IV.Slovenská národná rada v systéme centralizmu (1945 – 1989)

Existujúci tzv. ľudovodemokratický režim bol predvojom nástupu komunistickej diktatúry po štátnom prevrate vo februári 1948 a éry neslobody. Májová ústava z roku 1948 uzákonila asymetrický model štátoprávneho usporiadania, keď slovenské orgány s obmedzenou autonómiou nemali pri absencii českých orgánov svoj náprotivok. Postavenie Slovenska sa výrazne zhoršilo po prijatí unitaristickej ústavy z roku 1960, ktorá rušila Zbor povereníkov ako výkonný orgán SNR. V systéme vlády jednej strany bola existencia ďalších politických subjektov formálna. Parlamenty (Národné zhromaždenie a SNR) pasívne potvrdzovali rozhodnutia vtedajšieho komunistického vedenia štátu.

Na pozadí pokusu o demokratizáciu pomerov v roku 1968 došlo k schváleniu ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, ktorý definoval Česko-Slovensko ako federatívny socialistický štát s dvoma republikami – Slovenskou a Českou (s plánovanými ústavami SSR a ČSR) a ustanovoval federálny parlament (Federálne zhromaždenie) a národné parlamenty (SNR a ČNR). Obdobie tzv. normalizácie však znemožnilo nastoľovanie akýchkoľvek ďalších národnoštátnych požiadaviek. Upevnilo sa byrokratické stranícke rozhodovanie a pražský centralizmus, takže federácia už v zárodku stratila zmysel a postupne degenerovala.

V.Demokratická revolúcia a vznik Slovenskej republiky (1989 – 1993)

Zásadný obrat nastal v novembri 1989, ktorý priniesol politickú demokratizáciu a spoločenskú transformáciu. Do 150-člennej Slovenskej národnej rady, ktorá pôsobila vo svojom 8. volebnom období, boli kooptovaní noví (nekomunistickí) poslanci. V roku 1990 sa do nej po prvý raz konali slobodné parlamentné voľby, predsedom SNR sa stal František Mikloško. Vývoj na Slovensku sa v tomto období, aj v kontexte medzinárodnopolitického diania, niesol v znamení národnoštátnej emancipácie Slovákov. Víťazi parlamentných volieb v roku 1992 – Hnutie za demokratické Slovensko a Občianska demokratická strana – dospeli v auguste 1992 v Brne k definitívnemu rozhodnutiu o harmonograme zániku ČSFR a vzniku samostatných republík. Poslanci SNR, vedenej Ivanom Gašparovičom, schválili 17. júla 1992 Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ústava SR bola prijatá 1. septembra 1992. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa nahradil názov Slovenská národná rada názvom Národná rada Slovenskej republiky. Poslanci Federálneho zhromaždenia schválili 25. novembra 1992 vládny návrh ústavného zákona o zániku ČSFR k 31. decembru 1992.

Samostatná Slovenská republika vznikla 1. januára 1993, pričom ju ihneď uznali desiatky štátov. Dňa 19. januára 1993 ju prijali za 180. člena OSN. Poslanci NR SR zvolili vo februári 1993 za prezidenta SR Michala Kováča. Rozbehla sa bohatá legislatívna činnosť, ktorá stovkami zákonných úprav upevnila právne základy nezávislého štátu. Slovenský parlament zmenil v roku 1994 svoju sídelnú budovu. V roku 1996 bol prijatý Rokovací poriadok NR SR, ktorý platí v znení neskorších predpisov až dodnes. NR SR schválila nové územnosprávne členenie SR s ôsmymi vyššími územnými celkami, do orgánov ktorých sa v decembri 2001 konali prvé voľby. Zo zahraničnopolitického hľadiska boli obzvlášť významné dva okamihy – vstup Slovenska do NATO a do EÚ, pričom 13. júna 2004 sa po prvý raz konali na Slovensku voľby do Európskeho parlamentu. Takto sa v osobách 14 poslancov ocitol slovenský parlamentarizmus aj na medzinárodnej scéne.