II.Slovenská reprezentácia v Česko-Slovensku (1918 – 1939)

Rozhodujúci krok k založeniu druhej Slovenskej národnej rady sa uskutočnil na porade slovenských politikov v Budapešti v septembri 1918, bezprostredne pred skončením 1. svetovej vojny. Oficiálne sa tento najvyšší reprezentatívny orgán Slovákov za rozhodujúceho prispenia Matúša Dulu, ktorý sa stal jeho predsedom, konštituoval až 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine. Kľúčovým aktom SNR bolo prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorou na základe sebaurčovacieho práva vyjadrila politickú vôľu žiť v novom štáte s českým národom. Tento akt mal veľký význam pre legitimitu vzniku štátu. Slovenská národná rada nestihla rozbehnúť svoje aktivity, pretože ju centrálne orgány v januári 1919 zrušili. Úsilie slovenskej politickej reprezentácie presadiť rovnoprávne postavenia Slovenska v spoločnom štáte tak stratilo akékoľvek inštitucionálne zázemie.

Slováci mali v rokoch 1918 – 1939 svojich poslancov v Národnom zhromaždení v Prahe, ktorí však nedisponovali reálnou silou presadiť národné požiadavky. V roku 1920 bola prijatá ústava zakotvujúca ideu jednotného „československého národa“. Centralistická politika vyvolávala protireakciu v podobe silnejúceho autonomistického hnutia pod vedením poslancov NZ Andreja Hlinku (HSĽS) a Martina Rázusa (SNS) zasadzujúceho sa za program Pittsburskej dohody. Ochota vyjednávať so Slovákmi prišla prineskoro – v napätej medzinárodnej situácii spojenej s podpísaním Mníchovskej dohody, ako aj neskoršej Viedenskej arbitráže, ktoré znamenali značné oklieštenie územia ČSR. Predstavitelia slovenských politických strán vyhlásili 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu Slovenská krajina s vlastným snemom a vládou, ktorú právne uznali aj česko-slovenské orgány. V decembri 1938 sa konali prvé voľby do Snemu Slovenskej krajiny, na čelo ktorého zvolili v januári 1939 Martina Sokola.

III.Snem Slovenskej republiky a orgány odboja (1939 – 1945)

V čase komplikovanej medzinárodnej situácie, keď v celom stredoeurópskom priestore dominoval vplyv Nemecka, odsúhlasili poslanci slovenského snemu 14. marca 1939 vznik samostatného Slovenského štátu; následne prijali v tomto duchu zákon. Stalo sa tak pol roka pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Na jeho vznik naliehalo Nemecko v zmysle svojich strategických plánov. Snem prijal 21. júla 1939 ústavu, ktorá zakotvovala existenciu Slovenskej republiky a jej 80-členného parlamentného orgánu voleného na päť rokov. (Voľby sa však vzhľadom na objektívne okolnosti nekonali ani raz a Snemom SR sa stal pôvodný krajinský snem.) Snem Slovenskej republiky mal obmedzené kompetencie v prospech výkonnej moci a v dôsledku vývoja na konci vojny navyše stratil možnosť zasiahnuť do povojnového štátoprávneho usporiadania.

V rokoch 2. svetovej vojny pôsobili ako orgány odboja s odlišným programovým zameraním SNR v Paríži, SNR v Londýne (zasadzovala sa za zachovanie slovenskej štátnosti vo federalizovanej Európe; od roku 1948 so zmeneným názvom SNR v zahraničí), a predovšetkým povstalecká SNR so sídlom v Banskej Bystrici, ktorá za podpory česko-slovenskej emigrácie v Londýne a Moskve stála na čele Slovenského národného povstania v roku 1944. Po príchode sovietskej armády na územie Slovenska na ňu nadviazala Slovenská národná rada z roku 1945 sídliaca postupne v Trebišove, Košiciach a Bratislave. V Košiciach sa dotvorili jej štruktúry – predsedníctvo, plénum a zbor povereníkov. Na konci 2. svetovej vojny formálne disponovala ako ústredný národný orgán zákonodarnými a výkonnými právomocami, ktoré sa v neskorších podmienkach centralizácie obnoveného česko-slovenského štátu postupne legislatívne okliešťovali. Povojnové pôsobenie SNR možno rozdeliť na etapy rokov 1945 – 1947, 1948 – 1968, 1969 – 1989 a 1989 – 1992, pričom sa jej právomoci a činnosť odvíjali od aktuálneho režimu a štátoprávneho usporiadania.