Právny štát

Pojem právny štát

Štátny režim je poslednou z troch zložiek formy štátu. Štátnym režimom rozumieme metódy vládnutia, metódy výkonu štátnej moci, to znamená spôsob, ako sa štátna moc vykonáva. Štátny režim sa v zásade rovná metódam vládnutia.

Štátnu moc je možné vykonávať rozmanitými právnymi i mimoprávnymi metódami- buď demokraticky, alebo sa štátna moc vykonáva nedemokratickými metódami, režimom tvrdej ruky, autoritatívne, zneužitím práva a moci. Zneužívanie práva spravidla kulminuje násilím a štátnym terorom, zneužívaním najmä ozbrojených zborov a informačných služieb proti vlastnému obyvateľstvu, špicľovaním a provokáciami. Cieľom je zbaviť sa a zdiskreditovať kritikov nedemokratického režimu zneužitím práva.

Medzi výkonom štátnej moci demokratickými a nedemokratickými metódami je priestor, ktorý vypĺňa kombinovaný štátny režim. Kombinovaný štátny režim je buď viac demokratický ako nedemokratický alebo viac nedemokratický ako demokratický.

Obsahom štátneho režimu je najmä právna regulácia:

A)Právneho postavenia človeka a občana a garancií jeho základných práv a slobôd.
B)Organizovaných záujmov spoločnosti, najmä spôsob zabezpečenia združovacieho a zhromažďovacieho práva
C)Iných právnych i neprávnych metód uskutočňovania štátnej moci držiteľmi moci (reprezentantmi) moci pri tvorbe práva a aplikácii práva.

Štátny režim je dynamická kategória. Takisto ako forma vlády a štátne zriadenie je tiež právnou inštitúciou. Určuje spôsob výkonu moci pomocou práva. Nedemokratický režim je režimom totalitného štátu. Väčšia pozornosť sa však venuje demokratickému štátnemu režimu, ktorý je vlastne režimom vlády práva, a ktorý sa uskutočňuje v právnom štáte. Demokratický štátny režim je v tomto zmysle identický s metódami vládnutia, ktoré reprezentujú princípy právneho štátu, na prvom mieste je metóda postupu len na základe práva a v medziach práva.

Policajný štát a právny štát

Demokratický štát je spoločenstvom slobodných a rovnoprávnych subjektov, v ktorom štátna moc ochraňuje slobodu a práva občanov. Požiadavka dodržiavať platné právo sa v demokratických podmienkach verejného života uplatňuje nielen vo vzťahu k občanom, ale sa uplatňuje generálne a bez výnimky. Platným právom je viazaná aj štátna moc, ktorá môže postupovať len na základe práva a v medziach práva.

Dve koncepcie právneho štátu

Idea právneho štátu a jeho teória sú okrem liberalizmu aj výsledkom:

A)právneho pozitivizmu, najmä nemeckého právneho pozitivizmu minulého storočia
B)anglickej i americkej konštitucionalistiky, ktorej začiatky môžeme hľadať už v Magna Charta Libertatum (1215), v dôsledku ktorej bol panovník nútený rešpektovať dôležité práva a privilégiá feudálnej nobility.

Podstatou teórie právneho štátu, je zásada postupu štátu striktne na základe práva a zasahovania štátu do života jednotlivca výlučne v súlade s ústavou a zákonmi. Ide o dôležitý princíp limitovanej štátnej moci, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu postupovať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. V kontinentálnej Európe a v Anglicku sa sformovali celkom dve koncepcie právneho štátu, nemecká teória a anglo-americká koncepcia právneho štátu.

V súčasnosti sa termín policajný štát rozšíril aj na iné formy vlády. Ide o autoritatívny, totalitný štát, o nedemokratickú formu vlády, v ktorej sa štátna moc opiera o represívne metódy vládnutia, spojené s perzekúciou, potlačovaním základných práva slobôd.

Právo a bezprávie

Bezprávie je stav, ktorý vzniká a pretrváva s ďalekosiahlymi demoralizačnými účinkami na spoločnosť a jednotlivcov.

Medzi formy bezprávia patrí okrem anarchie a anómie zákonné a nezákonné bezprávie. Nezákonné bezprávie sa vyskytuje pri formálnom deklarovaní ľudských práv, ktoré však vykonávateľ štátnej moci systematicky a celkovo porušuje.

Idea právneho štátu

V právnom štáte vládne právo. Štát, štátne orgány môžu postupovať len na základe práva a len spôsobom ustanoveným právom.

Právny štát sa vracia ku gréckej naturalistickej myšlienke nomos despotes, k predstave vlády práva, zákonom. Gréci chápali zákon ako súčasť prírody. Zákon trónil nad všetkými a nad každým.

Princípy právneho štátu

Princíp vlády práva, obmedzenej vlády a obmedzenej väčšiny, ústavnosti a zákonnosti, ľudských práv, deľby práv a suverenity ľudu, nezávislosti súdnictva a niektoré ďalšie sú princípmi právneho štátu. Právny štát však nie je možné redukovať na právne princípy. Dôležité sú tiež ekonomické a politické podmienky života spoločnosti, prostredie demokracie a ekonomickej súťaže.

Nevyhnutnou požiadavkou právneho štátu sú nielen princípy, ale aj ich realizácia a fungovanie právnych garancií v prípade porušenia práva. Zabezpečovanie dodržiavania práva pomocou právnych sankcií a štátnomocenského donútenia tvorí súčasť systému ochrany práva. Pod pojmom právna záruka ochrany práva rozumieme štátnym donútením zabezpečené právne formy ochrany verejného i súkromného práva, práv a slobôd občanov, ako aj verejného poriadku a bezpečnosti demokratickej spoločnosti pred bezprávým a nezákonným konaním a zákonom ustanovené spôsoby a postupy ich nápravy.

Právna ochrana sa uskutočňuje rozmanitými formami zabezpečovania práva. Právny štát je verejnou autoritou, ktorá sa spravuje právom, v ktorej vládne právo a nie ľudia a kde štátne orgány uskutočňujú svoje právomoci a funkcie na základe práva. Princíp vlády práva, vlády práva krajiny či primátu práva nad štátom je neoddeliteľný od práva na spravodlivý, riadny proces. Vznik práva na spravodlivý súdny proces nadväzuje na Magnu Chartu Libertatum. Formulácia práva na spravodlivý proces sa prvý raz uskutočnila v roku 1345 v Statute of Westminster, signovanom Eduardom III.

Pri uplatňovaní práva na spravodlivý proces sa anglickí sudcovia dovolávajú prirodzenej spravodlivosti. Koncepcia anglickej prirodzenej spravodlivosti je porovnateľná s americkou predstavou o práve na spravodlivý proces a znamená najmä, že:

a)každý má právo na sudcu vo svojej veci
b)obvinený musí byť oboznámený o vznesení obvinenia a má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu
c)nikoho nemožno odsúdiť bez toho, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu.

Právo na spravodlivý proces je ako procesná garancia osobitne vyjadrená Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obmedzená vláda, ústavnosť, zákonnosť

Viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy len na základe zákonov a v ich medziach.

Z formálneho hľadiska ústavnosť znamená striktné dodržiavanie ústavy, ústavných zákonov, ako aj transformovaných medzinárodných zmlúv a súlad výkonu moci, povinností a práv s ústavou.

Z materiálneho hľadiska vystupuje ústavnosť ako právo na ústavu, ktorá zabezpečí základné práva a slobody a zakotví demokratickú štruktúru štátnej moci, ale tiež právo na nemeniteľnosť demokratických ústavných princípov. Ústavnosť je jadrom zákonnosti, najmä jej zásada všeobecnej viazanosti všetkých platným právom a zásada postupu štátnych orgánov a štátnych inštitúcií na základe zákona.

Deľba moci a suverenita ľudu

Princíp obmedzenej vlády a obmedzenej väčšiny zákonmi a transformovanými medzinárodnými zmluvami významne garantuje najmä deľba moci. Deľba moci medzi moc zákonodarnú, súdnu a výkonnú je tiež účinnou garanciou proti negatívnym dôsledkom suverenity ľudu a koncentrácii moci v parlamente. Nevyhnutnou podmienkou skutočného fungovania právneho štátu, v ktorom vládne právo je preto nielen rešpektovanie suverenity ľudu, ale aj rozdelenie moci a navyše uplatnenie zásady viazanosti štátu právom aj smerom k parlamentu, ktorý musí postupovať na základe ústavy, ako aj v súlade s ostatnými zákonmi, ktoré prijíma a je s nimi viazaný.

Ľudské a občianske práva

Pojem ľudské práva je odvodený z prirodzeného práva. Ľudské práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.  Prináležia každému človeku bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť alebo iný status. Patria aj jednotlivcom, utečencom a pod.

Úlohou štátu je tiež práva človeka zakotviť v zákonoch ako práva človeka a občana a zabezpečiť ich nerušené užívanie. Valné zhromaždenie OSN prijalo v roku 1948 Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.

Tri generácie ľudských práv

Prvá generácia ľudských práv vznikla z Vyhlásenia nezávislosti a Francúzskej revolúcie. Cieľom bola ochrana občianskej slobody pred svojvôlou štátnej moci. Druhá generácia ľudských práv, na rozdiel od prvej vyžaduje pozitívnu akciu zo strany štátu. Riešenie problémov tretej generácie ľudských práv je nemysliteľné bez medzinárodnej spolupráce štátov a organizácií. Ľudské a občianske práva sa vnútorne členia na osobné práva a slobody, politické práva a slobody a sociálno-ekonomické a kultúrne práva. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach napríklad stanovuje, že každá ľudská bytosť má právo na život. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia i náboženstva. V oblasti politických práv ide najmä o právo na pokojné zhromažďovanie, združenia, ako aj o právo petičné i právo na slobodu prejavu. K sociálno-ekonomickým a kultúrnym právam patrí právo na prácu, odpočinok, zakladanie odborových organizácií a pod.

Nezávislosť súdnictva

Sudcovská nezávislosť je ústavnou zásadou demokratických štátov, ktorá stanovuje, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, takže pri rozhodovaní sa správajú výlučne s ústavou a zákonmi ako aj s ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Dôležitým predpokladom nezávislosti sudcov je profesionálna etika sudcov.

Zásady konania a spravodlivý proces

Každý, kto je obvinený z trestnej činnosti, musí byť považovaný za nevinného, pokiaľ sa zákonným postupom nedokáže jeho vina. Táto zásada prezumpcie neviny je spojená so zásadou objektívnej pravdy a s pravidlom, že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, ako aj ďalšími pravidlami zaručujúcimi slobodu jednotlivca.

Podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne tieto práva:

a)byť bez meškania a v jazyku, ktorému dobre rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu
b)mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby
c)obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu
d)vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech
e)mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo týmto jazykom nehovorí

Platí tiež zásada, že nikoho nemožno odsúdiť za konanie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa platného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Etika výkonu povolania zakazuje advokátovi uvádzať čokoľvek, čo by mohlo obžalovanému priťažiť.