Právny štát


Už v starovekom Grécku sa filozofi pokúšali riešiť otázku, kto a ako má spravovať štát. Zistili, že človek môže byť múdry a nemusí ovládnuť seba samého, svoju túžbu po moci. Pochopili, že v dobre riadenom štáte nemá vládnuť človek, ale zákon.
V antickej spoločnosti vzniká myšlienka právneho štátu. Je to štát, v ktorom nikto nie je postavený nad zákon:zákonu podliehajú aj tí, ktorí sú pri moci, aj tí ktorí sú ovládaní. Občania sa spoliehajú na nadosobnú autoritu zákona.

V právnom štáte

- štátna moc obmedzuje sama seba (musí rešpektovať zákony, ktoré vytvorí), môže robiť iba to, čo jej zákon dovoľuje
- občan môže robiť všetko, čo mu zákon nezakazuje. Občan právneho štátu má právnu istotu, že štátna moc bude postupovať v súlade s ústavou. Vie, že ak urobil niečo, čo mu zákon zakazoval, a hrozí mu trest, nezávislý súd vždy rozhodne iba podľa práva.
Každý človek má právo na spravodlivý súdny proces, v priebehu ktorého súd skúma a zvažuje všetky okolnosti jeho protiprávneho skutku.

Opakom právneho štátu je policajný štát. V takomto štáte nie sú najdôležitejšie orgány zvolené v slobodných a čestných voľbách, ale osoby vykonávajúce štátnu moc, úradníci a najmä polícia. Tí môžu všetko, čo im zákon nezakazuje, kým občania sú zbavení aj základných práv a slobôd.

Zhrnutie

Myšlienka právneho štátu sa vyvíjala už od antického grécka, ale realizovala sa až v 20. storočí. Právny štát je taký štát, kde nikto nie je postavený nad zákon. Zákonu podliehajú aj tí, ktorí sú pri moci, aj tí, ktorí sú ovládaní. Kým štát a jeho orgány môžu robiť len to, čo im dovoľujú zákony, občan môže robiť všetko, čo mu zákony nezakazujú. Má právnu istotu, že kým neporuší zákon, nemôže byť právne stíhaný. V právnom štáte má každý právo na riadny súdny proces, ktorý prebieha podľa vopred stanovených pravidiel. Sudcovia musia rozhodovať nestranne a nezávisle.
Opakom právneho štátu je policajný štát.



Práva občanov

Kľúčové slová: základné práva a slobody, osobné a politické práva, ekonomické, sociálne a kultúrne práva.


Zhrnutie:

Ľudia sa odlišujú svojimi fyzickými a osobnostnými črtami, nie však základnými životnými potrebami. Tie majú všetci spoločné. Zabezpečujú a chránia základné ľudské práva a slobody, ktoré sa môžu dožadovať všetky ľudské bytosti.
Základné ľudské práva sa delia na dve veľké skupiny: osobné a politické práva (tzv. klasické) a ekonomické, sociálne a kultúrne práva.

Petičné právo - ústavou zabezpečené právo skupiny občanov obrátiť sa s návrhmi či sťažnosťami na vyšší štátny orgán.



Povinnosti občana

Motto:
"Skutočným zdrojom práv je povinnosť. Ak si splníme všetky naše povinnosti, ľahko dosiahneme, že iní budú rešpektovať naše práva."

Kľúčové slová:
neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť, nezrušiteľnosť, zodpovednosť, povinnosť.

Základné ľudské práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné, nezrušiteľné.


Zhrnutie:

Základné ľudské práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné, nezrušiteľné. Môžu byť obmedzené len na základe zákona. So slobodou ide ruka v ruke zodpovednosť, t.j. schopnosť a povinnosť predvídať následky svojich činov. V prípade, že následky nastanú, prijať ich a nahradiť škodu, splniť záväzok, či odpykať si trest. Rovnako nerozlučne súvisí právo a povinnosťou.