Situácia Rómov na Slovensku
Situácia Rómov
Je všeobecne známe, že mnohí naši spoluobyvatelia rómskej národnosti žijú v podmienkach, ktoré je len ťažko nazvať ľudskými. Trápi ich chudoba, často hlad, ale aj ich sociálne návyky, ktoré im de facto znemožňujú sa z týchto nedôstojných podmienok vymaniť. Títo ľudia žijú často v provizórnych obydliach, ktoré azda ani nemožno nazvať domom, v nevyhovujúcich hygienických podmienkach, ich deti sú často hladné a o pravidelnom štúdiu, či aspoň chodení do školy nemôže byť ani reči. Takisto dospelí v prevažnej väčšine ostávajú nezamestnaní a teda rodina zostáva dlhodobo bez potrebných prostriedkov na uspokojenie čo i len základných potrieb.
Snaha spoločnosti riešiť túto situáciu
Odkedy naša spoločnosť prebrala zodpovednosť nad situáciou svojich občanov, snaží sa riešiť aj ťažkú situáciu Rómov. V rokoch socializmu sa obmedzovala na plošné riešenia. Patria sem tzv. sociálne dávky, to znamená že každá rodina dostala paušálne určitú sumu, podľa počtu detí, ktoré mali byť z týchto peňazí zaopatrené. Rodiny bez dôstojného bývania boli presťahované do bytoviek v nádeji, že medzi nerómskymi spoluobčanmi sa "adaptujú" a získajú chýbajúce sociálne návyky. V socialistickej spoločnosti bolo deklarované "právo na prácu", a zároveň povinnosť chodiť do zamestnania. V praxi to znamenalo, že každý občan (vrátane asociálnych) dostal pracovné miesto, no nebolo tej sily, ktorá by ho donútila naozaj pracovať. Zároveň boli zavedené určité reštriktívne opatrenia: Napríklad, keď dieťa nechodilo pravidelne do školy, alebo bolo zistené iným spôsobom, že oň nie je postarané, dieťa bolo rodičom odobraté a presunuté do detského domova, kde zodpovednosť za jeho výchovu preberal štát.
V dnešných časoch je vidno snahu o adresnejší prístup. Hľadajú sa spôsoby, ako pomôcť sociálne odkázaným rodinám a zároveň podporovať záujem ľudí o prácu. Pracovné miesto nie je samozrejmosťou, ale každý oň musí bojovať na trhu práce, podpora v nezamestnanosti sa vypláca podľa kritérií, ktoré majú spoločne s praxou tzv. aktivačných prác napomôcť snahe nájsť a udržať si zamestnanie, zavádzajú sa tzv. motivačné štipendiá, ktoré majú povzbudiť deti a ich rodičov k usilovnejšiemu štúdiu. "Pre žiakov zo sociálne slabého prostredia existujú motivačné sociálne štipendiá, ktoré odmeňujú tých, ktorí sa aj napriek svojmu prostrediu vyšvihli nad ostatných."[1]
Snahy spoločnosti riešiť rómsku otázku ostávajú viac menej bez úspechu
Napriek všetkým snahám však stále existuje v našej spoločnosti množstvo rómskych osád, kde aj dnes žijú viacerí naši spoluobčania v katastrofálnych podmienkach bez vízie na zmenu. Prečo?
Za jednu z najzávažnejších príčin považujem fakt, že spoločnosť, akokoľvek účinné prostriedky by hľadala, nedokáže plniť funkcie, ktoré môže plniť menší subjekt, bližší k adresátovi. Všetky kroky, ktoré urobí spoločnosť (aj ak by sa úprimne snažila o funkčný systém, a ak by tým, ktorí určujú formu pomoci, naozaj úprimne záležalo na tom, aby skutočne pomohli tým, ktorí to potrebujú) budú vždy závislé od "objektívnych" kritérií. To znamená kritérií, ktoré sa budú dať obísť, fingovať, kritérií, vďaka ktorým síce azda bude možné podať určité prostriedky tým, ktorí ich nemajú, ale z dlhodobého hľadiska spoločnosť vo svojej všeobecnosti nedokáže pomôcť týmto ľudom, aby sa zo svojej zlej situácie dostali a dokázali sa postaviť na vlastné nohy. "Denne vídavam to, že paternalistický spôsob vedie ľudí, ktorí sú závislí na sociálnej pomoci, do ešte väčšej závislosti. Denne vidím zneužívanie sociálnych dávok, denne vidím zneužívanie inštitútu aktivačných prác, a denne vidím aj slabý motivačný systém na zníženie záškoláctva."[2] "Niektoré prípady vyplácania sú až komické. Napríklad žiak, ktorý má priemer známok 3,1 už nedostane ani korunu, ale ten, čo si znížil priemer zo 4,5 na 3,9 má nárok na 200 Sk mesačne"[3]
Práca cirkvi na tomto poli
Je samozrejmosťou, že cirkev sa stará o svojich veriacich a o ich duchovné i hmotné dobro. Práca s Rómami žijúcimi v neprimeraných podmienkach rómskych osád je takpovediac misijnou úlohou cirkvi. Je preto pochopiteľné, že každý kňaz sa vo svojej farnosti zaujíma aj o tieto svoje "ovečky".
Je to naozaj tak? Verme, že dobrá vôľa tu je, ale práci v pastorácii Rómov akútne chýba plán, ktorý by pomáhal doviesť aktivity jednotlivých kňazov do úspešného zavŕšenia diela. "Potreba plánovania sa ukázala najviac vtedy, ak kňaza, ktorý v nejakej obci pracoval s Rómami, vystriedal kňaz, ktorý k tomu absolútne nemal vzťah. Čo jeden vybudoval, to jeho nasledovník zrúcal. ... Nie je možné túto pastoráciu vykonávať iba formou tradičnej farskej pastorácie a očakávať od nej nejaké dlhodobejšie výsledky. Na druhej strane sa však ukázalo, že tam, kde sa pôsobilo dlhší čas a kde nedošlo k prerušeniu kontinuity v pastoračnej práci, dostavili sa skutočne viditeľné výsledky už za pomerne krátke obdobie."[4]
" Pri pastorácii Rómov ide o misijnú prácu, kedy živé, fungujúce spoločenstvo, je potrebné najskôr vytvoriť, určitý čas viesť a neustále motivovať k tomu, aby život viery menil aj ich prístup k hodnotám."[5] Napriek tomu, že zatiaľ chýba dlhodobejší plán, ktorý by koordinoval prácu v rómskych osadách a "niektoré diecézy dodnes nemajú kňaza, ktorý by bol poverený pastoráciou medzi Rómami"[6], už dnes možno vidieť výsledky práce niektorých kňazov, alebo cirkevných (rehoľných) spoločenstiev. Ako príklad môže slúžiť sídlisko Poštárka v Bardejove, "kde pracujú Saleziáni už viac ako 15 rokov. Výsledky ukazujú, že takto vynaložené náklady majú zaručenú návratnosť."[7]
Podľa Rady pre Rómov a menšiny by v rámci Katolíckej cirkvi "prácu s Rómami, túto špeciálnu pastoráciu v každej diecéze, mal mať na starosti nejaký kňaz, najlepšie vikár, ktorý by týmto bol špeciálne poverený. Maďarská menšina v košickej arcidiecéze takéhoto vikára má. Je pravda, že zatiaľ nie je dostatok kňazov, ktorí by boli ochotní pracovať naplno v tejto misionárskej práci." Je však potrebné, aby existoval "človek, ktorý by bol poruke, keď niekto z tých, ktorí s Rómami pracujú, potrebujú radu, pomoc, prípadne podnietiť spoluprácu s úradmi."[8]
Celkovo sa dá povedať, že " práca cirkví v tejto oblasti dosahuje lepšie a trvalejšie výsledky, ako sú výsledky mnohých (okolo 600) občianskych združení pracujúcich s Rómami, z ktorých väčšina robí iba krátkodobé, často veľmi nákladné projekty, bez trvalejších výsledkov. Spoločnosť by si mala uvedomiť, že ak sa niekde vybuduje Misijné centrum, bude veľkým prínosom pre široké okolie. Úlohou misijných centier nie je iba vychovať dobrých veriacich vo svojej viere, ale aj dobrých zodpovedných občanov, ktorí sa budú usilovať čestne pracovať, a byť prínosom pre spoločnosť."[9]
Pohľad na prácu s rómskym etnikom podľa základných princípov Katolíckej sociálnej náuky."Sociálne princípy sú vskutku základnými kameňmi Katolíckej sociálnej náuky. O ich vypracovanie sa zaslúžil najmä Učiteľský úrad Cirkvi v priebehu jedného storočia. Sú to normy, zásady, kritériá, ktoré napomáhajú riešiť sociálne otázky spoločnosti. Poskytujú spoločnosti mravnú orientáciu."[10] Základnými sociálnymi princípmi sú: princíp personality, princíp spoločného dobra, princíp solidarity a princíp subsidiarity. Okrem nich uvádzajú niektorí autori ešte ďalšie princípy, napríklad princíp slobody a princíp participácie.
Princíp personalityZákladnou hodnotou človeka je jeho dôstojnosť. Akákoľvek sociálna práca vždy musí mať na zreteli zachovanie, podporu a zveľaďovanie ľudskej dôstojnosti. Boh stvoril človeka na svoj obraz ako slobodnú bytosť s vlastnou vôľou a vlastným rozumom. Preto je povinnosťou každého človeka rešpektovať druhého a chrániť dôstojnosť každého svojho blížneho (rozumej každého človeka).
Základnou vlastnosťou ľudskej osoby je sloboda a zodpovednosť. "... pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku. ... Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, t.j. podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia." (Gaudium et spes, č 17)
Preto aj v práci s rómskym etnikom musíme dbať predovšetkým na zachovanie a rozvoj osobnej dôstojnosti človeka. A to nie, ako to často býva mylne spoločnosťou chápané: "Musíme s tým niečo urobiť, veď je pod našu dôstojnosť, aby sme mali na Slovensku také osady," ale predovšetkým ide o zachovanie a rast dôstojnosti samotných Rómov, ktorí takisto, ako každý človek sú stvorení z lásky Boha na Jeho obraz, a z pravej bezpodmienečnej lásky k nim.
Ako som spomínala vyššie, ľudská dôstojnosť úzko súvisí s osobnou slobodou a tiež zodpovednosťou. Každý človek sa musí mať možnosť slobodne rozhodnúť na základe vnútorných pohnútok a nie podľa svojich vášní, ale ani z donútenia. Každý človek nesie svoju zodpovednosť, a túto nemožno preniesť na iného človeka. Preto považujem za dôležitú misijnú prácu medzi Rómami, aby sa naučili voliť dobro zo svojho vnútorného presvedčenia, a nie len z donútenia. Keďže ich mentalita je hodne postavená na citovosti a impulzívnosti[11], je nutné pri práci s nimi používať rôzne motivačné prostriedky, ktoré im pomôžu vidieť okamžitý efekt po vynaloženej námahe. Len takto je možné im pomôcť prekonať veľmi silnú vrodenú impulzívnosť.
Princíp spoločného dobraMedzi princípy, ktoré usmerňujú a podmieňujú život spoločenstiev a celej spoločností, patrí na prvom mieste princíp spoločného dobra. Princíp spoločného dobra hovorí, že toto spoločné dobro je najvyšším zákonom spoločnosti a určuje zásadu prednosti dobra (blaha) spoločnosti pred dobrom jednotlivcov.[12] "Verejné blaho spočíva v súhre spoločenských podmienok, v ktorých by mohli jednotlivci, rodiny a organizácie plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť." (Gaudium et spes, č. 74)
Pôvodne rodový spôsob života Rómov podporuje ich zmysel pre spoločné dobro, avšak ich chápanie spoločnosti zväčša končí hranicami osady (rodu). "Z histórie poznáme, že predkovia našich Rómov žili dlhé roky koristníckym spôsobom života v rodových spoločenstvách."[13] Bolo teda pre nich podstatné nájsť dostatok obživy pre celý kmeň a prežitie kmeňa ako aj jednotlivcov záviselo od vkladu každého. Na druhej strane, "ak sa niekto priveľmi vyšvihne nad ostatných a svojou šikovnosťou prospieva viac sebe ako ostatnej komunite, býva obyčajne ostatnými členmi komunity vytlačený na okraj, prípadne začne byť obviňovaný, že sa robí pánom, že sa hrá na "gadža"."[14] Tento postoj môže byť častou brzdou integrácie Rómov v spoločnosti a ich snahy dostať sa z biedy.
Princíp solidarityHeslom pontifikátu pápeža Pia XII. bolo Opus iustitiae pax - Mier je ovocím spravodlivosti. Dnes by sme mohli povedať takisto presne a s tou istou silou biblickej inšpirácie (porov. Iz 32,17; Jak 3,18): Opus hominum coniunctions pax - Pokoj je ovocím solidarity.[15]
Každému človeku musí záležať na dobre iných ľudí. Malo by byť samozrejmosťou deliť sa o hmotné no i duchovné dobrá s núdznymi. A to nie len na úrovni jednotlivcov, ale je nutné prejavovať solidaritu jedného spoločenstva voči druhému (či už na úrovni rodín, menších spoločností napr. obcí, alebo celých národov, či svetadielov).
Ako sme spomínali vyššie, u Rómov je historicky zakorenený rodový spôsob života. "Pri rodovom spôsobe života je pomerne široké chápanie solidarity. Je úplne bežné, že o základné potreby rodiny, ktorú postretla tragédia, alebo ktorá sa ocitla v nejakej núdzi, sa postarajú všetci členovia komunity." "Nikto z nich sa neusiluje mať oveľa viac ako majú ostatní, pretože vo všeobecnosti sa rozdeľuje podľa potrieb."[16]
Takisto Rómovia očakávajú, že štát (alebo "bohatí gadžovia") by mal poskytnúť prostriedky im, ako nemajetným. Túto predstavu si upevnili počas rokov socialistického Československa, keď boli zvyknutí len prijímať sociálne dávky a z masmédií počúvali o nespravodlivej triednej kapitalistickej spoločnosti a o predstave "ideálnej spoločnosti", kde sa budú rozdeľovať prostriedky "každému podľa jeho potrieb".
No pozrime sa na princíp solidarity z druhej strany. Každá spoločnosť je povinná pomáhať núdznym. Ak medzi nami žijú spoluobčania v nedôstojných podmienkach, je našou povinnosťou pokúsiť sa im pomôcť. No pomoc, ak má byť naozaj pomocou, musí byť adresná. To znamená, že snaha štátu o zabezpečenie sociálne slabých rodín je dobrá, no nestačí len rozdávať sociálne dávky. Takýto prístup vedie k závislosti, a namiesto zlepšenia, de facto k zhoršeniu podmienok tých, ktorým takto "pomáhame". Lepšie sú projekty, ktoré napomáhajú Rómom začleniť sa do spoločnosti a vymaniť sa zo svojich ťažkých podmienok.
Princíp subsidiarity"Keďže solidarita sa uskutočňuje nielen medzi členmi spoločenstva, ale aj zo strany spoločenstva ako takého voči jednotlivým členom, je potrebné, aby tu fungovali určité pravidlá, ktoré vymedzujú kompetencie, aby sa na jednej strane pod rúškom preukazovania solidarity nesiahalo na slobodu človeka, a na druhej strane nezneužíval akýsi „nárok" na prejavy solidarity. Tieto kompetenčné vzťahy usmerňuje tzv. princíp subsidiarity ... Tento princíp hovorí o tom, že napr. štát nemá zasahovať do kompetencií organizačne nižším spoločenstvám, napr. jednotlivcom alebo rodinám (teda odoberať im ich a privlastňovať si), ale má im umožniť, aby tie kompetencie mohli vykonávať."[17]
V zhode s princípom subsidiarity by bolo vhodné, aby sa "starostlivosť" štátu o Rómov, ktorá spočíva v plošnom vyplácaní sociálnych dávok a príspevkov v nezamestnanosti, aspoň čiastočne nahradila činnosťou nižších subjektov, konkrétne misijných centier a činnosťou samosprávy jednotlivých obcí. Tieto aktivity by boli prirodzene financované z prostriedkov, ktoré aj teraz vynakladá na riešenie rómskej otázky a pomoc sociálne slabým rómskym rodinám štát. Sociálne dávky by boli rozdelené na dve časti. Jednu časť by vyplácal štát, druhou by mohla disponovať samospráva obce. Samospráva by mala možnosť zamestnávať, a denne vyplácať mzdu za prospešné práce, ktoré by títo nezamestnaní občania mohli vykonávať. Takisto by sa mohli rozdeliť detské prídavky. Časť by znova vyplácal štát, druhú časť by vyplácala samospráva. Takto by bol možný osobný prístup, napríklad by sa vyplácaná suma odvíjala od prospechu, ktorý žiak dosahuje v škole a znížila by sa o počet neospravedlnených vymeškaných hodín. Tiež by sa mohla deliť známkou, ktorú žiak dostal zo správania. Ušetrené peniaze by dostala škola, ktorá by ich mohla použiť na motivačné štipendiá podľa vlastného modelu. Takto by sa obec musela starať o svojich občanov, a zároveň by sa dosiahol osobný prístup. Rómovia by takto boli lepšie motivovaní k práci a k tomu, aby viedli svoje deti k systematickému štúdiu.[18]
" Myslím si, že by nám všetkým malo ísť o to isté, o to, aby sme ľudí, ktorí sa dostali do bludného kruhu závislosti na sociálnej pomoci, motivovali k tomu, aby sa z toho kruhu vyslobodili s našou pomocou ktorá podnieti ich vlastné sily."[19]
Škoda, že princíp subsidiarity nie je viac preferovaný aj v prístupe štátu, alebo ešte vyšších celkov (Európska únia). Spomeniem len jeden z prekvapujúcich záverov. Kňaz, člen Rady pre Rómov a menšiny, Jozef Červeň hovorí o svojej skúsenosti s prístupom EU takto: " Aj u nás na Luniku boli niekoľkí členovia z európskej komisie, ktorá mala zhodnotiť výsledky našej práce. Ich hodnotiaca správa by sa dala zhrnúť asi takto. "Je veľmi dobré, čo robíte, v krátkom čase ste dosiahli merateľné výsledky, má to perspektívu a vyhliadku do budúcnosti, pracujete dobre aj v sociálnej oblasti a v oblasti zamestnávania... Jediné, čo sa nám na tom nepozdáva je to, prečo to robia kňazi a nie štát.""[20]
ZáverSkúsenosť nám ukazuje, že v práci s rómskym obyvateľstvom dosahuje najlepšie výsledky cirkev. Či už ide o misijné centrá vedené niektorými rehoľnými spoločenstvami, alebo o prácu zapálených kňazov. Aj vedúci predstavitelia štátu, alebo EU priznávajú skúsenosť, že ak niektorá cirkev niekde nejakú prácu začne, vždy sa jedná o niečo dlhodobé a prináša to pozitívne výsledky nielen pre cirkev, ale aj pre štát, pretože im pribudne dobrých občanov.[21]
Som presvedčená, že pri riešení rómskej otázky by bolo prínosné vytvorenie misijných centier a presunutie niektorých kompetencií na úroveň samosprávy obcí. Týmto krokom by bolo učinené zadosť princípu subsidiarity, solidarity, personality i princípu spoločného dobra.
Nech sa však bude vyvíjať práca s rómskym etnikom akokoľvek, je potrebné, aby šlo o pomoc k svojpomoci, t.j. k tomu, aby sa postavili na vlastné nohy, no zároveň musíme rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť a kultúru.
