Základ hodnôt u ľudí bez náboženského vyznania

V tejto práci sa pokúsim zamyslieť nad vnímaním hodnoty u ľudí, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo, a teda ani nemajú náboženský základ pre etické princípy, ktoré vyznávajú. Pokúsim sa stručne porovnať východisko hodnôt pre kresťana a pre človeka, ktorý nestavia svoje hodnoty na autorite Boha. Pojem hodnoty je v poslednom čase hodne relativizovaný, zdá sa, že stráca význam, a preto je pre modreného človeka čoraz ťažšie nájsť dostatočne pevný základ pre svoje etické princípy. V závere práce sa pokúsim opísať rôzne etické princípy, ktoré som pozorovala u svojich priateľov bez náboženského presvedčenia.

Keď konáme, robíme to, čo sa nám vidí dobré

"Keď konáme, robíme to, čo sa nám vidí dobré. Toto platí nielen pre naše každodenné drobné činnosti, ale aj v prípade väčšiny našich kľúčových rozhodnutí." Ale podľa čoho sa rozhodujeme, čo je, alebo nie je dobré?

Kresťania majú základy pre etiku svojho správania postavené na ich vnímaní Božej vôle. Každé rozhodovanie kresťana v otázke „Čo je dobré a čo nie?“ je postavené na základe zjavenia. To znamená, že pre kresťana je táto otázka vlastne otázkou: „Čo Boh žiada odo mňa v tejto situácii?“, alebo „Schvaľuje Boh takéto počínanie, či nie?“ Z toho vyplýva, že celý morálny a etický systém kresťana je postavený (mal by byť postavený) na poznaní princípov, ktoré nám zjavuje kresťanské učenie.
Podobne ľudia, vyznávajúci iné – nekresťanské náboženstvá majú postavené svoje morálne hodnoty na učení, ktoré im prináša ich náboženstvo.

Ako sa ale vo svojom ponímaní dobra a zla orientujú neveriaci, ľudia, ktorí nevyznávajú žiadne konkrétne náboženské učenie? V súčasnosti sme svedkami toho, ako postmoderné chápanie vylúčilo Boha ako základ hodnôt. Preto "moderný človek" je nútený prácne hľadať hodnoty, ktoré by boli pre neho dosť pevné na to, aby im podriadil svoje rozhodovanie, bez tohto všeobecného základu. Prípadne si hľadá za základ svojich hodnôt novú normu.

A tu sa práve dostávame k jadru problémov. Veľmi často sa stretávame s fenoménom, keď pojem "hodnota" nemá konkrétny obsah. Akoby súčasný človek nepoznal hodnotu hodnôt. "Hodnoty človeka, nech sú akékoľvek, hrajú kľúčovú rolu v jeho voľbách a rozhodnutiach a následne sa potom odzrkadľujú aj v jeho charaktere, ktorý si svojimi rozhodnutiami v sebe buduje. Hoci medzi ľuďmi jestvuje základný súhlas, že hodnoty hrajú dôležitú rolu, nezhoda začína, akonáhle začneme hovoriť o tom, čo konkrétne hodnoty sú a ako máme dosiahnuť vyváženú stupnicu hodnôt."

André Frossard dokonca tvrdí, že "prvým presvedčením modernej doby je, že nejestvujú hodnoty, vôbec žiadne hodnoty, iba možnosti a názory."Definícia pojmu hodnota

Najskôr si skúsme definovať pojem hodnota. Podľa otvorenej filozofickej encyklopédie FILIT je hodnota "významový útvar/proces, ktorého špecifikum spočíva v uvedomení/uvedomovaní si spôsobilosti dajakej entity uspokojiť/uspokojovať potrebu, a to či už bezprostredne, alebo svojimi dôsledkami. Inokedy sa ako hodnota označuje sama entita vyznačujúca sa spôsobilosťou uspokojovať potrebu alebo túžbu."

Podľa Václava Černíka je hodnota "vlastnosť vzťahu skutočnosti k našim potrebám a záujmom; skutočnosť z hľadiska toho, či môže uspokojovať a ako uspokojuje naše potreby."

Josef Hrabák hovorí, že hodnota je "vlastnosť spoločenských alebo prírodných javov, v ktorých sa prejavuje ich určitý (pozitívny alebo negatívny) význam pre človeka a spoločnosť. Hodnota javu vyplýva z toho, že je nositeľom určitých sociálnych vzťahov; súvisí s ľudskými záujmami a plní úlohu orientačných bodov, ktorými sa riadi každodenná praktická činnosť. Hodnoty sú časovo premenlivé."

Podľa Milana Bubáka "pracovnou definíciou by sme mohli povedať, že hodnota je dobro uznané a ocenené ako dobro, alebo jednoducho ako dobro pre mňa."

Hodnota hodnôt

"V poslednom čase sa venuje veľa pozornosti téme hodnôt. Deje sa to zvlášť na verejnom fóre. A je to dobrý trend. Samotné slovo hodnota a jeho odvodeniny (napríklad hodnotný) poukazujú na niečo, čo je nesmierne dôležité. ... Lenže akokoľvek sa toto slovo zdá byť príťažlivé, nie je ľahké určiť presne, čo slovo "hodnoty" znamená."

Zdá sa, že moderný človek vníma hodnoty ako niečo vyslovene subjektívne. Akoby ani neexistovali objektívne hodnoty, ale pre každého človeka môže byť hodnotou niečo iné.

"V školách, namiesto toho, aby sa študenti učili rozpoznávať skutočné hodnoty a začali ich uplatňovať vo svojom živote, boli povzbudzovaní, aby si vyjasňovali svoje osobné hodnoty, bez toho, že by tieto osobné hodnoty mali mať nevyhnutne vzťah k objektívnej realite. ... Tento model sa aplikoval na sexuálnu etiku, na úctu k rodičom a autoritám, na požívanie drog, potraty, eutanáziu a množstvo iných aspektov ľudského života. Dôsledky sú tak ďalekosiahle a radikálne, že mnohí ľudia jednoducho nemajú poňatia o tom, čo je dobré a čo zlé, čo správne a čo nesprávne. ... To znamená, že sme stratili zmysel pre objektívne hodnoty a vidíme iba tie, ktoré si každý jeden človek stvorí pre seba samého."Etické systémy

Pokúsme sa teraz ukázať niektoré systémy, na základe ktorých si môžu stavať svoj rebríček hodnôt ľudia, pre ktorých Boh nie je určujúcou autoritou. Využila som tu vlastnú skúsenosť a výsledky rozhovorov s ľuďmi.

V princípe sa stretávam s dvoma postojmi k základu, na ktorom ľudia (nekresťania) stavajú svoj etický systém. Eudaimonistický a altruistický model.

Ako prvý základ pre svoje hodnoty spomeniem hedonizmus. Mnohí ľudia považujú za dobré to, "čo je dobré pre mňa". Je to vyslovene sebecký systém, podľa ktorého je dovolené všetko, čo sa hodí do mojich plánov. Tu, ale nielen tu, často pozorujeme uznávanie pravidla "Účel svätí prostriedky". Objavuje sa tu postoj typu: "Kto nekradne, okráda svoju rodinu."

[V dnešním konkurenčním světě, kde se lépe má ten s ostřejšími lokty a větší drzostí je velmi těžké držet se zásad slušného chování a udržet si 'čistý štít'. Člověk musí neustále zvažovat, na co přistoupí a na co ne, co je správné a co je výhodné. Protože - bohužel- správné a výhodné jsou dnes pravidelně v rozporu. Pokud se člověk nechce stát 'obětí společnosti', 'tím, který si nechá všechno líbit', musí se více či méně vzdát svých ideálu. Jsou tu navíc tací, kteří preventivně žádné ideály tohoto typu nemají.]

Bežným a vcelku jednoduchým chápaním toho "čo je dobré", je tzv. zákon akcie a reakcie. To znamená, že sa snažíme žiť podľa hesla: "Nerob druhému to, čo nechceš aby robili tebe." Či už preto, aby som sa vyhol nepríjemnostiam, ak "by mi to chceli vrátiť", alebo z vyššieho presvedčenia, že ak si to neželám pre seba, je morálne správne neželať to ani druhému ("Ako by sa ti páčilo, keby tebe niekto také robil?"). Objavuje sa tu "matematická spravodlivosť" ("Oko za oko, zub za zub," alebo slovenské "Aké požičaj, také vráť.")

["Nečiň druhému, co nechceš, aby bylo činěno tobě", "Neber si více, než potřebuješ", "Nebuď bezohledný", "Pomáhej bližnímu svému".... Ve zkratce: "Buď dobrým člověkem"]

Sem môžme zahrnúť aj tzv. "princíp karmy". Všetko, čo konám – dobré aj zlé, sa kamsi "zapisuje". Podľa akéhosi princípu spravodlivosti sa mi potom všetko, čo som vyslal, niekedy vráti. Koľko som urobil dobrého, toľko dobra sa mi vráti, koľko zla som napáchal, toľko ho budem musieť znášať, aj keď nie práve od toho, voči komu som to dobré, či zlé vykonal. Tento systém ale môže byť nabúravaný skúsenosťou, že "zlým" sa na tomto svete darí a požívajú dobrá tohto sveta (majetok, postavenie...), zatiaľ čo mnohí tí, ktorí konajú dobro, sú nútení podstupovať utrpenia. Zvlášť, pokiaľ človek nemá vieru v posmrtný život.

[Zdá se mi, že svět se řídí jednoduchými pravidly, príčina vyvolá následek; má dati, dál; věřím na něco, co zachováva princip karmy = když uděláš něco špatného a někomu uškodíš, tak se ti to vrátí, když někomu pomůžeš, tak dostaneš něco pozitivního, když myslíš na lidi ve zlém a špatně, tak oni na tebe také nebudou myslet v dobrém...]

[Já jsem se třeba celý život snažil hrát podle pravidel atd. Ale když jsem teď trochu poodhrnul závoj toho, jak to vypadá v práci, životě a ve společnosti... ona je ve skutečnosti pravda, že múžeš zbít beztrestne někoho, kdo ti to nemůže vrátit. Tak to prostě na světe je. A napríklad většina zamestnavatelů na tom profituje.]

Altruistický model sa oproti tomu opiera o pojem dobra pre iných. Čin je hodnotený podľa toho, či je zameraný na dobro druhého človeka (sentimentálna etika). Za najväčšie dobro volí taký čin, ktorý prináša čo najväčšie uspokojenie pre čo najväčší počet jednotlivcov (utilitarizmus). Podľa sociologickej etiky prijíma človek pravidlá spoločnosti podobne, ako veriaci vnímajú Boha. Stretávame sa tu s pojmom spravodlivosti, tentokrát nie v zmysle obavy zo zaslúženého trestu, ale ako meradlo správnosti rozhodnutí (čo je spravodlivé voči ostatným).

Záver

Pre ľudí, ktorí nestavajú svoj život na pevnom základe, akým je pre veriaceho Boh, je veľmi ťažké nájsť objektívne hodnoty svojho života. Zvlášť v dnešnej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje relativizáciou všetkých hodnôt. Snaha o napĺňanie ideálov je často vystavovaná ťažkej skúške skúsenosťou, že "dobro" a "poctivosť" sa v dnešnom svete nevypláca. Napriek tomu sa vedľa ľudí, ktorí majú jediné kritérium rozhodovania – "čo je výhodné pre mňa", nachádza hodne takých, ktorí majú snahu o napĺňanie altruistických ideálov. Aj keď môžu byť zmätení pri výbere kritérií hodnotenia, čo vlastne je dobré, a čo nie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk