Politika
Názov je odvodený z gréckeho slova politiké = správa. Pojem politika vyjadruje súperenie o moc v v štáte, súperenie o podiel na uskutočňovaní štátnej moci. Politiku tiež možno preto charakterizovať aj ako činnosť, obsahom ktorej je presadzovanie mocenských a s nimi spojených ekonomických, sociálnych, kultúrnych atď. záujmov skupín v štáte. Prostriedkom politiky je politická moc, ktorú je možné získať buď demokratickými prostriedkami alebo násilím. V demokratickej spoločnosti vstupujú do politiky politické subjekty politickým presvedčovaním a vyjednávaním a tak vytvárajú politické rozhodnutia. Medzi takéto subjekty môžu patriť jednotlivci (občania) alebo organizácie ( politické strany a hnutia, občianske združenia a iné záujmové skupiny). Vynútiteľnosť politického rozhodnutia je zaistená autoritou, ktorá vykonáva politickú moc. Politika ako správa vecí verejných bola chápaná už v antickom Grécku.
Definícia operujúca Aristotelovskými pojmami tvrdí, že je to „umenie ovládania a uzmierovania rozmanitých záujmov vo vnútri štátu.“ Avšak historicky, ľudia, ktorý sa zaoberali danou problematikou, stavali svoju definíciu podľa vlastných priorít a sebevlastného spôsobu uvažovania. Napr. lord Butler ju definoval jako „umenie možného,“ Disraeli jako „umenie vládnuť ľuďom tým, že ich klameme.“
Moc
V súčasnej politologickej literatúre je považovaná za ústredný politickej vedy a politologickej sociológie. Moc a jej atribúty – prestíž, vplyv, autorita, vodcovstvo – je sociálnym, ktorý je prítomný na všetkých stupňoch a vo všetkých oblastiach sociálnej a politickej organizácie spoločnosti. Moc je v podstate vôľový vzťah medzi ľudmi, pri ktorom použitie zvlášteho systému a metód jej nositeľov zabezpečuje prejavenie a nadvládu autoritatívnej vôle s cieľom riadiť a zachovať spoločenské normy na základe princípu spoločenskej zodpovednosti. Znamená reda schopnosť presadzovať vlastnú autoritu, silu, vôľu voči jednotlivcovi alebo skupine. Je to aj schopnosť, mohutnosť a potencia dosiahnuť akýkoľvek žiadaný výsledok za akýchkoľvek okolností.
Podľa klasickej definície Maxa Webera je moc pravdepodobnosť, že činiteľ bude schopný presadiť svoju vlastnú vôľu napriek odporu iných.
Moc súvisí predovšetkým so štátom a so spoločnosťou. Podľa Charlesa de Montesquieua je štátna moc vtedy dobrá, keď je formou primeraná, pretože len vtedy zaručuje slobodu. Slobode slúži taktiež obmedzenie jednej moci druhou, tj. deľba moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Zdrojom štruktúrnej moci je väčšinou majetok alebo pozícia v miestnom, či štátnom aparáte.
Štát a spoločnosť
Pojem spoločnosť sa používa v rôznych významoch. Iný význam má pojem spoločnosti v spojení „ľudská spoločnosť“, iný v spojení „slovenská spoločnosť“ atď. V kontexte problematiky teórie štátu pod pojmom spoločnosť možno rozumieť skupinu ľudí s vlatným mocenským systémom, relatívne nezávislým od mocenských systémov iných skupín. V histórii tak mohol predstavovať uzavretú spoločnosť kmeň, ktorý mal svoj vlastný systém riadenia, nezávislý od riadiacich systémov iných kmeňov. V období po neolitickej revolúcii, tj. po usadení sa človeka, bola spoločnosťou určitá skupina ľudí obývajúca určité územie, ktorá mala svoj vlastný systém riadenia, nezávslý od iných skupín.
Štát je riadiacim mocenským systémom spoločnosti, v ktorej moc je osobitnou spoločenskou funkciou, to znamená, že určitá skupina spoločnosti sa zaoberá len mocou. Spoločnosť teda predstavuje určitú skupinu ľudí a štát je formou jej vnútorného mocenského riadenia.
Štát je politická forma organizácie spoločnosti. Špecifické znaky, ktorými sa štát líši od ostatných neštátnych politických organizácií sú:
-organizácia podľa územia
-štátna moc – verejná moc disponujúca možnosťou donútenia
-suverenita – neobmedzená moc nad subjektami pôsobiacimi v jeho hraniciach
Genéza štátu je vysvetľovaná rôzne. Podľa Aristotela je vznik štátu výsledkom ľudskej prirodzenosti združovať sa. Podľa zástancov spoločenskej zmluvy vzniká štát z potreby prekonať prirodzený stav spoločnosti, charakterizovaný vojny všetkých proti všetkým. V dôsledku darwinizmu vznikajú teórie, podľa ktorých je štát výsledkom výbojov, podriadenosti slabších silnejšími, menej organizovaných organizovanými. Pluralistické teórie chápu štát len jako jednu z viacerých asociácií spoločnosti.
Politické strany
Politická strana je organizovaná veľká skupina ľudí (v dnešnej dobe už spravidla politická organizácie), ktorej cieľom je získanie (štátnej) moci a/alebo presadzovanie určitej ideológie alebo riešenia nejakého problému. Aj hnutia v zmysle, v akom sa tento používa u nás po Nežnej revolúcii, je fakticky politická strana.
Vlastnosti politických strán:
-stabilná organizácia zahŕňajúca celú krajinu (resp. celý región)
-stabilné stotožnenie sa členov s organizáciou (ideologické alebo pragmatické)
V dnešných demokratických systémoch dostáva politická strana mandát na naplňovanie svojich cieľov prostredníctvom volieb. Cieľom môže byť aj zničenie demokracie a nastolenie diktatúry - spravidla triednej alebo národnostnej. V záujme tolerovania a uznania strany štátom vydáva stanovy a registruje sa.
V nedemokratických (totalitných, diktatúrach) systémoch je spoločenstvom na ovládanie ostatných a voľby slúžia na predstieranie slobody a demokracie.Strany sú väčšinou financované zo štátneho rozpočtu.
