referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bernard
Pondelok, 20. mája 2019
Vývojové etapy európskej integrácie. Historický vývoj myšlienok integrácie. Začiatky integrácie v západnej Európe. Parížska zmluva a Rímske zmluvy.
Dátum pridania: 10.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: natali
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 079
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 18.9
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 31m 30s
Pomalé čítanie: 47m 15s
 
Etapy vývoja od EHS až po EÚ.

Vývojové etapy európskej integrácie

Integračné procesy v západnej Európe prežívajú už piate desaťročie svojej existencie. Ich hlavný reprezentant – Európska únia, vystupujúca ako zväzok troch integračných zoskupení – Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, Európskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre jadrovú energiu – sa zo skromných začiatkov, na výstavbe ktorých sa podieľalo šesť západoeurópskych štátov, premenila na kolos pätnástich krajín, neskôr došlo k najväčšiemu rozšíreniu EÚ a dnes EÚ tvorí 25 krajín. Sieťou asociačných, obchodných, kooperačných či iných zmlúv sú s jej vývojom späté desiatky priemyselne vyspelých i rozvojových krajín zo všetkých kontinentov. Európska únia v nemalej miere poznačila vývoj Európy, ovplyvnila názory jej obyvateľov, prispela k zmene pomeru hospodárskych i politických síl v európskom meradle i vo svete ako celku. Názorne demonštrovala, že éra absolútnej suverenity je minulosťou, že výrazný ekonomický a sociálny pokrok a s ním spojené výraznejšie ovplyvňovanie diania v súčasnom svete je možné dosiahnuť len spoločnými silami. Jej vývoj však zároveň potvrdil, že vedomie národnej príslušnosti a hrdosti je aj v súčasných podmienkach živé, a že jedným z predpokladov úspešného rozvíjania integračných procesov je vhodné spájanie národných a spoločných cieľov, rešpektovanie rôznorodosti národných tradícií a identít.

Založenie prvého integračného zoskupenia na európskom kontinente prebiehalo za veľmi zložitých okolností. Medzi európskymi štátmi nejestvovala jednota názorov na to, aký charakter by toto zoskupenie malo mať, v akom rozsahu a akej hĺbke by k vzájomnému prepojeniu štátov malo dôjsť. V podstate sa vykryštalizovali dve skupiny štátov. Na čele prvej stála Veľká Británia; k nej sa pripájali škandinávske štáty, Švajčiarsko a Rakúsko.

Kľúčové okamihy v histórii európskej integrácie

1948
7. – 11. máj
Kongres v Haagu: viac ako tisíc delegátov z asi 20 európskych krajín diskutuje o nových formách spolupráce v Európe. Prichádzajú s podporou návrhu na založenie Európskeho zhromaždenia.

1949
27. – 28. január
Výsledkom kongresu v Haagu je vytvorenie Rady Európy. Jej sídlom sa má stať Štrasburg.

V tom istom roku sa začína tvoriť Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý je podpísaný v Ríme v roku 1950 a vstupuje do platnosti v septembri 1953.

Postupom času sa takmer všetky európske krajiny stávajú členmi Rady Európy.

1950
9. máj
Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman, inšpirovaný myšlienkami Jeana Monneta, vyslovuje návrh, aby Francúzsko a Spolková republika Nemecko zjednotili svoje uholné a oceliarske zdroje do jednej organizácie. Návrh je adresovaný aj ostatným európskym krajinám, ktoré sú ochotné podieľať sa na jeho realizácii.

Tento dátum možno pokladať za zrodenie Európskej únie, 9. máj sa každoročne oslavuje ako Deň Európy.

1951
18. apríl
Šesť krajín - Francúzsko, Taliansko, Nemecko (Spolková republika) a krajiny Beneluxu podpisuje v Paríži Zmluvu zakladajúcu Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (The European Coal and Steel Community – ECSC). Do účinnosti vstupuje 23. júla 1952 na obdobie 50 rokov.

1952
27. máj
V Paríži dochádza k podpisu Zmluvy zakladajúcej Európske obranné spoločenstvo (The European Defence CDommunity – EDC).

1954
30. august
Francúzsky parlament odmieta Zmluvu o Európskom obrannom spoločenstve. Tým je jej osud definitívne spečatený.

20. - 23. október
Na základe výsledkov londýnskej konferencie dochádza v Paríži k podpisu dohôd o modifikovanej Bruselskej zmluve (pôvodnú verziu Bruselskej zmluvy o „vojenskej, hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci“ uzavreli v marci roku 1948 Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Veľká Británia) a do platnosti vstupuje Západoeurópska únia (The Western European Union- WEU).

1955
1. - 2. júna
Ministri zahraničných vecí šiestich krajín, ktoré sú členmi Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, sa stretávajú v talianskej Messine. Prijímajú rozhodnutie o rozšírení európskej integrácie na všetky odvetvia ekonomiky.

1957
25. marec
V Ríme dochádza k podpisu zmlúv zakladajúcich Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu. Do platnosti vstupujú 1. januára 1958.

1958
1. január
Rímske zmluvy vstupujú do platnosti. V Bruseli zakladajú Komisiu EHS a Komisiu Euratomu, výkonné orgány obidvoch integračných zoskupení.

1960
4. január
Na základe britskej iniciatívy predstavitelia Veľkej Británie, Dánska, Nórska, Švédska, Rakúska, Švajčiarska a Portugalska podpisujú Štokholmskú konvenciu o založení Európskeho združenia voľného obchodu (The European Free Trade Association – EFTA), ktoré zastupuje niekoľko európskych krajín nepatriacich do EHS.

1962
30. júl
V EHS do platnosti vstupuje spoločná poľnohospodárska politika.

1963
14. január
Generál de Gaulle na tlačovej konferencii oznamuje, že Francúzsko vetuje vstup Spojeného kráľovstva do Európskych spoločenstiev (Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, EHS a Euratomu).

20. júl
Dochádza k podpisu asociačnej dohody medzi Spoločenstvom a 18 africkými krajinami v kamerunskom hlavnom meste Yaoundé.

1965
8. apríl
V Bruseli podpisujú zmluvu, na základe ktorej sa zlučujú výkonné orgány Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, EHS a EURATOMu a vzniká jednotná Rada a Komisia. Zmluva vstupuje do platnosti 1. júla 1967.


1966
29. január
Dosiahla sa dohoda – „luxemburský kompromis“, na základe ktorej sa Francúzsko vracia na svoje miesto v Rade, ktoré v predchádzajúcom období demonštratívne opustilo. Podstatou kompromisu je zachovanie požiadavky jednomyseľnosti pri rozhodovaní Rady v prípadoch, ktoré sa dotýkajú mimoriadne dôležitých záujmov členských krajín.

1968
1. júl
V obchode medzi členmi Spoločenstva sa s 18-mesačným predstihom oproti plánu rušia zvyšujúce clá na priemyselné výrobky, a voči nečlenom sa začína uplatňovať spoločná colná tarifa (The Common External Tariff – CET).

1969
1. - 2. december
Haagsky summit najvyšších predstaviteľov štátov alebo vlád rozhoduje o ukončení „prechodného obdobia“ prijatím definitívnych dohôd o spoločnej poľnohospodárskej politike a súhlasom s princípom, na základe ktorého Spoločenstvo získa vlastné finančné zdroje.

1970
22. apríl
V Luxemburgu uzatvárajú zmluvu o postupnom utvorení systému vlastných finančných zdrojov Spoločenstva. Na základe tejto zmluvy sa zároveň rozširujú rozpočtové právomoci Európskeho parlamentu.

30. júna
V Luxemburgu sa začínajú rokovania s Dánskom, Írskom, Nórskom a Veľkou Britániou o ich vstupe do Spoločenstva.

1972
22. január
V Bruseli podpisujú zmluvu o vstupe Dánska, Írska, Nórska a Spojeného kráľovstva k Európskym spoločenstvám.

24. apríl
Prijíma sa systém „menového hada“, ktorý predstavuje dohodu šiestich zakladajúcich krajín ES o povolenej hranici fluktuácie kurzov ich mien v rozmedzí +- 2,25 %.

25. september
Záporný výsledok ľudového referenda v Nórku robí vstup tejto krajiny do Spoločenstva bezpredmetným.

1973
1. január
Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo vstupujú do Európskych spoločenstiev, počet členov sa zvyšuje na deväť. Nórsko ostáva mimo kvôli výsledkom referenda, v ktorom väčšina jeho občanov nesúhlasila s členstvom.

1974
9. - 10. december
Na parížskom summite najvyšší predstavitelia štátov alebo vlád krajín ES prijímajú rozhodnutie o tom, že sa ako Európska rada budú stretávať trikrát ročne. Zároveň prijímajú smernice týkajúce sa priamych volieb do Európskeho parlamentu a rozhodujú a založení Európskeho regionálneho rozvojového fondu (The European Regional Development Fund – ERDF).

1975
28. február
V togskom hlavnom meste Lomé dochádza k podpisu prvej konvencie medzi EHS a 46 krajinami Afriky, Karibiku a Tichomoria (AKT) (Lomé I.).

22. júl
Je podpísaná zmluva, na základe ktorej sa Európskemu parlamentu poskytujú širšie rozpočtové právomoci a zakladá sa Dvor audítorov (Court of Auditors). Zmluva vstupuje do platnosti 1. júna 1977.

1978
6. - 7. júl
Na Európskej rade v Brémach Francúzsko a Nemecko (Spolková republika) predkladajú projekt na užšiu menovú spoluprácu medzi členmi Spoločenstva (Európsky menový systém – The European Monetary System – EMS), ktorá by nahradila systém „menového hada.“

1979
13. marec
Začína fungovať Európsky menový systém.

28. máj
Dochádza k podpisu zmluvy o vstupe Grécka do Spoločenstva.

7. a 10. jún
Uskutočňujú sa prvé priame voľby do 410-členného Európskeho parlamentu.

31. október
V Lomé podpisujú druhú konvenciu medzi Spoločenstvom a 58 štátmi Afriky, karibskej a tichomorskej oblasti (Lomé II.)

1981
1. január
Grécko vstupuje do Európskych spoločenstiev, ktoré má tak už 10 členských štátov.

1984
28. február
Prijíma sa program Esprit, zameraný na výskum a vývoj informačnej technológie.

14. a 17. jún
Po druhý raz sa konajú priame voľby do Európskeho parlamentu.

8. december
V Lomé podpisujú tretiu konvenciu medzi 10 členmi ES a 66 štátmi Afriky, karibskej a tichomorskej oblasti (Lomé III.).

1985
7. január
Jacques Delors sa stáva predsedom Komisie (1985 – 1995).

12. jún
Európske spoločenstvá podpisujú vstupné zmluvy so Španielskom a Portugalskom.

2 . -4. december
Na zasadaní Európskej rady sa 10 hlavných predstaviteľov členských štátov rozhodlo urobiť zmeny v rímskej zmluve a oživiť proces európskej integrácie vypracovaním „Jednotného európskeho aktu“. Tento akt otvára cestu k tvorbe jednotného trhu, ktorá sa má zavŕšiť v roku 1993.

1986
1. január
Španielsko a Portugalsko vstupujú do Európskych spoločenstiev, počet členov sa tak zvyšuje na 12.

17. a 18. február
V Luxemburgu a v Haagu podpisujú Jednotný európsky akt. Do platnosti vstupuje 1. júla 1987.

1987
14. apríl
Turecko žiada o vstup do Spoločenstva.

15. jún
Spustenie programu Erasmus, ktorý podporuje mladých Európanov, aby mohli študovať aj v inej európskej krajine.

26. október
Západoeurópska únia prijíma v Haagu platformu spoločnej obrannej politiky.

1988
25. jún
V Luxemburgu bola podpísaná spoločná deklarácia o nadviazaní vzťahov a budúcej spolupráci medzi Spoločenstvom a Radou vzájomnej hospodárskej pomoci.

1989
Január
Jacques Delors je opäť ustanovený za prezidenta Komisie na ďalšie štyri roky.

15. a 18. jún
Po tretí raz sa uskutočňujú priame voľby do Európskeho parlamentu.

17. júl
Rakúsko podáva žiadosť o vstup do Spoločenstva.

9. november
Pád berlínskeho múru.

9. december
Európska rada, konaná v Štrasburgu, sa rozhoduje zvolať medzivládnu konferenciu o napredovaní v oblasti Hospodárskej a menovej únie (HMÚ), ako aj politickej únie.

15. december
V Lomé podpisujú štvrtú zmluvu medzi ES a 69 krajinami Afriky, karibskej a tichomorskej oblasti (Lomé IV.).

1990
29. máj
V Paríži podpisujú zmluvu zakladajúcu Európsku banku pre obnovu a rozvoj.

19. jún
Dochádza k podpisu Schengenskej dohody o zrušení hraničných kontrol medzi štátmi Európskeho spoločenstva.

4. júl
Cyprus podáva žiadosť o vstup do Spoločenstva.

16. júl
Malta podáva žiadosť o vstup do Spoločenstva.

3. október
Dochádza k opätovnému zjednoteniu Nemecka.

14. december
V Ríme sa začali dve medzivládne konferencie: jedna o hospodárskej a menovej únii, druhá o politickej únii.

1991
1. júl
Švédsko podáva žiadosť o vstup do Spoločenstva.

21. október
Podpisuje sa dohoda o vytvorení Európskeho ekonomického priestoru (European Economic Area – EEA) medzi Spoločenstvom a krajinami Európskeho združenia voľného obchodu.

9. - 10. december
Európska rada prijíma v Maastrichte Zmluvu o Európskej únii. Táto zmluva kladie základy spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, užšej spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí a pre vytvorenie hospodárskej a menovej únie, vrátane jednotnej meny. Medzivládna spolupráca v týchto oblastiach doplnila existujúci systém spoločenstva a vzniká Európska únia (EÚ). EHS sa premenúva na Európske spoločenstvo (ES).

16. december
V Bruseli podpisujú Európsku dohodu medzi ES a ČSFR.

1992
7. február
V Maastrichte sa podpisuje zmluva o Európskej únii. Do platnosti vstupuje 1. novembra 1993.

18. marec
Fínsko podáva žiadosť o vstup do Spoločenstva.

1993
1. január
V Európskom spoločenstve začína fungovať jednotný vnútorný trh tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl.

Máj
Dánsko sa v opakovanom ľudovom referende vyslovuje za maastrichtské dohody o Európskej únii. Kladný postoj k nim zaujíma aj Dolná snemovňa britského parlamentu.

4. október
V Bruseli podpisujú „Európsku dohodu o pridružení uzatvorenú medzi SR na jednej strane a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na druhej strane“.

1994
1. január
Do platnosti vstupuje dohoda o vytvorení Európskeho ekonomického priestoru.

9. a 12. jún
Štvrté priame voľby do Európskeho parlamentu.

24. – 25. jún
Počas zasadania Európskej rady na Korfu podpisuje EÚ prístupovú zmluvu s Rakúskom, Fínskom, Nórskom a Švédskom.

1995
1. január
Európska únia sa rozširuje o Fínsko, Rakúsko a Švédsko. Odteraz má 15 členov. Nórsko do EÚ nevstupuje, pretože v referende bola väčšina Nórov proti členstvu svojej krajiny.

23. januára
Nastupuje nová Európska komisia (1995 – 1999) na čele s predsedom Jacquesom Santerom.

1. februára
Do platnosti vstupuje asociačná dohoda medzi SR a EÚ.

27. - 28. november
Euro-stredomorská konferencia v Barcelone otvára partnerstvo medzi EÚ a krajinami ležiacimi na južnom pobreží Stredozemného mora.

1997
16. – 17. jún
Európska rada v Amsterdame schvaľuje Zmluvu, ktorá rozširuje právomoci a zodpovednosti Európskej únie.

2. október
Podpísanie Amsterdamskej zmluvy. Do platnosti vstupuje 1. mája 1999.

1998
30. marec
Pre nové kandidátske krajiny sa začína prístupový proces. Na jeho absolvovanie sa chystajú Cyprus, Malta a 10 krajín strednej a východnej Európy.

3. máj
Európska rada v Bruseli rozhodla, že 11 členských štátov EÚ (Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko) spĺňa kritériá na prijatie jednotnej meny 1. januára 1999.

31. december
Trvalé a neodvolateľné výmenné kurzy sú stanovené medzi menami, ktoré majú byť nahradené eurom.

1999
1. január
Začiatok tretieho štádia HMÚ: meny 11 členských štátov EÚ sú nahradené eurom. Jednotná mena začína obiehať na peňažných trhoch. Od tohto momentu preberá Európska centrálne banka (ECB) zodpovednosť za menovú politiku, ktorá je definovaná a implementovaná v euro.

24. – 25. marec
Na zasadnutí Európskej rady v Berlíne sa odsúhlasí návrh rozpočtu EÚ na obdobie 2000 – 2006 v rámci Agendy 2000.

3. – 4. jún
Európska rada v Kolíne sa rozhodne požiadať Konvent o vypracovanie Európskej charty základných ľudských práv. Členmi Konventu sú hlavy štátov alebo predsedovia vlád krajín EÚ a predseda Európskej komisie.

Javier Solana je vymenovaný za Vysokého predstaviteľa pre Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP).

8. a 13. jún
Piate priame voľby do Európskeho parlamentu.

15. september
Začiatok funkčného obdobia novej Európskej komisie (1999 – 2004) s predsedom Romanom Prodim.

15. – 16. október
Európska rada v Tampere rozhoduje o vytvorení jednotného priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti na území EÚ.

10. – 11. december
Európska rada zasadajúca v Helsinkách, ktorá je zameraná najmä na rozširovanie, priznáva Turecku status kandidáta na členstvo v EÚ a presadzuje rokovania s ostatnými 12 kandidátskymi krajinami.

2000
23 – 24. marec
Európska rada v Lisabone vytvára stratégiu pre zlepšenie zamestnanosti v EÚ, modernizáciu ekonomiky a posilnenie sociálnej súdržnosti vo vedomostnej spoločnosti v Európe.

7. – 8. december
Na zasadnutí Európskej rady v Nice sa dohodne text budúcej zmluvy, ktorá mení systém rozhodovacích procesov v EÚ tak, aby bolo možné jej rozšírenie. Predsedovia Európskeho parlamentu, Európskej rady a Európskej komisie slávnosti vyhlasujú Chartu základných práv EÚ.

2001
26. február
Je podpísaná Zmluva z Nice. Do platnosti vstupuje 1. februára 2003.

14. – 15. december
Európska rada v Laekene prijíma Deklaráciu o budúcnosti Únie. Týmto sa otvára cesta pre chystanú veľkú reformu EÚ a zvolanie Konventu, ktorý pripraví Európsku ústavu. Za predsedu Konventu je vymenovaný Valéry Giscard d'Estaing.

2002
1. január
Obyvatelia eurozóny začínajú používať bankovky a mince euro.

31. máj
Všetkých 15 členov EÚ naraz ratifikuje Kjótsky protokol, celosvetovú dohodu o znižovaní znečistenia ovzdušia.

21. – 22. jún
Európska rada v Seville dosiahne dohovor o azylovej a imigračnej politiky EÚ.

13. december
Európska rada v Kodani schváli vstup 10 kandidátskych krajín (Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko) do Európskej únie od 1. mája 2004. Vstup Bulharska a Rumunska sa očakáva v roku 2007.

Je rozhodnuté aj o tom, že rokovania s Tureckom sa môžu začať len na základe správy a odporúčania Komisie. V decembri 2004 Európska rada rozhodne, či Turecko spĺňa kodanské kritériá.

2003
16. apríl
EÚ podpisuje v Aténach prístupové zmluvy s Cyprom, Česku republikou, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Maďarskom, Maltou, Poľskom, Slovenskom a Slovinskom.

10. júl
Konvent o budúcnosti Európy ukončuje svoju prácu a predstavuje návrh Európskej ústavy.

4. október
Začiatok medzivládnej konferencie, ktorá má priniesť novú zmluvu, ktorá bude zahŕňať Európsku ústavu.

2004
1. máj
Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko vstupujú do Európskej únie.

10. a 13. jún
Šieste voľby do Európskeho parlamentu.

2007
Dátum, ktorý sa stanovil v roku 2002 na zasadnutí Európskej rady v Kodani ako dátum vstupu do Európskej únie pre Bulharsko a Rumunsko.

Dnešná Európska únia je výsledkom úsilia mužov a žien pracujúcich v prospech zjednotenej Európy. EÚ je vybudovaná na ich konkrétnych činoch. V žiadnom inom regióne na svete nespojili suverénne krajiny svoju zvrchovanosť v takom rozsahu a v toľkých oblastiach, ktoré sú pred občanov rozhodujúce. EÚ vytvorila jednotnú menu a dynamický jednotný trh s voľným pohybom osôb, služieb, tovaru a kapitálu. Usiluje sa zabezpečiť, aby prostredníctvom sociálneho napredovania a rovnakých konkurenčných podmienok malo z jednotného trhu výhody čo najviac ľudí.

Základné pravidlá Európskej únie sa stanovujú v sérii zmlúv:

•Parížska zmluva, ktorou sa zakladá Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO) v roku 1951;
•Rímske zmluvy, ktorými sa zakladajú Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom) v roku 1957.

Tieto základné zmluvy boli zmenené a doplnené nasledovnými dokumentmi:

•Jednotný európsky akt (1986),
•Zmluva o Európskej únii (Maastricht 1992),
•Amsterdamská zmluva (1997) a
•Zmluva z Nice (2001).

Tieto zmluvy vytvorili veľmi silné právne putá medzi členskými štátmi EÚ. Zákony Európskej únie majú priamy vplyv na občanov EÚ a poskytujú im špecifické práva.

Prvý krok v európskej integrácii sa uskutočnil, keď šesť krajín (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko) založilo spoločný trh s uhlím a oceľou. Cieľom bolo zachovať po II. svetovej vojne mier medzi európskymi víťaznými a porazenými národmi. Spojili sa na zásade rovnosti a spolupracovali v spoločne zdieľaných inštitúciách.

Šesť členských štátov sa potom rozhodlo vybudovať Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), založené na spoločnom trhu sa širokou škálou tovarov a služieb. Colné poplatky medzi týmito šiestimi krajinami sa úplne zrušili 1. júla 1968 a v rovnakom desaťročí sa zaviedli aj spoločné politiky, najmä poľnohospodárska a obchodná politika.

Na základe úspechu šiestich krajín sa k spoločenstvám rozhodli pripojiť aj Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. Toto prvé rozšírenie zo šesť na deväť členov sa uskutočnilo v roku 1973. spoločenstvá v tom čase zároveň prevzali nové úlohy a zaviedli novú sociálnu, regionálnu a poľnohospodársku politiku. Na implementáciu regionálnej politiky sa v roku 1975 založil Európsky fond pre regionálny rozvoj (EFRR).

Začiatkom sedemdesiatych rokov si predstavitelia spoločenstva uvedomili, že musia svoje ekonomiky navzájom zosúladiť a potrebujú menovú úniu. V približne rovnakom čase sa však Spojené štáty americké rozhodli pozastaviť konvertibilitu dolára na zlato. Nastalo obdobie veľkej nestability na svetovom peňažnom trhu, ktoré ešte zhoršili ropné krízy v roku 1973 a 1979. Zavedenie európskeho menového systému (EMS) v roku 1979 pomohlo stabilizovať výmenné kurzy a povzbudilo členské štáty spoločenstva, aby uplatnili prísne politiky, ktoré im umožnili udržať si vzájomnú solidaritu a disciplínu svojich ekonomík.
V roku 1981 sa k spoločenstvám pripojilo Grécko a v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, čím sa zavedenie štrukturálnych programov stalo ešte naliehavejším, ako napríklad prvé stredomorské integrované programy (SIP), ktorých cieľom bolo znížiť rozdiely v ekonomickom rozvoji medzi 12 členskými štátmi.

Vďaka integrácii sa podarilo prekonať staré nepriateľstvo medzi európskymi krajinami. Nadradené postoje a použitie sily na riešenie medzinárodných rozdielov nahradila komunitná metóda spolupráce. Metóda, ktorá vyvažuje národné záujmy a spoločný záujem a rešpektuje národnú rozmanitosť, pričom vytvára vlastnú identitu Únie, nestratila nič zo svojej pôvodnej hodnoty. Počas studenej vojny umožnila, aby demokratické krajiny Európy oddané slobode držali spolu.

Historický vývoj myšlienok integrácie

Pod pojmom „európska myšlienka“, resp. „európsky ideál“ sa v literatúre rozumie predstava o zjednotení Európy do jedného celku, v ktorom by jednotlivé jeho časti boli vzájomne úzko späté, vylúčili by medzi sebou vojensko-politické i ekonomické konflikty a stretnutia, spolupracovali na vzájomný prospech. Ide teda o humanistický, pacifistický sen všestrannej mierovej spolupráce medzi európskymi národmi a štátmi. Trvalo stáročia, kým sa nepremenil na ucelenú politickú koncepciu, na dlhodobý cieľ štátov, ktoré dnes vytvárajú Európsku úniu.

Ideál mierového spolunažívania medzi európskymi národmi, resp. skupinami obyvateľov Európy, z ktorých sa neskoršie moderné národy sformovali, má dlhú históriu.

Niektorí autori pri hľadaní jej koreňov idú až do antického Grécka. Jeden z nich napr. uvádza, že „okolo roku 200 pred naším letopočtom skupina gréckych pobrežných miest sa spojila, aby utvorila achájský spolok pod vedením stratéga Filopoiména (253-183 pred n. l.). Chceli sa ochrániť proti pirátom a proti armádam mocnejších gréckych mestských štátov, ku ktorým patrila napr. Sparta. Utvorili federálnu štruktúru, ktorá sa zachovala niekoľko storočí, až ju napokon zničili Rimania.

Častejšie sa však možno stretnúť s názormi, ktoré nejdú až tak ďaleko do histórie. K nim patrí aj tvrdenie, že „rok 1000 bol zároveň historickým míľnikom – od antického Ríma sa Európa prvý raz zjednotila pod zástavou a položila základy modernej Európe. Na čele tohto prvotného európskeho spoločenstva bol Otto I. (912-973).

Niekedy sa uvádza ako medzník v úsilí o európske zjednotenie rok 1306, keď normandský právnik Pierre Dubois (1255-1321) navrhol prvý projekt európskej konfederácie.

V ďalších státočiach sa v súvislosti s myšlienkou európskej jednoty spomínajú viacerí štátnici, filozofi, básnici a spisovatelia, napr. český kráľ Juraj Poděbradský, moravsko-slovenský filozof a teológ Jan Ámos Komenský, nemecký filozof Immanuel Kant, francúzsky spisovateľ Victor Hugo a ďalší.

Jednotlivci od európskeho zjednotenia často očakávali realizáciu svojich všeľudských ideálov či zmenu neutešených spoločenských a životných podmienok. Štáty, resp. iné politické celky a útvary ním často maskovali politické ciele, ktoré z rôznych príčin nepovažovali za vhodné otvorene deklarovať.

3. októbra 1926 sa vo Viedni zišiel Prvý kongres Paneurópskej únie za účasti viac ako tisíc popredných osobností podporujúcich „európsku myšlienku“. Manchester Guardian vtedy optimisticky napísal: „Spojené štáty európske už viacej nie sú snom; vstúpili do sveta reality.“

V máji roku 1927 sa zišla Svetová ekonomická konferencia v Ženeve. V svojej záverečnej správe sa vyslovila v prospech európskeho ekonomického zjednotenie. Keď sa však prešlo k otázkam konkrétnych krokov v colnej oblasti, resp. ďalších oblastiach, ich prijatiu zabránili protekcionárske a nacionalistické argumenty. Pokiaľ ide o amerických delegátov, z pochopiteľných príčin sa vyslovili proti spoločnému európskemu ekonomickému postupu.

Začiatky integrácie v západnej Európe

Praktické kroky smerujúce k rozvinutiu povojnových západoeurópskych integračných procesov sú spojené s činnosťou celej plejády významných politických osobností. Patrí k nim W. Churchill, P. H. Spaak, K. Adenauer, W. Hallstein, Ch. Pineau, A. Spinelli, J. Luns, M. Faure a mnohí a mnohí ďalší. Osobitné miesto však medzi nimi zaujímajú dvaja Francúzi: Jean Monnet a Robert Schuman. Nepochybne preto, že práve oni stáli pri zrode historicky prvého integračného združenia v Európe – Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. J. Monnet sa považuje za zakladateľa, za otca tohto Spoločenstva, ktoré vzniklo a rozvíjalo sa na základe princípov a plánov, ktoré formuloval už v predchádzajúcom období a začal postupne premietať do praxe. R. Schuman mu stojí bok po boku ako človek, ktorý prevzal politickú zodpovednosť za realizáciu Monnetových myšlienok.
Počiatky západoeurópskej integrácie sa opierajú o Monnetovu metódu medzinárodných vzťahov vychádzajúcu z nasledujúcich princípov:

1.Uprednostňovanie práva pred silou
Princípy slobody, rovnosti a demokracie sa pritom premietajú do rozličných inštitucionálnych foriem: do volieb, parlamentov, súdov, všeobecnej výchovy, slobody prejavu a informácií.

2.Zjednocovanie ľudí
Predpokladá to riešiť problémy, ktoré ľudí rozdeľujú, viesť ich k poznaniu vlastných záujmov, ku kolektívnej akcii.

3.Presun suverenity na spoločné inštitúcie
Realizácia tejto myšlienky (presadzujúca sa vypracovaním zmluvy medzi zainteresovanými krajinami, jej podpísaním príslušnými vládami a následnou ratifikáciou národnými parlamentami) vedie ku vzniku spoločných orgánov, ktoré reprezentujú prvé európske federálne štruktúry. Ide o demokratickú a mierovú revolúciu, ktorá má vyústiť do vytvorenia Spojených štátov európskych.

4.Moc inštitúcií
Aj keď nič nie je možné bez človeka, nič nepotrvá bez inštitúcií, ktoré akumulujú kolektívnu skúsenosť a múdrosť ľudí.

5.Rovnaké práva
Rovnosť je absolútne nevyhnutná vo vzťahoch medzi národmi, podobne ako vo vzťahoch medzi jednotlivcami. Versailleská zmluva nezabezpečila trvalý mier práve preto, že sa zakladala na diskriminácii.

Parížska zmluva a Rímske zmluvy

Parížska zmluva – z 18. 4. 1951, ktorou bolo založené Európske spoločenstvo uhlia a ocele – EZUO, tzv. Montánna únia. Vstúpila do platnosti 25. 7. 1952. v maastrichtskej Zmluve o Európskej únii je obsiahnutá hlava III. Pozmeňujúca Zmluvu o založení EZUO.

Rímske zmluvy – medzinárodné integračné dohody podpísané koncom 50. rokov členskými štátmi EZUO (Európske spoločenstvo uhlia a ocele), ktorými sa zásadne prehĺbil proces západoeurópskej ekonomickej integrácie.

Tzv. prvou Rímskou zmluvou – Zmluvou o zriadení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Treaty establishing the European Economic Community), ktorá bola podpísaná v Ríme 25. 3. 1957, bolo vytvorené najdôležitejšie západoeurópske integračné zoskupenie.

Obsahovala 6 častí:

1.základné princípy vzťahov, ciele a oblasti, ktoré sú zmluvou upravované,

2.tzv. základy Spoločenstva, zvlášť podmienky pre vytváranie colnej únie, integráciu poľnohospodárstva a voľný pohyb osôb, služieb, kapitálu a pre dopravu,

3.politika Spoločenstva so všeobecnými a zvláštnymi pravidlami chovania subjektov integrácie, vrátane súťažných, daňových a právnych opatrení, ďalej o hospodárskej politike, o sociálnej politike a vytvorení Európskeho sociálneho fondu, o Európskej investičnej banke a pod.

4.pridruženie zámorských krajín a teritórií k EHS,

5.inštitucionálna štruktúra EHS: Európsky parlament, Rada, Komisia, Súd,

6.všeobecné ustanovenia, a rada príloh a doplňujúcich protokolov.

Súhrnným cieľom bolo vytvorenie colnej a hospodárskej únie šiestich západoeurópskych krajín – Francúzska, Nemecka (Spolková republika), Talianska, Belgicka, Holandska a Luxemburska.

Tzv. druhá Rímska zmluva – Zmluva o zriadení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Treaty establishing the European Atomic Energy Comminuty) – bola podpísaná v Ríme 25. 3. 1957 spolu so zmluvou o EHS. Má tri časti –

1.definovanie úloh Spoločenstva,
2.ustanovenie o podpore rozvoja v oblasti jadrovej energie, vrátane vytvorenia spoločného trhu v tomto odvetví,
3.inštitucionálne riešenie integrácie.

Okrem toho obsahuje všeobecné ustanovenia a ustanovenia pre počiatočné obdobie.

Autori Rímskej zmluvy určili pre Európske hospodárske spoločenstvo nasledujúcu úlohu: „ustanovením spoločného trhu a postupným zbližovaním ekonomických politík členských štátov podporovať v spoločenstve harmonický rozvoj ekonomických činností, nepretržitý a vyvážený rozmach, rast stability, neustále zvyšovanie životnej úrovne a užšie vzťahy medzi štátmi, ktoré sú jeho súčasťou“.

Tieto ciele sa z veľkej časti podarilo splniť vďaka voľnému pohybu tovaru, osôb, služieb a kapitálu i vďaka politike spravodlivej súťaže medzi podnikmi a ochrane záujmov spotrebiteľa. Vytváranie jednotného trhu sa dokončilo v roku 1993 a euro sa dostalo do obehu v roku 2002.

Etapy vývoja od EHS až po EÚ

Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) – European Economic Community (EEC), integračná inštitúcia pôvodne šiestich, dnes v rámci Európskej únie dvadsiatich piatich členských štátov, ktorá vznikla 1. 1. 1958 podpisom tzv. Rímskej dohody z roku 1957. zakladajúce členské štáty: Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nemecko (Spolková republika). Od roku 1973 Dánsko, Írsko a Veľká Británia, od roku 1981 Grécko, od roku 1986 Portugalsko a Španielsko, od roku 1995 Rakúsko, Švédsko a Fínsko. Cieľom EHS bolo vytvoriť postupne colnú a hospodársku úniu s voľným pohybom tovaru a služieb, pracovných síl a kapitálu, harmonizovanú hospodársku politiku a s ďalšími opatreniami, vrátane vytvorenia spoločných inštitúcií Spoločenstva. EHS má podporovať harmonický hospodársky rozvoj členských štátov, zvýšiť ich stabilitu, dosiahnuť vyššiu životnú úroveň obyvateľstva a posilňovať vzájomné styky a zväzky medzi členskými krajinami. Od roku 1967 sú zjednotené orgány EHS, EURATOM a EZUO v rámci Európskych spoločenstiev (ES). V roku 1987 boli Rímske dohody doplnené tzv. Jednotným európskym aktom, uzákoňujúcim vytvorenie jednotného vnútorného trhu Európskych spoločenstiev do roku 1992. Prijatím Maastrichtskej dohody o Európskej únii bola v jej prvej časti Zmluva o EHS prevedená na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva.

Európske hospodárske spoločenstvo (European Economic Community – EEC) vzniklo na základe Rímskej zmluvy, podpísanej predstaviteľmi Francúzska, NSR, Talianska, Belgicka, Holandska a Luxemburska 25. marca 1957. Rímska zmluva vstúpila do platnosti po predchádzajúcej ratifikácii 1. januára 1958.

Hlavné ekonomické ciele EHS sa mali dosiahnuť počas prechodného obdobia, t. j. od 1. januára 1958 do 1. januára 1970. Článok 3. rímskej zmluvy ich formuluje takto:

a)odstránenie ciel a kvantitatívnych obmedzení medzi členskými štátmi pri dovoze a vývoze tovaru, takisto ako všetkých ostatných opatrení s podobným účinkom;
b)zavedenie spoločnej colnej tarify a spoločnej obchodnej politiky voči tretím štátom;
c)zrušenie prekážok voľného pohybu osôb, služieb a kapitálu medzi členskými krajinami;
d)zavedenie spoločnej poľnohospodárskej politiky;
e)zavedenie spoločnej dopravnej politiky;
f)zavedenie režimu zabezpečujúceho, že v spoločnom trhu nedôjde k nečestnej konkurencii;
g)uplatňovanie procedúr, ktoré umožnia koordinovať hospodársku politiku členských krajín a predchádzať nevyrovnanosti ich platobných bilancií;
h)zblíženie národných zákonodarstiev do takej miery, aby zodpovedali riadnemu chodu spoločného trhu;
i)založenie Európskeho sociálneho fondu s cieľom zlepšiť možnosť zamestnávania pracujúcich a prispieť k zvýšeniu ich životnej úrovne;
j)založenie Európskej investičnej banky s úlohou uľahčovať hospodársky rozvoj spoločenstva vytváraním nových zdrojov;
k)pridruženie zámorských krajín a území, aby sa tak zvýšil obchod s vyvíjalo spoločné úsilie o hospodársky a sociálny rozvoj.

Svojho času jeden z protagonistov európskej integrácie Walter Hallstein prirovnal EHS k trojstupňovej rakete, v ktorej prvým stupňom je colná únia, druhým hospodárska únia a tretím politická únia.

Ako je zrejmé z citovaných cieľov rímskej zmluvy i z jej samého obsahu, najväčší dôraz sa kladie na opatrenia, ktoré sú náplňou colnej únie, resp. spoločného trhu. Osobitná pozornosť sa – vzhľadom na špecifiká tohto odvetvia – venuje poľnohospodárstvu, voľnému pohybu poľnohospodárskych výrobkov v integračnom priestore, a doprave, ktorá voľný pohyb tovarov a služieb zabezpečuje. Otázky koordinácie, resp. harmonizácie ostatných politík a regulačných opatrení, ktoré s udržaním a rozvinutím spoločného trhu úzko súvisia, sú predmetom podstatne menšej pozornosti. S ich bližšou špecifikáciou (na základe zásadných politických rozhodnutí), ktorá v čase vzniku rímskej zmluvy nebola až natoľko aktuálna, sa počítalo až vo vzdialenejšej budúcnosti.

Colnú úniu v EHS vybudovali s 1 ½ ročným predstihom – k 1. júlu 1968. Významné kroky sa realizovali i pri premene colnej únie na spoločný trh. Pokrok sa zaznamenal v niektorých oblastiach týkajúcich sa už hospodárskej, resp. menovej únie. Vývoj EHS ukazuje, že načetnuté formy integrácie, aj keď sú z hľadiska obsahu zaradené do uvedeného poradia, pri svojom praktickom uplatňovaní nie sú prísne od seba oddelené.

EURÓPSKA ÚNIA – vytvorená podpísaním Maastrichtskej zmluvy zo 7. 2. 1992, ktorá vstúpila do platnosti od 1. 11. 1993. Znamená zásadné prehĺbenie ekonomickej integrácie prechodom k hospodárskej a menovej únii i prekročenie dimenzií ekonomickej integrácie prechodom k prvým krokom k politickej integrácii členských štátov, napr. uplatnením spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, zavedením občianstva Únie, spoluprácou v oblasti justície a vnútorných vecí a iné. V júni 1997 bola Zmluva o EÚ doplnená zasadnutím Európskej rady v Amsterdame o niektoré závery Medzivládnej konferencie členských štátov EÚ (1996-97).

Členské štáty: Belgicko (od roku 1958), Dánsko (1973), Fínsko (1995), Francúzsko (1958), Írsko (1973), Taliansko (1958), Luxembursko (1958), Holandsko (1958), Portugalsko (1986), Rakúsko (1995), Grécko (1981), Nemecko (1958), Španielsko (1986), Švédsko (1995), Veľká Británia (1973).
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.