referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Sergej
Piatok, 22. októbra 2021
Politické strany v politike
Dátum pridania: 17.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: takko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 999
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 6.1
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 10m 10s
Pomalé čítanie: 15m 15s
 

Termín strana pochádza z latinského pars- časť a partire- deliť a označuje časť väčšieho celku. V tomto zmysle bol používaný už v stredoveku, kde sa ním označovali rivalizujíce politické zoskupenia. S týmto chápaním sa stretávame ešte aj v 18. storočí u Robespiera a Washingtona a pretrváva až do polovice 19. storočia, kedy sa začínajú dejiny moderných politických strán. V súčastnej literatúre existuje množstvo definícií politických strán, pričom za východisko rozšírenia sa spravidla považujú prvky, ktoré v konkrétnej definícii považujeme za určujíce. Na základe tohoto prístupu možno vydělit tri typy politických strán:

definície štrukturálne- zdôrazňujúce problémy organizácie
definície funkcionálne- akceptujú funkciu strany v politickom systéme
definície strany aako reprezentanta triednych záujmov- chápajúce stranu ako určité sociálne a triedne spoločenstvo

Politická strana

Politická strana je organizovaná veľká skupina ľudí (v dnešnej dobe už spravidla politická organizácia), ktorej cieľom je získanie (štátnej) moci alebo presadzovanie určitej ideológie alebo riešenia nejakého problému. Aj hnutie v zmysle, v akom sa tento používa u nás po Nežnej revolúcii, je fakticky politická strana. Vlastnosti politických strán:

stabilná organizácia zahŕňajúca celú krajinu (resp. celý región)
stabilné stotožnenie sa členov s organizáciou (ideologické alebo pragmatické)

V dnešných demokratických systémoch dostáva politická strana mandát na naplňovanie svojich cieľov prostredníctvom volieb. Cieľom môže byť aj zničenie demokracie a nastolenie diktatúry - spravidla triednej alebo národnostnej. V záujme tolerovania a uznania strany štátom vydáva stanovy a registruje sa.

V nedemokratických (totalitných, diktatúrach) systémoch je spoločenstvom na ovládanie ostatných a voľby slúžia na predstieranie slobody a demokracie. Strany sú väčšinou financované zo štátneho rozpočtu.

Delenie politických strán

(Klasifikácia politických strán – delenie podľa: spôsobu výberu a počtu členov, základnej politickej orientácie, politického vplyvu, politického správania, vnútornej štruktúry)

1. podľa spôsobu výberu a počtu členov:

a.) masové – bez obmedzení (obmedzením je iba spodná hranica veku, 18r.)
b.) výberové – sú prísne určené podmienky na získanie členstva (NSDAP)

2. podľa základnej politickej orientácie:

a.) konzervatívne – majú vo svojom programe tradičné hodnoty ako rodina, náboženstvo, národ, tradičné rozdelenie štátnej moci. Základom politického programu je národná ekonomika, národné záujmy. Používajú sa v nej názvy ako konzervatívna, kresťanská, republikánska, národná, ľudová strana. Tieto strany boli v minulosti monarchistické, teraz väčšinou republikánske.

b.) liberálne – majú vo svojom programe občianske práva a slobody, rovnosť ľudí, ochranu človeka a zachovanie mieru – pacifizmus. Tieto strany sa označujú ako liberálna, demokratická, strana stredu.

c.) sociálne – orientujú sa na pracujúce vrstvy, aj podnikateľské => základ programu tvorí ekonomika – ekonomický program, sú za vytvorenie takej ekonomickej situácie, ktorá by odstránila príčiny sociálnych konfliktov. Tradičný názov je sociálnodemokratická, socialistická, strana práce labouristická), ľavicová, komunistická strana.

3. podľa politického vplyvu:

a.) parlamentné – strany sa vyjadrujú k politike štátu priamo v parlamente, a to prijímaním zákonov, ústavy a vládneho programu. Vyjadrujú sa aj k politike vlády a môžu do nej zasahovať. Vládne strany sú tie, ktoré majú právo tvoriť štátnu politiku samostatne, alebo v koalícií. Zvyšok tvoria strany opozície – ich politický vplyv závisí od kresiel v parlamente, od vzťahu k vládnucim stranám.
b.) neparlamentné – strany nemajú priamy politický vplyv. K politike štátu sa vyjadrujú na tlačových konferenciách, mítingoch, pochodoch, petíciami a nátlakovými akciami. Ich jedinou šancou je presvedčiť voličov, že vládnuce strany sú neschopné.

4. podľa politického správania:

a.) ústavné – dodržujú ústavu a zákony
b.) revolučné – nedodržujú ústavu a zákony

5. podľa vnútornej štruktúry politických strán:

a.) voľné – smerujú až k hnutiam
b.) prísne hierarchicky členené

Politické strany nemôžu byť ozbrojené, nemôžu sa realizovať v polícii, armáde...

Člen politickej strany musí mať aspoň 18 r. a musí byť občan SR. Registrácia politickej strany prebieha na ministerstve vnútra, návrh podávajú aspoň traja minimálne 18 roční občania SR. Tí musia predložiť aj petíciu (žiadosť na zaregistrovanie) s 1000 podpismi. Do 15 dní sa musí MV vyjadriť, či stranu zaregistruje, alebo nie.

Ak MV odmietne stranu zaregistrovať, musí uviesť odôvodnenie. Do 60 dní sa môžu navrhovatelia odvolať na najvyšší súd. Návrh na zrušenie politickej strany môže podať generálny prokurátor na najvyšší súd, ktorý v tejto veci rozhodne.

Vznik a význam politických strán

Vznik politických strán – prvé zoskupenie politikov existovalo už v starom Grécku a Ríme, ale o vzniku politických strán môžeme hovoriť až od polovice 19. st. Aby mohla vzniknúť politická strana, musí najprv nastať situácia, v ktorej by našla uplatnenie. V polovici 19. st. nastal spor medzi diskriminovanými a privilegovanými = mal výsostne politický charakter, obe skupiny chceli získať, alebo ovplyvniť štátnu moc.

Zastupiteľský princíp – občania sa zúčastňujú na tvorbe a kontrole politiky
Stabilizátory politickej moci – jednotliví politici reprezentujú svoje názory pomocou politických strán, a tým neatomizujú politiku => je stabilnejšia
Pluralita spoločnosti – rôzne skupiny ľudí majú rôzne názory => rôzne politické strany
Politický pluralizmus – je to konkurencia politických strán, občan si vyberie podľa programu a tým určuje smer vývoja spoločnosti

Vznik politických strán – prvé zoskupenie politikov existovalo už v starom Grécku a Ríme, ale o vzniku politických strán môžeme hovoriť až od polovice 19. st. Aby mohla vzniknúť politická strana, musí najprv nastať situácia, v ktorej by našla uplatnenie. V polovici 19. st. nastal spor medzi diskriminovanými a privilegovanými = mal výsostne politický charakter, obe skupiny chceli získať, alebo ovplyvniť štátnu moc.

Vývoj politických strán mal 3 etapy:

1. etapa – 19. storočie

sociálne strany – dôraz sa kladie na základné zabezpečenie sociálnych podmienok, záujmy spoločnosti sú nadradené občanovi. 2 hlavné ciele:

a.) uzákoniť združovacie právo, vrátane práva na vznik politických strán
b.) získať kreslá v parlamente – moc v parlamente

konzervatívne strany – tradičné, kladú dôraz na rodinu a tradičné národné záujmy
liberálne strany – zdôrazňujú občiansky a nadnárodný princíp, ich cieľom bolo všeobecné volebné právo, sloboda slova a združovania

2. etapa – začiatok 20. storočia

vytvorenie extrémnej ľavice – komunistické revolučné strany a extrémnej pravice – fašistické revolučné strany. Mali rovnaký zámer = zlikvidovať politickú pluralitu. Za týmto účelom využívali náboženský diktát, propagáciu len jednej strany, nahradenie občianskeho práva a slobody novou morálkou v politike, ako aj v sociálnych vzťahoch.

3. etapa – súčasnosť (obdobie po II. svetovej vojne)

vznik nových politických strán z iných príčin ako v minulosti:

a.) Riešenie problémov neuspokojí všetkých členov strany, niektorí potom odídu a založia si vlastnú politickú stranu.
b.) Objavenie aktuálnych problémov – napr. ekológia, otázka zachovania mieru...
c.) 80-te roky – čas postupného zbližovania štátov v Európe: Strach z ekonomického útlaku a politickej nerovnoprávnosti je príčinou vzniku strán s etnickou orientáciou
Politické hnutia

Zo spoločenských iniciatív, ktoré vznikajú vo formalizovaných občianskych združeniach, ale aj mimo nich, môže vzniknúť hnutie, ktoré za iných daností a pri dostatočnej masovej podpore prerastá do politického hnutia. Politické hnutie na rozdiel od strany má viacej živelných prvkov, je pestrejšie a pluralistickejšie, vedú ho často neprofesionálni politici, romantickí nadšenci, ale aj diletanti. Spája ho obyčajne jedna ústredná kľúčová myšlienka, jeden vážny spoločenský problém. Ak podobné otázky trápia aj značnú časť obyvateľov krajiny a lídri hnutia ich vedia formulovať pre širokú verejnosť, jeho popularita môže rýchlo rásť, rýchlejšie ako to býva u politických strán. Po vyriešení problému väčšinu sympatizantov začínajú trápiť iné, neraz nové veci. Hnutie rýchlo upadá, až zanikne. Pokusy o predlžovanie jeho života, či násilné oživovanie, súprejavom politického amaterizmu. Naproti tomu talentovaní politici vedia odhadnúť jeho zenit a včas pretransformovať bližšie názorové spektrá do formalizovanej a akcieschopnejšej strany.

Pravica a ľavica

Pojem pravice a ľavice v politike sa začal formovať vo Francúzsku v roku 1789, keď sa v predvečer Veľkej francúzskej revolúcie v zákonodarnom zbore, ktorý reprezentovali tzv. Generálne stavy, po kráľovej pravici sedeli predstavitelia šľachty a kléru, po ľavici zasa tzv. tretí stav. K tomuto zasadaciemu poriadku sa neskôr priklonili aj ďalšie európske parlamenty. Obidva pojmy predstavujú polarizovanú dvojicu, ktorá v rozličných historických podobách a rozličných krajinách nadobúda odlišnú podobu.

Pravica kladie väčší dôraz na jednotlivca, súkromné vlastníctvo, na čo najmenšie zásahy do trhového hospodárstva. Presadzuje nižšie dane a minimalizuje ekonomické prerozdelovanie. Považuje za nevyhnutné a osožné veľké sociálne rozdiely, zvýrazňuje úlohu spoločenských elít. Oslovuje najmä vyššie a stredné vrstvy. Jej konzervatívna časť zdôrazňuje potrebu zachovania tradície, národnej identity, poriadku a bezpečnosti, k čomu podľa nej má prispieť štát a zákonodarstvo. Rada podporuje zvýšený vojenský rozpočet. Uprednostňuje stabilitu a postupné reformy. Uznáva úlohu autority. Voličské zázemie má najmä u väčšinového národa a väčšinovej cirkvi, na vidieku, v poľnohospodárskych regiónoch, u občanov so silnejším náboženským a konzervatívnym cítením. Liberálna pravica minimalizuje úlohu štátu, býva viac kozmopolitná, prointegračná, nábožensky nevyhradená. Oslovuje najmä voličov zo stredných a veľkých miest, ľudí s vyšším vzdelaním a s voľnomyšlienkárskymi tendenciami.

Ľavica kladie dôraz na solidaritu. Človeka chápe ako predovšetkým ako spoločenskú bytosť. Svet vidí v pohybe, usiluje sa o neustále zmeny, často aj zásadné. Popri existencii súkromného vlastníctva zdôrazňuje aj význam ostatných vlastníckych foriem. Kritickejšie vníma rast vnútorných aj medzinárodných ekonomických monopolov. Úlohu štátu vidí najmä v ekonomickom prerozdeľovaní, v sociálnej sfére, v podpore školstva, kultúry a zdravotníctva, t. j. v podpore hodnôt, ktoré nie sú ekonomicky lukratívne, ale životu dávajú viacrozmernosť. Zdôrazňuje prvky samosprávy nielen v politickom živote, ale aj v pracovnom procese. Ľavica je viac internacionalistická, výraznejšie presadzuje etnickú, rasovú, svetonázorovú, kultúrnu a civilizačnú rovnoprávnosť. Podporuje procesy európskej integrácie. Stavia sa za rovnoprávnosť politických menšín, menšinových cirkví, etník, homosexuálov a žien. Najviac voličov má vo veľkomestách, medzi strednými a nižšími vrstvami.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.