V zhode s princípom subsidiarity by bolo vhodné, aby sa "starostlivosť" štátu o Rómov, ktorá spočíva v plošnom vyplácaní sociálnych dávok a príspevkov v nezamestnanosti, aspoň čiastočne nahradila činnosťou nižších subjektov, konkrétne misijných centier a činnosťou  samosprávy jednotlivých obcí. Tieto aktivity by boli prirodzene financované z prostriedkov, ktoré aj teraz vynakladá na riešenie rómskej otázky a pomoc sociálne slabým rómskym rodinám štát. Sociálne dávky by boli rozdelené na dve časti. Jednu časť by vyplácal štát, druhou by mohla disponovať samospráva obce. Samospráva by mala možnosť zamestnávať, a denne vyplácať mzdu za prospešné práce, ktoré by títo nezamestnaní občania mohli vykonávať. Takisto by sa mohli rozdeliť detské prídavky. Časť by znova vyplácal štát, druhú časť by vyplácala samospráva. Takto by bol možný osobný prístup, napríklad by sa vyplácaná suma odvíjala od prospechu, ktorý žiak dosahuje v škole a znížila by sa o počet neospravedlnených vymeškaných hodín. Tiež by sa mohla deliť známkou, ktorú žiak dostal zo správania. Ušetrené peniaze by dostala škola, ktorá by ich mohla použiť na motivačné štipendiá podľa vlastného modelu. Takto by sa obec musela starať o svojich občanov, a zároveň by sa dosiahol osobný prístup. Rómovia by takto boli lepšie motivovaní k práci a k tomu, aby viedli svoje deti k systematickému štúdiu.[18]

" Myslím si, že by nám všetkým malo ísť o to isté, o to, aby sme ľudí, ktorí sa dostali do bludného kruhu závislosti na sociálnej pomoci, motivovali k tomu, aby sa z toho kruhu vyslobodili s našou pomocou ktorá podnieti ich vlastné sily."[19]

Škoda, že princíp subsidiarity nie je viac preferovaný aj v prístupe štátu, alebo ešte vyšších celkov (Európska únia). Spomeniem len jeden z prekvapujúcich záverov. Kňaz, člen Rady pre Rómov a menšiny, Jozef Červeň hovorí o svojej skúsenosti s prístupom EU takto: " Aj u nás na Luniku boli niekoľkí členovia z európskej komisie, ktorá mala zhodnotiť výsledky našej práce. Ich hodnotiaca správa by sa dala zhrnúť asi takto. "Je veľmi dobré, čo robíte, v krátkom čase ste dosiahli merateľné výsledky, má to perspektívu a vyhliadku do budúcnosti, pracujete dobre aj v sociálnej oblasti a v oblasti zamestnávania... Jediné, čo sa nám na tom nepozdáva je to, prečo to robia kňazi a nie štát.""[20]


Záver

Skúsenosť nám ukazuje, že v práci s rómskym obyvateľstvom dosahuje najlepšie výsledky cirkev. Či už ide o misijné centrá vedené niektorými rehoľnými spoločenstvami, alebo o prácu zapálených kňazov. Aj vedúci predstavitelia štátu, alebo EU priznávajú skúsenosť, že ak niektorá cirkev niekde nejakú prácu začne, vždy sa jedná o niečo dlhodobé a prináša to pozitívne výsledky nielen pre cirkev, ale aj pre štát, pretože im pribudne dobrých občanov.[21]

Som presvedčená, že pri riešení rómskej otázky by bolo prínosné vytvorenie misijných centier a presunutie niektorých kompetencií na úroveň samosprávy obcí. Týmto krokom by bolo učinené zadosť princípu subsidiarity, solidarity, personality i princípu spoločného dobra.

Nech sa však bude vyvíjať práca s rómskym etnikom akokoľvek, je potrebné, aby šlo o pomoc k svojpomoci, t.j. k tomu, aby sa postavili na vlastné nohy, no zároveň musíme rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť a kultúru.