Politika ako predmet záujmu politológie

1. Politika:

Je prakticky nemožné povedať definíciu politiky, ktorá by sa dala nazvať jedinou alebo správnou. Príčiny ťažkostí pri vymedzení nielen samotného pojmu politika ale veľkého množstva pojmov s ňou súvisiacich, vyplývajú najmä z toho, že politické pojmy vychádzajú z rozličných ideovo-historických tradícií, historických skúseností a sú determinované rôznymi záujmami. Politické pojmy sa líšia predovšetkým v tom, ktoré momenty politickej skutočnosti vyzdvihujú, a ktoré neskúmajú. Vždy zachytávajú len určité aspekty politického života. Napríklad podľa Webera politika zahŕňa všetky druhy samostatnej riadiacej činnosti a hlavne ovplyvňovanie vedenia nejakého politického zväzu, predovšetkým štátu. Presnejšie ju charakterizuje ako úsilie o podiel na moci alebo o ovplyvňovanie deľby moci, či už medzi štátmi, prípadne v rámci jedného štátu medzi skupinami ľudí, ktoré zahŕňa.

Podľa najnovších prístupov rozlišujeme tri základné dimenzie pojmu politika. Prvou z nich je inštitucionálna dimenzia (v angl. „polity“). Chápeme ňou politický poriadok daný ústavou a tradíciami, ktorého najdôležitejšími inštitúciami sú vlády, parlamenty, súdy, administratíva atď. Okrem týchto hlavných inštitúcií sem patria aj voľby, strany a politické zväzy. Druhou dimenziou je verejné konanie (angl. „policy“). Politickí aktéri sa spravidla usilujú svoje predstavy a ciele spoločensky uskutočniť. Obsahová dimenzie politiky ukazuje na ciele, úlohy a konkrétne oblasti politiky, ktoré sú určované predovšetkým záujmom konajúcich subjektov. Treťou dimenziou politiky je politický proces (angl. „politics“). Jej základným rámcom je konanie aktérov, ich orientácie, záujmy, vzory konania, vplyv procesuálnej formy, ale aj socio-ekonomické podmienky. Pod politickými aktérmi chápeme indivíduá, skupiny a organizácie, ktoré sa zúčastňujú politického procesu. Všetky tri dimenzie vytvárajú to, čo môžeme charakterizovať ako politiku.

2. Moc:

Mocenský boj je jedným zo základných prvkov politična podľa viacerých politológov a sociológov ako Weber, Lasswell, Duverger, Burdeae, Dahl a iní. No rovnako ako pri definícii politiky aj pri definovaní pojmu moc existuje viacero rôznych prístupov. Behavioristické definície chápu moc ako osobitný druh konania, pri ktorom jedni ľudia rozkazujú a druhí poslúchajú. Pre tento prístup je typické individualizujúce poňatie moci, jej vysvetlenie do vzájomných vzťahov medzi osobnosťami s osobitným dôrazom na problém subjektívnej motivácie moci.

Ďalším prístupom je systémový, ktorý pri skúmaní moci vychádza zo sociálneho systému. Moc chápe ako schopnosť systému zabezpečiť plnenie rôl jeho prvkov. Niektorí protagonisti systémového prístupu vysvetľujú moc ako prostriedok sociálnej komunikácie umožňujúci regulovať skupinové konflikty a integrovať spoločnosť. Štrukturálno-funkcionálny prístup chápe moc ako vlastnosť sociálnej organizácie, ako spôsob samoorganizácie ľudskej spoločnosti, založenej na deľbe funkcií riadenia a plnenia. Bez moci je nemožná kolektívna existencia ľudstva a fungovanie spoločnosti. Samotná spoločnosť má hierarchický charakter a je diferencovaná na vládnucich a ovládaných. Moc je vlastnosť sociálnych statusov, rolí, ktorá umožňuje kontrolovať zdroje a prostriedky vplyvu. Právne a historické poňatie moci, ktoré má silnú tradíciu vo francúzskej politickej vede, vysvetľuje moc v dvoch úrovniach. V konceptuálnej, v ktorej je moc silou v službe ideí s cieľom všeobecného blaha. V historickej úrovni konštatuje, že nakoľko moc vzniká súčasne zo spoločnosťou, rovnako ako spoločnosť podlieha evolúcii.

3. Panstvo:

Podmienkou stabilizácie moci v spoločnosti je jej inštitucionalizácia vo forme politického panstva. Klasická definícia od Webera chápe panstvo ako šancu vnútiť svoju vôľu iným. V modernej politickej vede sa týmto termínom označuje štruktúra vzťahu riadenia a podriadenia, organizačné a zákonné sformalizovanie faktu, že v spoločnosti rozlišujeme riadiacu činnosť spojenú s privilégiami na jednej strane a vykonaním príkazov na strane druhej. Panstvo je forma organizácie moci v spoločnosti, je to politický poriadok, v ktorom jedni vládnu a druhí poslúchajú.

S pojmom panstvo sa spája pojem legitimita, čiže jeho chápanie ako zákonného. Podľa Webera existujú tri zdôvodnenia legitímnosti panstva. Najstarším je tzv. „autorita večne včerajšieho mravu“. Ide o tradičné panstvo patriarchu, toto zdôvodnenie je charakteristické pre monarchiu. Druhým je „autorita nadprirodzeného osobného daru milosti“, teda charizmy. Toto je charizmatické panstvo, ktorým vládne napríklad vyvolený vojvodca alebo vodca politickej strany. Posledným je panstvo vyplývajúce z legality, teda z viery v platnosť legálneho ustanovenia a vecnej kompetencie, zdôvodnenej racionálne vytvorenými pravidlami. Takýmto panstvom vládne moderný predstaviteľ štátu.

4. Štát:

Pojem štátu prešiel vo svojom vývoji rozličnými etapami. U starovekých Grékov nachádzame pojem „polis“, ktorým označovali mestský štát, t.j. suverénnu teritoriálnu organizáciu s vlastným zriadením a zákonodarstvom. V rímskej terminológii bol štát chápaný aj ako jednota všetkých obyvateľov – „res publica“. Keď sa teritórium, podliehajúce Rímu, stalo väčším, začal sa rímsky štát označovať termínom „imperium“.

V stredoveku prišlo k zmene a rozhodujúcim sa stal teritoriálny činiteľ. Štát sa začal ponímať ako krajina. Prvý novoveký výraz na označenie rôznych štátnych útvarov „stato“ sa objavuje v 15. st. v Taliansku. Tento termín sa dal použiť na každý existujúci štát, bez ohľadu na jeho veľkosť či charakter štátneho zriadenia.

V súčasnej politickej a právnickej literatúre existujú tri typy definícií štátu. Funkcionálne definície opisujú štát funkciami, ktoré plní v danom spoločenskom zriadení. Štát chápu ako organizáciu spoločnosti, v ktorej sú špecifické role obyvateľov vymedzené v špecifickom statuse – v ústave štátu. Hlavnými cieľmi štátu sú riešenie spoločných problémov, zabezpečenie všeobecného blaha a hlavne zachovanie poriadku. Elementárne definície štátu vychádzajú z troch elementov, základných prvkov: obyvateľstvo, teritórium a suverénna moc. Štát je trvalý zväzok ľudí obývajúcich určité územie a podliehajúcich jedinej zvrchovanej moci. Tretie, sociologické, definície ponímajú štát ako politickú spoločnosť. Počiatky tejto definície nachádzame už u Aristotela, ktorý štát chápal ako samosprávne, univerzálne spoločenstvo rovných ľudí, ktorých cieľom je dokonalý život. Určitým variantom sociologických definícií je marxistické chápanie štátu ako nástroja triedneho panstva. Podľa Lenina je štát „aparát vládnucej triedy slúžiaci na potlačenie odporu a útlak jej triednych protivníkov“.

5. Spoločnosť:

Spoločnosť je zložitý systém, ktorého štruktúru tvoria ľudia, inštitúcie, organizácie, ktoré sú vzájomne prepojené zložitou sústavou činností a vzťahov. Je to usporiadané spoločenstvo ľudí, ktoré obýva určité územie a je riadené vlastnými inštitúciami. Toto spoločenstvo zdieľa spoločnú kultúru a funguje ako špecifická jednotka. Pre modernú spoločnosť je charakteristická sociálna štruktúra s množstvom skupín a so zložitou sieťou vzťahov. Každý občan a každá sociálna skupina sa usilujú naplniť svoje vlastné potreby a sledovať svoje vlastné záujmy.

Hranice tohto napĺňania určuje zákon. Ľudia sa sami združujú podľa náklonnosti, podobnosti, spoločných potrieb a zámerov alebo jednoducho preto, lebo sa náhodou ocitli vedľa seba. Existujú určité všeobecné kritéria, podľa ktorých sa diferencuje spoločnosť. Týmito kritériami sú: biologické (rasa, pohlavie), vekové, historicko-etnické (rod, kmeň, národnosť, národ), geografické (Európan, Američan), konkrétno-etnické (Slovák, Arab, Rus), kvalifikačno-ekonomické (robotníci, úradníci, učitelia), politické (liberáli, sociálni demokrati), záujmové (poľovníci, skauti) a zárobkové (kvalifikovaní robotníci, manažérska elita).

6. Ideológia:

Termín ideológia ukazuje, že ide o vedu o ideách, čiže výtvoroch ľudského umu. Medzi osvietencami bola ideológia považovaná za určitý druh filozofovania. Diskusiu o ideológii významne ovplyvnili práce Marxa, ktorý ideológiu chápal predovšetkým ako formu iluzórneho vedomia vyvolanú protirečeniami medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi. V súčasnej politológii sa ideológia chápe ako systematizovaný súhrn názorov, ideí, ktorý je výrazom záujmov určitej spoločenskej skupiny. Ideológia tvorí súhrn direktív na konanie alebo tiež súhrn formulácií programu konkrétnej činnosti smerujúcej k zachovaniu alebo zmene daných spoločenských vzťahov.

Všetky definície ideológie ukazujú na jej väzbu s politikou, resp. s politickým programom ako i s prostriedkami na jeho realizáciu. Spätosť ideológie a politiky možno vo všeobecnosti vymedziť ako vzájomné pôsobenie dvoch rovnocenných činiteľov: ideológia používa politiku ako inštrument na ideologické pôsobenie prostriedkami politiky, alebo politika používa ideológiu na vytvorenie vhodnej politickej atmosféry na organizovanie morálnej podpory a na prijatie politických rozhodnutí.

7. Politické strany:

Termín strana pochádza z latinského „pars“ – časť a „partire“ – deliť a označuje časť väčšieho celku. V tomto zmysle bol používaný už v staroveku, keď ním označovali rivalitné politické zoskupenia. V súčasnej literatúre existuje množstvo definícií politických strán, pričom za východisko rozlíšenia sa spravidla považujú prvky, ktoré v konkrétnej definícii považujeme za určujúce. Na základe tohto prístupu možno vydeliť tri typy definícií politických strán:

definície štrukturálne – zdôrazňujúce problémy organizácie;
definície funkcionálne – zamerané na funkciu strany v politickom systéme;
definície strany ako reprezentanta triednych záujmov – chápajúce stranu ako určité sociálne a triedne spoločenstvo.

Žiadna z definícií, opierajúca sa o tieto základné prvky, neignoruje význam iných charakteristických znakov a žiadnu definíciu nemožno považovať za vyčerpávajúcu.