, ktorý v súvislosti so vstúpením Slovenskej republiky do Rady Európy okrem oného povedal: „ Vaša ústava je naozaj dobrá, mal som úlohu študovať a posúdiť ju pred prijatím Slovenskej republiky do Rady Európy“. Ďalej môžeme uviesť vysoko pozitívne hodnotenie Ústavy Slovenskej republiky, ktoré vyjadril prezident Európskej komisie pre ľudské práva prof. Stefan Trechsel, ktorý sa zúčastnil na slávnostnom zhromaždení Matice slovenskej v Diviakoch z príležitosti piateho výročia Ústavy Slovenskej republiky, a ktorý okrem iného na margo Ústavy SR povedal: „ Ústava Slovenskej republiky spĺňa všetky predpoklady demokratickej ústavy a má všetky princípy demokratických a humanistických zásad“.ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (jej novelizácia)

Napriek kladnému hodnoteniu pôvodného textu Ústavy SR sa ukázali aj niektoré slabé miesta, ktoré bolo potrebné postupom času zmeniť, resp. doplniť. V tejto súvislosti Milan Čič a Ľu- mír Fogaš ako poprední tvorcovia Ústavy SR vo svojej knihe Ústava Slovenskej republiky, ktorá vyšla v roku 1992, okrem iného napísali: „ Niet ústavy, ktorá nemá chyby, chybičky a ktorú by nebolo možné kritizovať za to, čo obsahuje, čo vyjadruje a čo všetko by mala ešte zakotviť. Platí to aj o našej novej ústave.“ Ďalej píšu: „Tak ako každý zákon, aj ústava má nárok na svoj vývoj. Najlepším korektorom je život. Nová politická, štátoprávna, ekonomická a zahraničná situácia ukáže, kde sa žiada urobiť zmeny, formovať isté inštitúty tak, aby lepšie zodpovedali súčasným I budúcim potrebám celej spoločnosti.“

V tejto súvislosti treba upozorniť na skutočnosť, že I keď postupne štátoveda, ako i ústavnoprávna prax poznala konkrétne slabé miesta Ústavy SR, v prvých dvoch funkčných obdobiach NR SR ešte nebol vhodný čas, aby ústavodarca – Národná rada SR – mohla zmeniť a doplniť Ústavu SR. To predovšetkým preto, že v Národnej rade SR počas prvých dvoch funkčných období bol taký pomer politických síl, že by žiadne, čo aj len čiastkové zmeny a doplnky Ústavy SR neboli schválené, t.j. nebol možný politický konsenzus. Až po šiestich, resp. deviatich rokoch uplatňovania Ústavy SR v ústavnoprávnej praxi, t.j. v treťom volebnom období, dosiahla vládna koalícia v Národnej rade Slovenskej republiky ústavnú väčšinu a politický konsenzus, aby mohla uskutočniť zmeny a doplnky Ústavy SR, a to bez opozície.

Pred schválením veľkej novely Ústavy SR sa uskutočnila novelizácia Ústavy SR dvoma ústavnými zákonmi. Obidve tieto novely sa dotýkali právomoci a voľby prezidenta SR. Boli vlastne vynútené skutočnosťou, že po ukončení funkčného obdobia prezidenta SR Michala Kováča v roku 1998 bolo potrebné zvoliť nového prezidenta SR. To sa však nepodarilo ani po niekoľkokrát opakovanej voľbe viacerých kandidátov na prezidenta Národnou radou SR. Voľby sa uskutočnili v piatich kolách a o prezidentské kreslo sa uchádzalo desať kandidátov. Ani jeden z nich nezískal potrebnú ústavnú väčšinu deväťdesiat hlasov v Národnej rade SR. Tento stav chcela vládna koalícia zmeniť, preto prišla s návrhom novelizácie Ústavy SR.

Prvá novela Ústavy SR sa uskutočnila ústavným zákonom č.244/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, t.j. 5. augusta 1998. Táto novela bola veľmi stručná. Zakotvila, že prezidenta SR volí Národná rada Slovenskej republiky na návrh najmenej ôsmich poslancov tajným hlasovaním na päť rokov. Zároveň táto novela zakotvila, že v prípade, keď je uvoľnený úrad prezidenta SR niektoré jeho právomoci sa presunú na predsedu NR SR. Ide o tieto právomoci: právo vymenovať a odvolávať predsedu a ostatných členov vlády SR, právo vymenovať a odvolávať vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov ustanovených zákonom, ako aj právo vymenúvať profesorov a rektorov vysokých škôl a povyšovať generálov.

Druhá novela Ústavy SR sa uskutočnila ústavným zákonom č.9/1999 Z. z., a nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia, t.j. 27. januára 1999. Táto novela oproti predchádzajúcej bola rozsiahlejšia. Priniesla dve základné zmeny dotýkajúce sa inštitúcie prezidenta SR. Zaviedla priamu voľbu prezidenta SR na päť rokov občanmi, a taktiež zaviedla právo odvolať prezidenta pred skončením volebného obdobia ľudovým hlasovaním. Ďalej sa dotýkala niektorých právomocí predsedu NR SR a najmä právomocí prezidenta SR, ako aj procesu, resp. mechanizmu voľby prezidenta SR. Taktiež sa dotkla aj otázky právomoci Ústavného súdu SR vo vzťahu k voľbám prezidenta SR, k voľbám do NR SR a voľbám do orgánov územnej samosprávy, ako aj vo vzťahu k výsledkom referenda. Ústavný súd tu rozhoduje o ústavnosti a zákonitosti volieb a výsledku referenda.

Posledný návrh na veľkú novelu Ústavy SR predložila skupina poslancov NR SR Národnej rade Slovenskej republiky, bol zo dňa 25. mája 2000, pod číslom 740/2000-sekr.,tlač 643, Bratislava, máj 2000. Návrh veľkej novely Ústavy SR obsahoval všetky potrebné náležitosti. Za schválenie veľkej novely Ústavy SR zo 148 prítomných poslancov NR SR hlasovalo 90, proti 57 poslancov a jeden sa zdržal hlasovania a dvaja boli neprítomný. Proti hlasovala opozícia HZDS a SNS a podľa vyjadrenia v dennej tlači proti hlasoval i poslanec Róbert Fico, predseda neparlamentnej pomerne silnej politickej strany Smer, ktorá vystupuje voči vládnej koalícii opozične.

V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že Kancelária prezidenta SR oznámila, že prezident SR slávnostne podpíše schválenú veľkú novelu Ústavy SR. Potom od slávnostného podpísania prezident upustil a novelu podpísal obvyklým spôsobom. Aj predseda NR SR a predseda vlády SR novelu podpísali v tichosti bez akejkoľvek slávnosti. Schválená novela Ústavy SR nadobudla platnosť dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov, t.j. 17. marca 2001 a účinnosť dňom 1. júla 2001 okrem čl. 125a, čl. 127, čl. 127a, čl. 134 ods. 1 a 3 a čl. 151a, ktoré nadobudli účinnosť 1, januára 2002.

V poradí tretia novela Ústavy SR, nazývaná aj veľká novela Ústavy SR, priniesla veľmi rozsiahle a významné zmeny. Možno povedať, že išlo o podstatné zmeny Ústavy SR. V prvej hlave je novým spôsobom upravený vzťah vnútroštátneho práva a medzinárodného práva. Novela ho zakotvuje širšie oproti pôvodnej úprave v čl. 11, ktorý bol zrušený. Novela Ústavy SR obsahuje i nový článok, a to čl. 7a, ktorý sa dotýka otázky podpory národného povedomia zahraničných Slovákov a ich inštitúcií. V druhej hlave Ústavy SR novela priniesla posilnenie základných práv a slobôd občanov. Článok 17 ods. 3 zakotvuje predĺženie lehoty pri zadržaní obvineného alebo podozrivého z trestného činu z 24 hodín na 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín. Sudca musí zadržanú osobu v uvedených lehotách vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustený na slobodu. Článok 17 odstavec 4, zakotvuje, že obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo jej prepustený na slobodu. Tu treba poukázať na to, že i v prípade zatknutie obvineného došlo k predĺženiu lehoty z 24 hodín na 48 hodín a 72 hodín. Novela Ústavy SR, čl. 44 ods. 4 rozširuje starostlivosť štátu o ochranu životného prostredia, kde sa hovorí, že štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcim rastlinám a voľne žijúcim živočíchom.

V Ústave je ďalej zakotvené že:,, Najvyšším riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je Banková rada Národnej banky Slovenska.“ Tretia hlava Ústavy SR obsahuje druhý oddiel:,, Najvyšším kontrolný úrad Slovenskej republiky.“ Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je nezávislý orgán kontroly. Predmet jeho kontroly je presne vymedzený v novele ústavy a je vlastne totožný s obsahom jeho právomocí. Veľká novela sa významným spôsobom dotkla aj územnej samosprávy. Posilnila a prehĺbila sa ňou ústavná úprava samosprávy a jej prvkov. ,,Základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územní celok.“ V čl. 64 zakotvuje, že: ,, Obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky zdržujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt.“ Podrobnosti ustanoví zákon. Osobitné významné ustanovenie obsahuje čl. 67 ods. 3, ktoré hovorí, že: ,,Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.“

Piata hlava zakotvuje zákonodarnú moc, ktorá sa realizuje prostredníctvom ,,Národnej rady Slovenskej republiky a referendom.“ Novela ústavy sa dotkla i tejto hlavy. Zmenu novely Ústavy SR priniesla v oblasti imunity poslancov NR S, ktorú zúžila. Novela Ústavy umožňuje podať občiansko-právnu žalobu na poslanca NR SR v prípade urážlivých výrokov na svojich vystúpeniach. Novela ústavy priniesla i otázku podpisovania zákonov v prípade, keď ich prezident vráti s pripomienkami NR SR na opätovné prerokovanie. Po schválení zákona v NR SR sa zákon vyhlási i vtedy, ak ho prezident nepodpíše.

V šiestej hlave je zakotvená inštitúcia :,,Prezident SR.“ A ,,Vláda SR.“ Novela rozširuje napríklad právomoc prezidenta tým, že mení voliteľnosť sudcov Národnou radou SR na menovací systém prezidentom SR. Pritom návrh na menovanie sudcov podáva nový orgán – Súdna rada. Zúženie právomocí prezidenta novela urobila v oblasti udeľovania amnestie prezidentom SR, ktorú môže udeliť až vtedy, keď je ukončené trestné stíhanie, resp. keď je vynesený trestný rozsudok. Novela rozširuje a spresňuje právomoci vlády SR, o ktorých rozhoduje v zbore. Siedma hlava Ústavy SR zakotvuje súdnu moc. Prvý oddiel tvorí ,,Ústavný súd Slovenskej republiky a druhý oddiel tvoria: ,,Súdy Slovenskej republiky.“ Novela Ústavy zakotvila novú právomoc, ktorá umožňuje ústavnému súdu uskutočňovať kontrolu ústavnosti. Treba privítať právo Ústavného súdu SR, že môže priznať primerané zadosťučinenie v prípade porušenia ústavných práv občana. Novela priniesla aj zmenu v počte ústavných súdov.

V ôsmej hlave ústavy druhý oddiel zakotvuje opäť novú ústavnú inštitúciu, ktorú sme doteraz v SR nepoznali. Ide o zakotvenie verejného ochrancu práv. V ústavách niektorých štátov je zakotvený pod názvom ,,ombudsman.“ ,,Verejný ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.“ Deviata hlava Ústavy SR obsahuje prechodné a záverečné ustanovenia. Ústava Slovenskej republiky je základným ústavno-právnym a politickým aktom zavŕšenia národno-emancipačných snáh a naplnení historických túžob slovenského národa po vlastnom štáte. Všetky tri uskutočnené novely Ústavy platia a majú svoju účinnosť, a preto ich treba s plnou dôslednosťou uplatňovať.

KLASIFIKÁCIA ÚSTAV

Ústavy štátov, ktoré zakotvujú formu štátu, klasifikuje teória práva. Písané a nepísané ústavy sú organickou súčasťou systému písaného a nepísaného práva. Systém nepísaného práva získal svoje pomenovanie preto, lebo prameňom platného práva sú výlučne právne obyčaje a akty (precedensy) justície a exekutívy, ako aj ústavné zvyklosti. Tie tvoria súčasť právnej a politickej kultúry krajiny. Nepísané ústavy aj ústavné zvyklosti sú výsledkom dohôd, zmlúv medzi rôznymi silami spoločnosti a štátu. Písaná ústava vzniká celkom odlišným spôsobom. Je výsledkom cieľavedomej zákonodarnej (ústavnodarnej) činnosti. V tom je dôležitý rozdiel medzi písanou a nepísanou ústavou. Písanú ústavu tvorí:

A)jeden ucelený právny dokument
B)jeden ucelený právny dokument spolu s jedným a viacerými zákonmi
C)viaceré zákony, z ktorých ani jeden nie je možné považovať za ústavu tak z hľadiska formálneho, ako aj materiálneho, to znamená z hľadiska štandardných požiadaviek na obsah ústavy a na ústavu ako ucelený právny dokument.

Osobitným druhom ústavných zákonov alebo zákonov, ktoré s ústavou tvoria ústavný systém, sú dodatky. Ústavné dodatky sú ústavnými zákonmi, alebo zákonmi, ktoré ústavu ako ucelený dokument dopĺňajú.

ÚSTAVNÝ SYSTÉM

Ústavným systémom v najširšom chápaní rozumieme nielen ústavu a ústavné zákony a zákony, prípadne ústavné dodatky, ale aj judikatúru ústavného súdu a skutočnú prax ústavného života, čiže faktický ústavný život vytváraný dokumentmi, judikatúrou, ústavnými interpretáciami i faktickým stavom ústavného života.

RIGIDNÉ A FLEXIBILNÉ ÚSTAVY A ZMENA ÚSTAVY

Delenie ústav na rigidné a flexibilné vyjadruje mieru legislatívnej náročnosti zmeny ústavy. Ide o ústavy flexibilné čiže pružné. Na ich zmenu sa spravidla vyžaduje rovnaká procedúra a tá istá majorita, aká je predpísaná na zmenu obyčajného zákonu. Zmena iných ústav je viac alebo menej zložitá, predpisuje sa osobitná procedúra. Ide o ústavy rigidné, čiže tuhé. Zmena rigidnej sústavy si môže vyžiadať:

A)Návrh na zmenu ústavy predložený len určenými subjektami osobitným spôsobom a predpísanou majoritou.
B)Zákon alebo uznesenie skoršieho parlamentu o nutnosti zmeny ústavy a rokovanie a hlasovanie neskoršieho, novozvoleného parlamentu o zmene ústavy buď bezprostredne po voľbách, alebo po uplynutí stanovenej lehoty, ktorá nastupuje prijatím uznesenia parlamentu o potrebe zmeny ústavy
C)Niekoľko čítaní návrhu a stanovené časové limity medzi medzi nimi
D)Súhlas kvalifikovanej väčšiny parlamentu s návrhom, v prípade dvojkomorového systému buď na oddelenom alebo spoločnom zasadnutím oboch komôr
E)Nadpolovičné alebo kvalifikované kvórum
F)Suspenzívne veto hlavy štátu
G)Fakultatívne alebo obligatórne ratifikačné referendum
H)Osobitnú procedúru v zložených štátoch
I)Iné požiadavky

ŽIVÉ (FAKTICKÉ) A PÍSANÉ ÚSTAVY

Delenie ústav na živé a písané sa odlišuje od delenia ústav na písané a nepísané. Pri nepísaných a písaných ústavách je v popredí otázka spôsobu tvorby ústavy a jej výsledného tvaru. Pri živých a písaných ústavách je v centre pozornosti zhoda textu ústavy so skutočným ústavným životom. Delenie ústav na živé a písané vychádza z rozdelenia práva na právo deklarované a právo realizované.

OCHRANA ÚSTAVNEJ FORMY ŠTÁTU

Ústavnosťou rozumieme súlad postupu všetkých štátnych orgánov, orgánov samosprávy i ostatných právnických osôb a napokon aj fyzických osôb s ústavou. Ústavnosť znamená vládu ústavy. Ústava vládne aj forme štátu. Keďže moderná ústava zakotvuje tak základné práva a slobody, ako aj formy štátu, je potrebné pod ochranou ústavnosti rozumieť i ochranu demokratického poriadku, vytvoreného a fungujúceho na základe ústavy. Forma štátu určená ústavou je pod ochranou ústavy, ktorú zabezpečujú inštitúcie ochrany ústavnosti napr. súdna ochrana ústavnosti.